sobota, 24 január 2015 18:12

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (94. časť) - Posledná cesta

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js 94 centralia 3668902aPosledná cesta Pokračoval som stále v zaužívanom cykle do Kanady, netušiac, že sa k niečomu chýli, a tak som bol dosť zaskočený, keď mi oznámili na hotelovú izbu, že zajtra už z Vancouveru nepôjdem na mojom tátošovi, ale ma príde vyzdvihnúť osobným vozidlom člen odborov zo Seattlu a zavezie ma do mestečka Centralia - Chehalis. Tam si ma potom zase vyzdvihne ďalší člen odborov. Tentoraz to bol môj kolega z Portlandu. Cesta to bola dosť smutná, pretože som chcel naďalej pokračovať v práci, nakoľko som tu bol iba dva mesiace a končilo sa to takto. Od 1. marca 1990 bol vyhlásený generálny štrajk, a tak všetci sme sa museli povinne zúčastniť tohto aktu trucovania. Najprv som bol nahnevaný, že to musíme robiť, ale keď som sa dozvedel, že jeden likvidátor z Texasu rozbíja všetky odbory, ktoré mu ponúknu, nevzdávali sme sa a bojovali. Lenže boj to bol nerovný a nakoniec sme to prehrali. Podporovali sme v tom čase aj pracovníkov leteckej spoločnosti Eastern Airlines a zapojili sme sa do ich štrajku na letisku pochodom niekoľkohodinovým s nosením transparentov s podporou ich

štrajku. Bolo tam dosť novinárov a televízne spoločnosti, nakoľko to bol taktiež celoštátny štrajk. 

