sobota, 04 október 2014 11:24

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (84. časť) - Návrat do Ameriky

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js 84 R1-06682-0073aNávrat do Ameriky 
Peniaze som zase mal, takže ma nič nebrzdilo v tom, aby som vo svojom zlozvyku nepokračoval. Na druhý deň som sa vybral aj s kumpánmi do Badenu. V Badene je naozaj vysoko sofistikované kasíno a naviac ta komorná atmosféra nechá človeka zabudnúť, že popritom môže aj ľahko všetko stratiť. Nenechal som sa príliš tým rozrušovať a venoval som sa aj novému poslaniu spoznávať ľudí, pretože to bola naozaj výborná spoločnosť. Boli to prevažne dobre postavení obchodníci a popritom aj diplomati, ktorí po celé dni pracovali v neďalekom kolose budovy OSN, ktorá je vo Viedni. Stretával som sa s mnohými denno-denne a tak som sa hre až tak vážne nevenoval a keď som trošku prehral akosi mi to ani nevadilo, pretože som sa vždy príjemne pobavil a spoznal mnoho nových ľudí. V kasíne ma už dobre všetci poznali a pri vstupe do vchodu si šepkali: „Američan je tu!“ Tiež vedeli dobre, že im nejaké sprepitné na ceste domov dám, takže ma mali radšej ako tých, čo škrtili každý schilling a ani sa s nimi nerozlúčili.
Jedného dňa som sa tam znovu vybral, ale už aj s

vážnejšími úmyslami, aby som trošku zaryžoval. Po ceste bol kostol, a tak som sa tam šiel vždy pomodliť a dal do zvončeka sto schillingov. Bola to akási moja tradícia a vždy sa mi potom aj darilo a nikdy som neodchádzal naprázdno... Ibaže dnes nastala kríza a bola už obrovská, zrazu som začal všetko prehrávať, až som sa ocitol na dne. Predal som aj svoj fotoaparát za pár schillingov a šiel si to ešte raz vyskúšať. Ono to už ale nešlo a prehral som všetko. Naviac po ceste domov, ešte v Badene, mi auto celkom vypovedalo, a tak som ho musel dať odtiahnuť až do Neuhausu. Nakoľko som nemal už ani na taxík, odviezli nás do Neuhausu odťahovačkou. Už predtým mi niečo v snoch našepkávalo, aby som niečo začal so sebou robiť, lenže ja som to akosi prehliadol a ignoroval.

Na druhý deň

mi kamoš auto začal opravovať a zistil, že má prasknutú prevodovku, takže všetka kvapalina vytiekla. Bol automechanikom a js 84 R1-06682-0073pracoval v neďalekom Weissenbachu, ktorý bol iba niečo vyše kilometra. Po práci sa do toho pustil, ale potom ma veľmi nepotešil, keď mi oznámil, že keby mal pokračovať v oprave a výmene celej prevodovky, vyšlo by ma to príliš veľa. Nakoniec som sa opravy zriekol a auto som mu nechal za pár schillingov, ktoré som využil na posledné výdavky. Už som nemal peniaze ani na zaplatenie ubytovania, a tak sme s manažérom spísali zmluvu, že mu to všetko splatím, keď sa vrátim do USA. Bolo to vyše tisícky dolárov. Ani na spiatočnú cestu som nemal, a tak som musel zalarmovať priateľa v USA, aby mi rýchlo poslal nejaké peniaze na letenku, aby som sa mohol vrátiť domov do USA.
Na tretí deň som mal peniaze na pošte, tak som rýchlo odcestoval do Schwechatu a kúpil si letenku. Mal som ešte dva dni na to, aby som sa rýchlo pobalil a rozlúčil sa so všetkými a porúčal sa. Bol by som aj zostal naďalej v Rakúsku, lenže v zime tu nebola žiadna práca. V lete som mohol chodiť na stavby a privyrobiť si nejaké peniažky. Teraz sa to vôbec nedalo, takže som sa musel rýchlo porúčať. Je pravda, že Budapešť by ma možno aj späť zobrala, možno, ale už som bol akýsi bez energie, keď mi to na všetkých frontoch celkom skrachovalo, takže byť zase doma v Portlande bolo akýmsi vykúpením a zároveň aj balzamom na ubolenú dušu. Priateľ mi oznámil, že mi dá prácu u neho v čistiarni, keď sa vrátim. Teraz mi už nič nebránilo v tom, aby som nakoniec zamával Schwechatu a ocitol sa vo vzduchu na ceste do Seattlu.

