streda, 23 jún 2010 20:32

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal - 23. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XXIII. časť - Nový život

Izbička bola šikovná a miesta tam bolo dosť. V strede vedľa dverí bol stôl a štyri stoličky, po bokoch veľmi pohodlné postele. Záchody a kúpeľne boli vo vedľajšej chodbe, kde sme sa občas aj na štafety kúpavali, ale vôbec nám to nevadilo, aspoň mne nie, nakoľko na vojenčine nás veľmi dobre vytrénovali, takže teraz sme mali tie skúsenosti ako niečo mimoriadne do lona dané, sťa dar boží. Z okna izby bol krásny výhľad na ihrisko, ktoré slúžilo ako odstreľovňa golfových loptičiek a hneď na jeho kraji boli samé ihličnaté stromy. Bola to pre mňa skrátka nádhera, že som bol takto blízko lesíka, ktorý bol aj akýmsi balzamom, keď boli časy ťažšie a dostavila sa aj obrovská túžba po domovine. Všetci sme to museli prekúsnuť a pokračovať na ceste obohnanej ostrými ostňami, ktoré pichali, keď človek iba menší pohyb urobil...

Hneď som sa dozvedel, že aj môj priateľ ešte z domova je tu tiež zamestnaný a býva len dve izby odo mňa. Bol však v tento deň niekde v mestečku vo východnej časti Pensylvánie. Volalo sa Stroudsburgh, takže už ten samotný názov našepkával, že ho asi založili nemeckí emigranti, ktorí sem prišli pred vyše storočím. V Pensylvánii žilo veľa Nemcov, Holanďanov, Írov, Poliakov a v neposlednom rade aj menšia komunita, zastúpená Čechmi a Slovákmi, ktorí ešte koncom 19. storočia sem chodievali za prácou do baní a zlievární. Dokonca film Varuj, v ktorom Paľo Bielik pracoval v baniach, sa odohrával práve tu, v Pensylvánii. Ani nie tak ďaleko na sever odtiaľto boli banské mestečká Wilkes-Barrie a Scranton, ktoré som si bol párkrát obzrieť. Občas sme tam aj nocovali a popozerali známych z Československa. Príroda dookola mi Ostravsko-Karvinsko a handlovskú oblasť pripomenula. Hneď som bol v mysli v Handlovej, kde som v roku 1964-65 prežil pol roka svojho života, vtedy ešte ako školopovinný žiak.

Konečne sa môj kamoš Rudo, ktorého som nevidel pomaly dva roky, dostavil a bol z nášho stretnutia veľmi šokovaný. Pekne sme sa zvítali, ale hneď som bol dosť rozčarovaný, keď mi oznámil, že si už podal žiadosť na našej ambasáde, aby mu umožnili návrat domov. Prisľúbili mu tiež, že ho nepotrestajú a bude môcť znovu pokračovať tam, kde to prerušil pred 2 rokmi. Aj letenku mu dokonca zaistili, ale ešte si musel počkať dobrý rôčik, kým sa mu to podarilo.

Hneď sme sa pustili do veľkej debaty, ale stále som cítil z jeho slov veľké sklamanie z Ameriky. Nikdy mu nevyšlo to, čo tu chcel robiť. Nebolo to také ako si to predstavoval. Hovoril mi aj o Hollywoode, do ktorého som sa aj ja chcel ísť pozrieť, ale momentálne a ani v blízkej budúcnosti to ešte v mojom pláne nebolo. Opisoval mi život, ktorý tam prežil bez zamestnania a hocijakej možnosti pracovať pri filme, hoci mal aké-také vlohy na filmovanie, ktorým sa živil, keď bol ešte doma. Všetko boli len sny, ktoré sa mu nikdy nevyplnili a on tým ešte viac zanevrel na Ameriku.

Začali sme pracovať. Samozrejme, že bez znalosti jazyka nám nič iné nemohli dať, len umývanie riadu v kuchyni. Bolo nás tam zopár ľudí na každú šichtu, čiže na rannú a poobedňajšiu. Rudo robil nočnú a veľmi rád, lebo nemusel nikoho vidieť a naviac ho nikto neotravoval. Umýval spolu aj s jeho už postarším susedom hrnce, čo bola poriadna fuška. Na vlastné oči som sa o tom presvedčil, ale nakoľko som nechcel robiť nočné, tak som sa na to ani nechystal. Ja som bol spokojný pri mojich tanieroch a zároveň som mal normálnejší život, keď sa v noci spalo a cez deň zase pracovalo. Dni boli horúce, pretože leto bolo v plnom prúde. Vlhkosti, podobnej z New Yorku, som sa ani tu nevyhol, a tak som sa nevyhol ani častému meneniu prádla a sprchovaniu. Boli sme aj poučení, aby sme používali dezodorant, lebo sme sa stále potili v tých parných kúpeľoch pri mašine, ktorá umývala za nás taniere. Našou povinnosťou bolo rýchlo stiahnuť z tisícok tanierov za šichtu zbytky jedál do pripravených veľkých plastických nádob, ktoré sme mali hneď vedľa seba. Keď boli plné, tak sme ich rýchlo vymenili a pokračovali, ako pri pásovej výrobe obuvi v mojich bývalých obuvníckych závodoch v Partizánskom. Bola to skrátka drina, v tej neustálej pare švihať telom, ale mi to akosi ani nevadilo, lebo oproti mne bol ďalší z "našich", a tak po určitom zabehnutí to už vôbec nebol problém spojiť zábavné s užitočným. Nakoniec som si aj obľúbil túto prácu a bola to zábava. Denne som sa stretával s mojimi spolupracovníkmi, teraz už aj kamošmi a nuda nikdy nebola. Najlepší bol náš hlavný odoberač tanierov, ktorý ich potom ukladal do kontajnerov na kolieskach. Tie potom vždy putovali ku kuchárom, aby mohli servírovať ďalšie jedlá hladným hosťom. Večer to bolo skutočne najťažšie, pretože každé jedlo znamenalo nový tanier a veru od jedla sa nikto z hostí neodtiahol. Však na to tam aj boli, aby si dobre užili a jedlo bolo súčasťou ich príjemného pobytu, ktorého hlavným dôvodom bola len zábava. Chodievali sem hostia z celej Ameriky, tak o návštevy nebolo núdze. Tento výletný rezort mal naozaj všetko pre každú sezónu, preto ani nikdy nebol problém naplniť všetky ubytovacie kapacity. V lete nádherná príroda, golf, túry do okolitých lesíkov, pádlovanie na vodnej nádrži, ktorá im takmer patrila, hoci bola zároveň aj akousi záchytkou vody v prípade neočakávaných udalostí, prírodnej katastrofy, sucha, ale hlavne požiarov. Na okraji boli člnky a vodné bicykle a každý si mohol zabicyklovať, alebo dobre zapádlovať po celej dĺžke jazierka. Niekde ďalej som občas zhliadol rybárov, ktorí si tam lovili ryby. V lete to bola skutočná krása, keď skoro ráno som vídaval bzučiace vážky poletovať a jemne pristávať na hladine nehybného jazierka. Dlho to však nikdy netrvalo, lebo hneď na to prudkými pohybmi hrmotajúc pristávali nádherné snehobiele labute, kanadské husi, alebo aj divé kačice, ktorých to bolo kráľovstvo...