Skoro ráno sme sa nasťahovali pred stanicu Greyhoundu a vysedávali tam po celé dni. Niektorí ľudia sa aj pristavili a debatovali s nami, že čo robíme je dobré, lenže my sme v kútiku duše tušili, že to bol hlavný zámer našej firmy, aby nám pristrihli krídelká, pretože odbory niekedy bojovali za svoje teplé miestečká a na nás vôbec nemysleli. Hovorili nám, že sú s nami, ale akosi im to nevychádzalo. Neskoršie vysvitlo, že naozaj dostali lepšie platené miestečka na iných pozíciách.
Boli tu občas aj konflikty s budúcimi zamestancami, ktorí nás nahradili za nižší plat, a tak boli vždy do stanice eskortovaní bezpečnostnými hliadkami, nakoľko medzi nami bolo aj niekoľko horúcich hláv, ktoré nerozprávali, ale jednali ručne a stručne. To nerobilo dobrú krv ani medzi nami ostatnými vodičmi, pretože sme chceli vyjednávať, aby nám zvýšili platy o šesť percent, nakoľko v roku 1987 boli platy znížené o 22 percent. Chceli tiež, aby sme pracovali za hodinový plat a nie za kilometráž. Platy boli predtým naozaj nádherné. Firma naviac finančne nebola stratová, takže sme tomu nerozumeli. Faktom bolo to, čo sme tušili. Bola to obrovská chamtivosť milionárov, ktorí sa podieľali na tejto firme, lebo sa im málilo. Skrátka chceli viac a viac, čo je asi normálne pre ľudí, ktorí sú zvyknutí celý život len iných zdierať a prosperovať len pre seba. Tá pôvodná myšlienka, aby si aj iní pomohli a žili skutočný „americký sen“, začínala sa nám veľmi rýchlo rozplývať a všetky mosty padať do rozvodnenej rieky, bez nádeje, že sa dostaneme na druhú stranu. Trvalo to všetko niečo vyše dva alebo tri mesiace a skončilo to veľkou porážkou. Najhoršie na tom všetkom bol aj ten fakt, že jeden náš kolega, Robert Waterhouse, ktorý mal ísť už za tri mesiace na trvalý dôchodok si vybral dva týždne dovolenku. Chodieval k nám pravidelne a podporoval náš akt, hoci ho to už nijako nemohlo ovplyvniť, pretože by mal 6. júna odpracovaných 30 rokov. Dôchodok by mal úctyhodný, pretože zarábal najlepšie práve v posledných rokoch, nakoľko bol v najvyššej platovej skupine. Naviac firma mu mala platiť z ďalšieho fondu, ktorý bol vytvorený pre bývalých vodičov, takže by poberal dva dôchodky. K tomu ešte aj zadarmo cestovanie Greyhoundom, ako aj mestskou dopravou. Dokonca aj letecké výlety mal mať zvýhodnené. Poznal som sa s ním trošku z videnia, ale žeby sme sa veľmi rozprávali to nie, nakoľko sme sa len občas stretli pri nástupoch do skorých ranných smien. On bol odomňa o dvadsať rokov starší a naviac býval v meste Redding, Kalifornia. Tam prišiel i o život, keď štrajkujúci vystrašili jedného vodiča-černocha natoľko, že v poslednej chvíli strhol volantom tak nešťastne, že ho pritlačil k múru. Vodič autobusu potom vyhlásil, že sa bál o svoj život, keď štrajkujúci trieskali veľmi agresívne tyčami a transparentmi na predné sklo jeho autobusu. Robert na mieste zraneniam podľahol, takže po príchode do nemocnice mohli už iba konštatovať jeho smrť. Ako som už spomínal, že niektorí vodiči na štrajku sa chovali výstrednejšie a nešetrili tých štrajkokazov, ktorí ich vymenili a vzali im živobytie. Nebolo nám to jedno, hoci odbory nám prisľúbili jednorázovú menšiu finančnú podporu. Z tej sa ale nedalo dlho žiť a bolo to naozaj len na krátku chvíľu a potom už viac nič.
Boli ešte chladné marcové dni, ale aj tak nás chodievali podporovať aj manželky niektorých vodičov, ktoré si priviedli so sebou aj svoje dcéry, ktoré boli veľmi švárne, a tak nám bolo veselšie. Nakoniec bol z toho aj sobáš. Občas boli aj pekné slnečné dni, tak sme sa prechádzali po pľaci pred autobusovým nádražím. Pripravovali nám obedy a postarali sa o nás, aby sme nehladovali. Bill so mnou chodieval veľmi často a boli sme zase nerozlučnou dvojicou. On už potom dlho s nami nezotrval, pretože si hneď vybavil prácu ako vodič diaľkových nákladných vozidiel naprieč Amerikou, takže po troch týždňoch na štrajku sa porúčal a tušil veľmi dobre, keď sa tak rozhodol. Greyhoundský odbor padol a s ním aj celá naša snaha vrátiť sa za volanty a pokračovať vo veľmi spokojnom živote so štedrou odmenou. Zmieril som sa s tým, ale som musel niečo iné podniknúť, aby som sa zachránil a neplytval ťažko zarobenými peniažkami, ktorých bola pekná kôpka. Vyše dvadsať tisíciek.
Skrsla vo mne hneď aj myšlienka, že nechám Ameriku Amerikou a vrátim sa konečne domov po 12 rokoch. Budem tam a začnem znovu od začiatku, ako ešte prednedávnom. Všetko som si pobalil a nejaké veci som dal kamarátovi do úschovy, aby mi ich potom mohol všetky postupne posielať, keď sa konečne usadím niekde u nás doma.
Kúpil som si spiatočnú letenku do Frankfurtu, ktorá platila na jeden rok. Bola aj veľmi výhodná, takže to bolo ešte lepšie ako len jedným smerom. Čo je dosť na tom zaujímavé, že je to lacnejšie. Dokonca i v dnešnej dobe to tak je, že je to lacnejšie si kúpiť letenku tam a naspäť. Z Frankfurtu som potom plánoval ísť domov vlakom a z Prahy potom cestovať lehátkovým vlakom až do Kráľovian, aby som sa po ceste vyspal. Odtiaľ potom rovno na moju Oravu, kde som plánoval žiť a vyučovať angličtinu...
Nastúpil som asi o desiatej v Portlande na cestu do Seattlu a tam ma potom čakala dvojhodinová prestávka na let do Kodane. Letel som mojou obľúbenou leteckou spoločnosťou Delta, ktorú som už veľmi dobre poznal z mojich letov po svete, ako i do Las Vegas a Rena. Let mal trvať niečo okolo 15 hodín aj s prestávkami. V Kodani som potom prestupoval na let do Frankfurtu, kde som mal už zabezpečený cestovný lístok cez moju cestovnú kanceláriu na rýchlik Frankfurt - Praha. Tesne pred pristátim vo Frankfurte som mal zrazu v žalúdku obrovské motýliky, ako to tu v Amerike nazývajú. Tešil som sa zase na to, keď budem zase doma a uvidím svojich priateľov a známych, ktorých som už nejakú dobu nevidel. Bolo to už vyše polroka po nežnej revolúcii, takže sa toho u nás muselo veľmi veľa zmeniť k lepšiemu, a tak som sa ešte viac na to tešil.
Čakal tam už len na mňa ten niekoľko vagónový rýchlik do Prahy. Ani neviem ako som sa rozhodol, že som nakoniec skončil v kupé, kde bol jeden starší americký manželský pár a robotníci z Poľska, ktorí tam boli na prácach. Musel byť piatok. Boli to aj prvé dni horúceho augusta, keď som sa znovu rozhodol vrátiť do Európy, presne ako pred štyrmi rokmi v roku 1986. Vtedy som pre zmenu zakotvil vo Viedni.
So všetkými cestujúcimi som sa pozdravil a usadil na sedačku. Netrvalo to ani veľmi dlho, keď sa tu objavil mladý pár, ktorý tam už mal obsadené miesto hneď vedľa mňa. Vtedy som ešte netušil kto sú, a tak som prehodil s nimi zopár anglických slovíčiek. Netrvalo to veľmi dlho a zistil som, že sú z Prahy, takže sme sa začali zhovárať. Oni po česky a ja tou mojou lámanou slovenčinou. Bol som dosť z kondície, lebo som nemal veľa možností komunikovať v Portlande s niekým zo Slovenska, a tak som len po anglicky celú tú dobu rozprával. Počas celého tohoto vlakového výletu do Prahy som sa celkom rozhovoril a išlo mi to nakoniec celkom solídne i keď so silným americkým prízvukom. Hlavne moje „r“ bolo už zamerikanizované natoľko, že ma všetci odhalili, že už asi ani Slovákom nie som, ale iba sa snažím ním byť...:)
Cesta vlakom mala trvať pôvodne desať hodín, lenže sa predĺžila o ďalšie dve hodiny, pretože pred Chebom sme museli stáť nehybne na koľajniciach dobré dve hodinky. Dozvedeli sme sa, že niekto sa vyhrážal, že na koľajniciach je nastavená časovaná bomba, takže pracovníci železníc za pomoci policajných hliadok prehľadávali celú oblasť, kde údajne malo byť spomínané prekvapenie. Nakoniec to dopadlo veľmi dobre a mohli sme konečne pokračovať v ceste až do Prahy.
Potom sa už žiadne prekvapenie nekonalo a dorazili sme všetci šťastne do stovežatej, ktorá nás s otvoreným náručím vítala...
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

 

Čítať 2310 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!