Letel som zase tou istou

leteckou spoločnosťou SAS, ktorá má pravidelné spojenie so Seattlom a odtiaľ to je už len kúsok do Portlandu. Iba niečo vyše polhodinky. Aj som sa tešil, že prídem ešte načas a stihnem aj atletickú sezónu môjho Lincolnovho Gymnázia. Sezóna sa začínala koncom februára a teraz bolo niečo okolo svätého Valentína, keď som sa vracal ako zranený vojak z boja. Medzitým sme sa zastavili na skok aj v Amsterdame a rozlúčil som sa s ním na neurčito. Nakoniec aj v Kodani, odkiaľ ma teraz už SAS spoločnosť previezla ponad Atlantik do Seattlu, Washington State, USA...
js 84 R1-06682-0074Roland ma už čakal so svojím Cadillacom na letisku a bol veľmi rád, keď ma zazrel v dave. Dokonca mi zobral aj batožinu ako môj osobný strážca. Bývali kúsok odo mňa, lenže ja som ten byt už dávno nemal, a tak som prenocoval u nich prvé dni, pokým som si nevybavil nové bývanie. Rýchlo som sa zregeneroval a zabudol na bolesť, ktorá ma ešte nejakú dobu kvárila. Akonáhle som uvidel mojich atlétov, zrazu som akosi ožil a vrátil sa späť do starého kolotoča. Každý deň som pracoval v čistiarni a po obede o pätnástej hodine už aj zarezával ďalšie dve hodiny na tréningu s mojimi zverencami na škole. Ešte dosť pršiavalo, tak sme vonku veľa času netrávili, pretože sme pracovali prevažne na kondícii a v činkárni sme sa vždy dobre zapotili. Postaral som sa o nich, aby boli dobre fyzicky pripravení a schopní vydržať počas celej sezóny podávať čo najlepšie výkony. Ani som sa nenazdal a ušiel mi mesiac. Šetril som peniažky, aby som mohol Rolandovi vrátiť, ale aj manažérovi do Neuhausu za môj pobyt v jeho hoteli. Neskoršie som sa dozvedel, že on bol vlastne aj majiteľom a nielen manažérom...
Mal som toho veľmi veľa, a tak som sa ani nesnažil, aby som sa vrátil a pokračoval v ukončení štúdia na univerzite. Nebol som v najlepšej psychickej pohode, aby som sa mohol po atletickej sezóne vrhnúť znovu na štúdiá. Musel som vrátiť všetky peniaze a naviac nejaké aj chalanom, ktorí mi požičali, keď som už nemal v kasíne a stále som to skúšal...
Čas letel a ja som sa celkom znormalizoval a vyplatil všetky svoje dlhy. Ono boli už Vianoce, keď som si uvedomil aký je život slastný, keď si to človek dobre zariadi. Žil som znovu naplno a užíval si slobody, ktorú som takmer rok postrádal. Bol už rok 1988, pretože ten rok 1987 akosi bez nejakých príjemných prekvapení preletel ďaleko okolo mňa, niekde po mliečnej dráhe.

Ja som ani nežil.