Rudo sa vždy tešil na našu pani učiteľku, ktorá sa mu veľmi páčila. Stále mi o nej básnil a ja som sa tiež na ňu tešil. Učila nás s veľkou radosťou a akosi sa aj ona vždy najviac tešila na Ruda, ktorý ju dokázal zviesť z cestičky a ona sa nechala niesť v jeho mužnom náručí. Koľkokrát bola aj angličtina prerušená, lebo Rudko náš mal práve zariadenú svoju jazdu. Obaja boli približne rovnakého veku, čiže obaja mali okolo tých 30 liet. Ako som Ruda poznal už predtým, dokázal zlomiť srdce každej ženy a tie neváhali a slepo ho nasledovali. Vtedy ešte u nás, keď robil pri filme, to nemal až tak príliš ťažké. Všade v dlhých radoch na neho čakali, aspoň tak to tvrdil, lebo život žil svetáckym spôsobom a ani sa nikdy neoženil. Určite som si všimol aj jeho techniku a možno som sa aj podučil od skúsenejšieho a o štyri roky staršieho borca. Tento rok bude oslavovať už vek s rešpektom, okrúhlu šesťdesiatku. Akosi som s ním stratil kontakt, ale pokúsim sa ho nadviazať, i keď to nebude veľmi ľahké, aby som mu mohol zablahoželať k jeho významnému životnému jubileu...

Rudo už vedel celkom pekne rozprávať po anglicky a mne sa veľmi páčilo, ako sa bez toho nášho modrého slovníka, vydaného slovenským nakladateľstvom, ani na krok nepohol. Vždy ho nosil v ruke ako Bibliu. Bol schopný si niečo preložiť, ale s rozprávaním je to vždy najťažšie, a tak i on mal ešte veľké medzery, aby sa dohovoril. Myslím si, že keď nám aj nerozumeli, zo slušnosti nás vždy uchlácholili odpoveďou: "You're doing just fine!" - "Ide Ti to veľmi dobre!" Určite to bol aj pre nás taký povzbudzujúci pocit, takže sme sa potom ešte viac snažili. Nikdy nezabudnem na nášho šéfa, ktorý bol rodený Američan, ale poľskej národnosti. Po poľsky nevedel ani ceknúť, asi len tie slovíčka ako: "Ty, kurva jedna", mi občas povedal, aby reč nestála a ústa sa mu dokorán otvorili ako vráta na hrade. Vždy sme si zavtipkovali. Volal sa Haba, aspoň tak nejako ho všetci volali, Mr. Haba. Nikdy nezabudnem, keď sa ma snažil naučiť ako sa volajú dni v týždni. Bolo to totálne fiasko, pretože on používal taký prízvuk a výslovnosť, ktorá nebola ľahko zrozumiteľná. To, čo sme sa učili na hodinách angličtiny, bolo celkom iné a tak nám učiteľka vždy hovorievala, aby sme sa nesnažili kopírovať to, čo nie je najspisovnejšie. Určite, že v kuchyni to postačovalo, pretože tam s nami občas pracovali aj postihnutí zamestnanci, na skrátenú dobu a za menší príjem. Jeden z nich ale vynikal mimoriadne. Volali sme ho Scotty a svoje meno mal aj na tričku vpredu i na chrbáte vytlačené. Ani nie zanedlho na to mu dali nové tričko, v ktorom pracoval s akousi pýchou a bodaj by aj nie, keď mal na ňom veľkými červenými písmenami napísané: Scotty, poumýval tu dva milióny tanierov. On bol ten, čo stál na konci vľavo a dával ich do kolieskových kontajnerov a od neho putovali priamo ku kuchárom. Určite mal aj pomocníka vpravo, pretože ten pás bol pomerne rýchly a jeden tanier za druhým vychádzali z toho tunela, kde sa umývali v automatickej umývačke. Potom už umyté a osušené vychádzali a Scotty rýchlymi pohybmi ich dával tam kde patrili, do kontajnerov...
5.2.2008

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}

Čítať 2788 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!