pondelok, 02 február 2015 22:48

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (95. časť) - Ústredný dopravný inštitút

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

js 95 100aÚstredný dopravný inštitút - Mladý pár, s ktorým som strávil asi dvanásť hodín na spoločnej ceste vlakom do Prahy, sa mi veľmi zapáčil a myslím si, že sympatie boli obojstranné. Obaja študovali na Univerzite Karlovej v Prahe. Radek študoval techniku a Káťa ekonómiu. Bol to veľmi ambiciózny pár s veľkou budúcnosťou pred sebou. Akurát sa vracali z výletu v severských krajinách. V hlave sa mi už vírili myšlienky, že presadnem na nočný spoj a pôjdem na moju Oravu. Tu ale z jasného neba hrom udrel a Káťa ma pozvala k nim domov, aby som si odpočinul a nabral nové sily na ďalšie cestovanie. Bola sobota a s ňou aj nedeľa a všetko sa akosi pomiešalo v ten najlepší koktail aký som kedy pil. Bývali v Podolí, kde sme dorazili električkou. Potom to bolo ešte kúsok a po výstupe kopčekom sme stáli pred ich domom. Vyšli sme na poschodie a Káťa otvorila dvere. Uvítali nás Kátini rodičia, jej sestrička Markéta, ako aj jej manžel. Bol celý v pracovnom, lebo dokončieval stavebné práce na prerábaní a vylepšovaní ich bytu, ktorý bol celkom navrchu. Markétka bola v tom čase už v požehnanom stave,

ale i tak sa s nami zdržala chvíľu aj s jej manželom. Všetci sme sa usadili v jedálni za stolom a Kátina mamička nám pripravila jedlo na stôl. Určite boli rodičia prekvapení, že kto som, ale keď si ma Káťa ochránila spoločne aj s Radkom, celkom sme si začali rozumieť. Dlho do noci sme sa zhovárali a prezerali si fotografie z výletu. Však ani sme sa nemuseli ponáhľať, keď zajtra bola nedeľa a nikto do práce ísť nemusel. Pekne mi ustlali a Káťa sa potom ešte aj o mňa starala, aby som bol so všetkým spokojný. 

js 95 105bRadek odišiel električkou neďaleko od Karlovej univerzity, kde aj býval na Širokej ulici. Odtiaľ to bol len už kúsok na Staromestské námestie a odtiaľ zase kúsok na Václavské námestie. Ani nie tak ďaleko na Karlov most, Kampu a Hradčany. Kúsok na Petřín a Julisku. V Prahe som dovtedy nikdy nebol, ak nerátam iba vlakovú stanicu Praha-Libeň, kde som presadal v roku 1975 do Dobříše. K tej stanici Libeň sa potom ešte vrátim...

Ani vo sne ma však nenapadlo aká je Praha nádherná, pretože som sa ponáhľal si odpočinúť,  nakoľko som mal za sebou vyše tridsať hodín cestovania.  Bol som veľmi vyčerpaný. Celú nedeľu sme strávili u Káti, keď tu sa objavila jej tetuška - dobrá duša a zároveň aj pani profesorka angličtiny na Karlovej univerzite. Bola to veľmi milá pani, a tak sme sa trošku porozprávali netušiac, čo všetko sa udeje a zmení moju budúcnosť. Akurát skončila na Ústrednom dopravnom inštitúte ako vyučujúca a chcela sa zamerať iba na prednášanie na univerzite. Mala pocit, že toho mala príliš dosť a k tomu ešte aj pendlovať po strediskách a vyučovať pracovníkov ministerstva dopravy a spojov. Navrhla mi túto prácu, a potom to posunula ďalej. O pár dní som sa  dostavil na riaditeľstvo Ústredného dopravného inštitútu, ktoré bolo umiestnené vo Vysočanoch. Keď som tam prišiel, hneď sa ma ujal pán Ing. Miroslav Ruml a spísali sme dohodu o spolupráci. Vtedy som si to vôbec ani neuvedomoval, čo sa všetko bude diať v mojom živote. Bol som veľmi nadšený. Hneď nato mi začali vybavovať aj ubytovanie, aby som mal kde bývať. Chvíľočku to ešte trvalo, a tak som sa presúval od Káti k Radkovi a potom zase k nej. Obe bývania boli nádherné a skutočne som sa tam cítil ako doma. Keď som býval u Radka, tak som trávil veľa času v okolí historických pamiatok. Keď som bol u Káti, chodievali sme si zaplávať do plávarne v Podolí, pretože to bolo iba kúsok.

