V. časť - Odchod z domoviny
Život v lágri bol zaujímavý v každom smere, denno-denne sa na mňa niečo nalepilo a mal som zrazu viac skúseností. Spočiatku som však bol oslabnutý, bez nálady, stále veľmi bledý, ani pľúca som ešte nemal celkom v poriadku a navyše som počas môjho pobytu v nemocnici schudol 5 kíl. Bol som v akomsi útlme a tento stav ma držal príliš dlho. Každý, kto prežil nejaký ten čas v nemocnici, vie dobre o čom hovorím. Človek je taký nijaký zo všetkého, veľmi unavený a veľmi nesvoj. Počúval som rádio, pozeral televíziu a čítal denne noviny, ale nejako sa to vôbec nelepšilo. Stále som mal silné nutkanie vrátiť sa domov. Tieto pocity som nemal len ja, ale aj mnohí ďalší, ktorí tu boli so mnou. Oni naviac zanechali za sebou rodiny, ale ja takmer nikoho, iba dvoch bratov. Ale zato veľa priateľov, ktorí mi zrazu veľmi chýbali. Stalo sa tu aj to, že nejakí rodičia prišli prosiť syna, aby sa vrátil domov, ale sa im ho nepodarilo prehovoriť. Neviem ako dlho tam ešte zostal, pretože o osudoch niektorých som sa už nedozvedel, keďže som neskoršie odišiel do USA.
Chodením na vzduch a utužovaním sa cvičením som postupne zlepšoval svoju kondíciu a moja slabosť začala pomaly ustupovať, stále som bol na tom lepšie. Občas ma síce trápil ten pozápalový kašeľ a musel som si zvyknúť aj na čerstvý vzduch, ktorý mi akosi v začiatkoch viac škodil ako prospieval, nakoľko som prevažnú väčšinu času strávil vo vnútri a vzduch vonku bol ešte veľmi chladný. Ale môj zdravotný stav sa vylepšoval a nemal som už pocit, že som neschopný dlhšie vydržať. Znovu som bol samým sebou, čo mi veľmi pomohlo aj psychicky zvládnuť toto neočakávané odlúčenie od domoviny. Len by sa boli zišli aj nejaké peniaze navyše, aby si človek mohol trošku užiť tej novej slobody.
Začal som sa zase dobre stravovať a cvičiť s činkami môjho nového kamoša z Topoľčian, ktorého som tu spoznal a stali sa z nás dobrí priatelia. Topoľčany som dobre poznal, však som tam kedysi pravidelne chodieval ešte v rokoch 1967 - 1973 a aj potom ešte párkrát, až do môjho odchodu do zahraničia.
Začal som aj pripravovať plány ako sa znovu stretnem s mojou dobrou priateľkou a známou. Predsa bola mojím anjelom strážnym počas najťažších chvíľ v mojom živote. Konečne som jej mohol po prvýkrát po takmer troch týždňoch zavolať, našťastie som mal jej telefónne číslo. Bola veľmi rada a tak sme si naplánovali stretnutie podľa toho, kedy to bude najviac vyhovovať jej, nakoľko pracovala vo viedenskej nemocnici celé dni až do polnoci. Presne sme sa dohodli na dni a hodine. Bolo to v deň jej voľna, v sobotu, pretože v nedeľu pracovala.
Potom som sa ale rozhodol, že ju prekvapím a ešte predtým ju navštívim na oddelení, ktoré bolo prísne chránené a stále dobre zamknuté. Bodaj by aj nie, mali tam vážne stavy a nechceli, aby tam verejnosť príliš veľa nazerala.