js 84 R1-06682-0075Išiel som si skúsiť znovu zajazdiť si na mini autobuse pre šestnásť cestujúcich na letisku, kde som jazdieval s autobusom z požičovne áut Alamo. Mal som zase príjemný pocit, že zase cestujem a lietam ako ešte iba prednedávnom. Veru dobre som sa cítil, keď som každú hodinku prichádzal na letisko s novými zákazníkmi, ktorí vracali svoje požičané autá a potom leteli spokojne domov. Cestou na letisko som im občas aj zaspieval starú dobrú známu pieseň "Vrátim sa do San Francisca", kde Portland mal byť tým San Franciscom, pretože žiadna pieseň o Portlande neexistuje, takže som to vtipne zamenil. Potlesku som sa vždy dočkal ako na koncerte. Po príchode som všetkým kufre povynášal, ktoré si potom dali na káričky a stratili sa v dave medzi ponáhľajúcimi sa ďalšími cestujúcimi. Niektorí sa aj otočili a zamávali mi, ako keby sme sa už len naposledy videli. Niekedy to bolo aj trošku smutné, ale na moje prekvapenie niektorí pravidelne chodievali do nášho mesta, takže som ich znovu videl a častejšie. Nikto z nich na mňa nikdy nezabudol a vždy mi ponúkol sprepitné za to, že som im pomohol s batožinami a pár milých slov vždy prehodil. Za zaspievanie piesne mi vždy pridali...:)). Na konci dňa som mal celkom peknú výslužku, čo ma držalo pri práci v lepšej nálade každý deň. Ono sme všetci vodiči autobusov pre tieto diškrécie tvrdšie pracovali a obslúžili svojich zákazníkov, aby boli spokojní so stráveným časom v meste. A pri ceste na letisko, aby zase mali aj dobrú náladu pre odletom...

Bolo už horúce leto

ajs 84 R1-06682-0077 ja som si ho pekne užíval. Zákazníkov pribúdalo viac a viac, a tak som aj nadčasy dosť často mával, čo mi vôbec nevadilo. Peniažky pekne pribúdali a ja som sa cítil akosi bezpečnejšie. Ani som si neuvedomil, ale keď som mal dobrú náladu, tak som sa s ňou každý deň podelil aj s mojimi zákazníkmi. Spieval som, informoval o historických pamiatkach Portlandu a ďalších miestach, ktoré by si mali v štáte Oregon pozrieť, aby z neho čo najviac spoznali. Je tu naozaj veľa možnosti, pretože tu máme krásne nekonečné pláže pozdĺž pobrežia Tichého oceánu, Crater Lake, vodopády, nekonečný Gorge, savany, rieky, ktoré sú obkolesené nádhernou prírodnou scenériou. Je tu naozaj toho veľa, čo by si mohol návštevník pozrieť a k tomu nesmiem nespomenúť aj končiare pohoria Cascades - Kaskády ako Mt. Hood, Mt. Bachelor, Mt. Shasta, Sisters, ako aj cez rieku Columbia hory štátu Washington, kde je Mt. Saint Helens, Mt. Adams a taktiež aj štyritisícovka Mt. Rainier. Naozaj, čo sa len srdcu ráči a môže sa unášať krásami týchto nekonečných končiarov severozápadu Ameriky.
Ako každý deň i toto bol celkom normálny deň pre mňa, keď som tvrdo pracoval, aby som si nejaké peniažky zaslúžil a pridal si na moje už nové konto, ktoré mi pomaly a isto rástlo. Mal som zase dobrý pocit, hoci to nebol už ten pocit z kasína, pretože tento bol umocnený zaslúženou prácou, ktorú som sa snažil každý deň odvádzať. Pomáhal som ľuďom s batožinami bez rozdielu, zabával ich a informoval.

Po príchode na parkovisko

sa pri mne zastavili dve šarmantné dámy a začali so mnou rozhovor, ktorý mi pripomínal niečo, čo sa len vo filmoch udeje. Boli veľmi príjemne prekvapené a navrhli mi, či by som nechcel pracovať ako vodič mini autobusu a rozvážať hercov z Hollywoodu i keď ešte nie až tak známych, ale niektorí sa už aj trošku dostali do povedomia. Filmovanie sa má začať každú chvíľu, a tak mi dali svoje vizitky, ktoré som si odložil. Dostal som aj pekné sprepitné, ktoré som každý deň nedostával. Bolo to dvadsať dolárov a nie tradičná jednodolárova bankovka. Občas aj päťdolárovka, ale to už bol vrchol. Teraz ale dvadsaťdolárovka ma akosi utvrdila v tom, že to nebol zlý sen a nemusel som sa ani na líca uštipnúť, aby som tomu vôbec uveril. Bola to skutočnosť a fakt!!!
(Utorok, 19. augusta 2014)
POKRAČOVANIE

Ján Slovinec

 

 

Čítať 2498 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:21

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!