js 95 103 2Nastal čas, keď som sa konečne presťahoval na nové miesto na Českomoravskej ulici číslo 13, hneď vedľa ČKD a ani nie tak ďaleko od spomínanej vlakovej stanice Praha-Libeň, takže spomienky na ten deň spred 15 rokov sa mi v mysli rýchlo oživili. Hneď som sa tam aj šiel pozrieť, akonáhle som sa usadil. Myslím si, že Káťa tam so mnou vtedy išla tiež, pretože sa o mňa starala ako dcéra o svojho otca. Vekový rozdiel medzi nami bol dostačujúci na to, že som jej aj otcom mohol byť. Veľmi som si ju obľúbil a boli z nás hneď veľmi dobrí priatelia. Mala v sebe čosi nádherného, čo z nej často vyžarovalo na povrch. Bola to skrátka veľmi dobrá duša a dokázala si ma k sebe veľmi silno pripútať, a tak som jej skrátka neodolal. Ako keby sme sa už mnohé  roky poznali...

Radek bol tiež výborný človek a veľmi rozvážny. Jeho matka sa zase o mňa starala ako o vlastného syna, keď som u nich býval. Dbala na to, aby som bol so všetkým veľmi spokojný. Bolo mi u Radka výborne a chodievali sme po okolí často aj v spoločnosti Káti.

Raz sme sa pekne prešli z Podolí do Chuchle po nádherných lesoch na druhej strane Vltavy. Tiež sme raz šli aj do okolia Prahy do lesov, kde sme sa dopravili autobusom. Škoda, že som to vtedy nenafotil. Potom na jeseň sme šli na výlet a bývali sme na chalupe v jednej dedinke. Tam sme šli vtedy diaľkovým autobusom zo známej metro zastávky Florenc, kde bolo aj autobusové nádražie. Strávili sme tam nádherný víkend, kde sa o nás postarala Radkova teta. Už som aj celkom zabudol, kde to bolo, ale asi to bol Špindlerův Mlýn. Musím sa na to niekedy opýtať, kde to presne bolo, hoci na krásy lesov nikdy nezabudnem. Boli sme sa v nich aj poprechádzať a prežili sme nádherný víkend v prírode. Teta nám napiekla aj nejaké koláče, ktoré sa len tak vyparili z plechu. Ešte ani nestihli celkom vychladnúť a už boli na tom správnom mieste.

Pri predstavovaní s novými kolegami na jazykovom oddelení som sa zoznámil aj s pánom Dr. Fingerom, ktorý bol mojím novým šéfom. Bol to veľmi milý pán, ktorý býval jeden čas aj v Paríži, a tak vyučoval aj  francúzštinu. Popritom bol aj veľmi zdatný v nemčine, takže vyučoval oba tieto svetové jazyky. Tiež bol veľkým hudobníkom a mal obrovský vzťah k opere. Často sme sa rozprávali o svete opery, hoci ja nemám o nej znalosti, ale ju veľmi milujem, takže sme si veľmi porozumeli. Našou akousi organizátorkou a jeho asistentkou bola Lenka, ktorá kedysi trénovala s Milenou Duchkovou, olympijskou víťazkou v skokoch do vody. Tá bola takou našou paňou, ktorá dozerala na to, aby sme mali všetky veci pod kontrolou. Ja som nepoznal ako to funguje v našom školstve, tak sme mali občasné nedorozumenia, pretože ona to brala ako samozrejmosť vyučujúceho. Ja som bol v tomto predsa len celkom nový, tak som si musel zvykať na nové spôsoby. Vtedy som si ani neuvedomoval, že tieto administratívne práce sú dôležitejšie ako samotné semináre angličtiny. Nakoniec sme si to vydiskutovali a ja som sa snažil ju uspokojiť, pretože som chápal aj jej postavenie.