Bol som napätý, pretože som nechcel, aby ma ona prvá objavila, opatrne som sa schovával za ľudí prechádzajúcich sa chodbou. Darilo sa mi to veľmi dobre. Zrazu ma však niekto jemne poťukal po pleci a keď som sa otočil, pozeral som do Aliciných očí. Po chvíľke sa trochu smutne zachvela, keď si uvedomila, že je v práci a nemá možnost byť so mnou hneď, ale až po polhodinke, a to jedine v jedálni, pretože vtedy mala menšiu obedňajšiu prestávku. Stále neveriaco krútila hlavou, že som ju takto prekvapil a pokračovala do izby, práve do tej, kde som aj ja nedávno prežil tie moje prvé začiatky v emigrácii. Pobehol som za ňou a znovu som ju vystrašil, keď som zadupotal v jej tesnej blízkosti. Otvorila mi dvere, ale dovnútra som radšej nešiel, len som tak letmo pohľadom preletel po celej izbe. Všetko tam bolo presne tak, ako som to tam zanechal. Posteľ bola stále na tom istom mieste, kúsok vedľa bolo umývadlo, kde som sa každé ráno umýval. Znovu som mal môjho dedka pred očami, ako sa mi ešte veselo prihovára, stále som videl jeho múdry pohľad a jemný úsmev, ktorý mu žiaril na tvári. Zrazu som sa zatriasol od smútku. Už to naozaj nebola pravda, boli to len nádherné spomienky s horkým blenom v ústach pri pomyslení...
Aj stôl bol na tom istom mieste, hneď vedľa okna, a na ňom stál krčah plný lipového čaju s citrónom, sladučkého ako med. Mal som to všetko pred sebou, od prvého večera, keď som sa prebral a začal môj pobyt v raji. Alica bola už takmer hotová s rozdávaním obedov pre pacientov. Bola akási čiperná a plná energie. S radosťou kládla každý tanierik, lyžičku a celý príbor každému na nočný stolík. Traja už netrpezliví a vyhladnutí vysedávali za stolom. Už sa dobre cítili a boli dostatočne zdraví na to, aby sa mohli aj prejsť a obslúžiť sa. Už nepotrebovali toľko cudzej pomoci, zvládali to sami.
Na chodbe ma stretla pani primárka a hneď sa mi aj prihovorila, aby som sa na budúci týždeň nezabudol prísť ukázať na kontrolu. Vôbec jej nevadilo, že som tam bol ilegálne a nepovolene. Neobávala sa a verila mi, že mám len dobré úmysly. Potom sme sa rozlúčili a ja som ešte chvíľočku čakal na Alicu. Prišla a celá bola z toho všetkého ešte dosť šokovaná. Nečakala to ani vo sne, že by som jej niečo také vykonal. Bol som kvôli nej šťastný, že sa radovala ako to malé dievčatko s dlhými vrkočami a veľkou červenou mašľou zavitou do jej zlatých vláskov.
Viedla si ma ako ženícha. Pritlačila ma k sebe, akoby ma nikdy nechcela stratiť. I mne bolo veľmi príjemné pocítiť jej telo, ktoré sa chvelo tak blízko pri mne. Bolo to nádherné.
Jedáleň už bola na obzore a hoci to bol iba kúsok, ten pochod bol nekonečný a nádherný. Posadili sme sa v rožku, aby sme mali kúsok svojho šťastia len pre seba, nechceli sme sa s nikým oň deliť. Možno sme boli vtedy akísi sebeckejší. Polievka bola slepačia, ale ja som akosi na jedlo nemyslel a nechal som ju takmer vychladnúť, kým som sa konečne k nej dostal. Jej chuť si už nepamätám, ale chuť jej nádherných šťavnatých perí som nikdy nezabudol. Boli ako jahody čerstvo zo záhrady odtrhnuté. Aj ona bola červená ako jahoda, ale ešte krajšia, ako tá nádherná červená šípová ruža. A vonku bolo sychravo a sýkorky pri okne ešte semienka hľadali na jeho okraji. Jedna zrazu odletela a za ňou zase druhá priletela, ale tiež hneď ufrnkla. Semienka tam už žiadne neboli...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-