Bolo mi pridelených niekoľko stredísk, a tak som sa dosť presúval každý deň, čo mi vôbec nevadilo, pretože každú zmenu som len uvítal. Bolo to niečo ako chodenie po návštevách. Hlavné stredisko našej jazykovej katedry bolo v Hybernskej ulici, kde som veľmi často vyučoval. Každé ráno, keď som tam vyučoval, stálo nás niekoľko pred vchodom do mäsiarne, kde sme si dali potom aj raňajky. Bola už zima, tak sme sa zahrievali buď teplou držkovou alebo gulášovou polievkou s rohlíkom. Potom som si v niektoré dni  zase dal teplé js 95 101bcpárky s horčicou a zakaždým s čerstvými rohlíkmi, ktoré vždy pekne chrumkali. Moji žiaci boli  poväčšine pracovníci ministerstva dopravy a spojov. Medzi nimi boli aj vedúci pracovníci ako i právnici jednotlivých odborov. Všetci sa chceli zdokonaľovať v novom jazyku, pretože bol akousi permanentkou k lepšiemu životu a k možnosti uplatnenia sa. Bol to vtedy menší ošiaľ, pretože zrazu sa mohli voľne pohybovať po celej Európe, ako i po svete. Všetky barikády boli razom odstránené a ľudia sa rozpŕchli do celého sveta. Aby sa tam ale mohli lepšie realizovať, znalosť angličtiny bola na to výborným odrazovým môstíkom. Spolupráca s Anglickom ako aj s Amerikou sa veľmi rýchlo rozrastala a naberala obrovskú rýchlosť. Bez znalosti tohto jazyka sa ťažšie dalo prežívať na vyšších postoch. Taktiež všetci riaditelia jednotlivých oddelení sa venovali zdokonaľovaniu svojich znalostí, alebo začínali celkom od začiatku. Mal som dokopy asi päť riaditeľov, ktorí sa na to podujali. Oni mi boli skrátka pridelení a jedného som dostal do vienka po doporučení. Boli to väčšinou osobné stretnutia v ich kanceláriách, buď po pracovnej dobe, alebo aj počas pracovnej doby, kde si vyhradili na to dvakrát v týždni špeciálne hodiny. Väčšinou to boli dve 45 minútové vyučovacie hodiny s menšou fajčiarskou prestávkou alebo popíjaním kávičky. Niekedy sa nám ušlo aj niečoho iného dobrého, čo hrialo pri srdci. Nemohol som vždy odmietnuť, hoci vôbec nepijem, ale aspoň symbolicky som im nadržiaval, aby neboli v tom boji sami. Stali sa z nás vždy dobrí priatelia...

Vyučoval som okolo dvesto pracovníkov v rôznych strediskách. Raz si ma pán Dr. Finger zavolal, že má pre mňa dosť vážnu prácu, a tak som sa poponáhľal a netrpezlivo vošiel do jeho kancelárie. Po krátkej debate mi ponúkol možnosť vyučovať aj samotného pána ministra dopravy, Ing. Jířího Nezvala. Samozrejme som bol veľmi milo zaskočený, ale aj veľmi poctený, že mi túto prácu ponúkol. Ponuku som samozrejme aj hneď prijal a začali sa diať veci, ktoré som si ani vo sne nepredstavoval. Boli to všetko len príjemné udalosti, na ktoré do smrti nezabudnem a veľmi rád na ne vždy spomínam. 

Moje prvé stretnutie s pánom ministrom bolo naplánované na utorok ráno o 9:00 hodine...

 

Čítať 2695 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!