Bol čas vyraziť na pekný úsek cesty a pred nami bolo ďalších necelých tisíc šesťsto kilometrov. Prvé mesto, kde sme si plánovali vystrieť trošku a rozhýbať unavené údy bolo v štáte Arkansas, mesto Ft. Smith, ktoré malo osemdesiattisíc obyvateľov a bolo vzdialené necelých tristo kilometrov. Bolo pomenované po generálovi Thomas Adams Smithovi (1781-1844), ktorý tam bol vyslaný, aby so svojou armádou udržiaval mier medzi samotnými Indiánmi kmeňov Osage a Cherokee. Vtedy to ešte bola iba pevnosť.

Hneď som si už pri prvom uvedení názvu štátu Arkansas spomenul aj na film z rokov šesťdesiatych, v ktorom hrala vtedy aj naša krásavica Olinka Schoberová so svojím vtedajším manželom Bradom Harrisom a film sa volal Dobrodruhovia z Arkansasu. Práve tento silák tam zdvihol koč, aby mohli vymeniť koleso, ktoré sa uvoľnilo pri úteku pred Indiánmi...
Ďalším zastavením bolo mesto Little Rock - Malá Skala vzdialené dvestošesťdesiat kilometrov. Bolo akýmsi významným navigačným bodom pre riečnu lodnú dopravu, a tak tam aj potom založili toto mesto, ktoré má teraz okolo stodeväťdesiattisíc obyvateľov. Zaujímavosťou je, že terajší primátor mesta bude mať asi pôvod niekde zo Slovenska, pretože ma rýdze slovenske priezvisko - Mark Stodola.
Mesto Memphis (670 tisíc obyvateľov) je už v štáte Tennessee asi dvestodvadsať kilometrov vzdialené a má veľmi slávnu históriu, pretože práve tu zomrel kráľ rock and rollu, Elvis Presley (8. januára 1935 - 16. augusta 1977). Tu mal aj svoj posledný koncert práve v deň mojich narodenín, dvadsiatehošiesteho júna, v roku tisíc deväťsto sedemdesiatsedem...

Posledné mesto na našej ceste, kde sme plánovali odpočinok bolo už v ďalšom štáte North Carolina - Severná Karolína, vzdialené stoosemdesiatpäť kilometrov. Volalo sa Asheville (75 tisíc).
Frank, Julianne a ja sme sa odobrali do izbičky, kde som sa rýchlo osprchoval a potom som zase nechal našu mládež osamote, aby mali čo najviac času na seba. Moje miesto bolo už len v našom nákladnom vozidle, kde som si už akosi zvykol, odkedy sa k nám pridala táto šarmantná spoločníčka. Dlho do noci som sa prevaľoval zo strany na stranu mysliac na sladkú Julianne, ale nakoniec som potom dobre tvrdo usnul a určite som pokračoval v mojom snení, čo si už ani nepamätám. Je pravdou, že som mal tú moju verne na mňa čakajúcu krásku v Santa Monice, na ktorú som sa veľmi tešil po každom podobnom výlete.

Majiteľ zinkasoval za každú várku nákladu na východ Ameriky päťtisíc, z toho dal nám dve tisícky, na motel asi dvadsať dolárov za noc a na naftu. Po tom všetkom získal čistého dobré dve tisícky. Keď sme išli naspäť, taktiež zarobil dobré tri tisícky, ak nie aj päť, s čím sa nám samozrejme nikdy nezdôveril. Mal ešte ďalších dvadsať náklaďákov, ktoré krúžili naprieč Amerikou rôznymi smermi, čo sme zažili aj my s Frankom. Ináč, Frank u neho robil už dobrých päť rokov, takže bol s ním veľmi spokojný. Frank mi tiež pomáhal pri naučení sa jazdiť s týmto obrom, pretože to sa nedá len tak ľahko naučiť. To musí človek trénovať. Bol pri mne veľmi trpezlivý a citlivý, keď mi to až tak dobre nešlo. Ono prakticky tento prvý výlet bol pre mňa obrovskou skúškou, pretože pred tým som mal len tých pár dní prejazdených na majiteľovom dvore, kde som si trénoval hlavne cúvanie, ktoré je najdôležitejšie a samozrejme aj najkomplikovanejšie, takže si to nejakú tú dobu vyžiadalo. Tento tréning bol za minimálny plat po dobu dvoch týždňov, keď ma mohol konečne nechať ísť aj samého, ale so spolujazdcom, aby som mu do dvora nepriviezol naspäť vrak. Trénovali sme po celom okolí Los Angeles a s množstvom zacúvaní, aby som si to overil aj v skutočnosti, pretože parkovisko predsa len nebolo to pravé orechové a dalo sa to tam niečo aj oklamať. Iné to už bolo v tých pravých vykládkových miestach, tam som už nesmel do ničoho škrknúť, pretože potom by to nebola iba ostuda, ale aj finančná pokuta, lebo by mi to majiteľ sťahoval z môjho nastávajúceho mesačného platu, alebo by ma asi neprijal a poslal ma pásť sa na hollywoodské kopce...

Zvykol som si akosi na to, že nikde nemám ustlané naveky a podobné niečo som zažil aj v Salt Lake City v štáte Utah. Ako sa hovorieva - človek si aj na slučku akosi zvykne, pretože nemá na výber. Ono celý život v Amerike žijem so slučkou na krku, pretože nikdy neviem, či sa ďalšieho dňa v bezpečí dožijem. Ale ani u nás doma na Slovensku to už nie je o nič lepšie od nežnej revolúcie, hoci ľudia majú konečne slobodu, po ktorej sme všetci tak dlho túžili...

Prešli sme aj mestom Raleigh (402 tisíc), ktoré je hlavným mestom Severnej Karolíny a je známe bankovníctvom, textilným priemyslom a počítačmi. Svoje sídlo tu má aj profesionálne hokejové mužstvo Carolina Hurricanes, ktoré sem prišlo z Hartfordu, Connecticut, ktoré pred pár rokmi vyhralo najslávnejšiu a najprestížnejšiu súťaž o Pohár Lorda Stanleyho, The Stanley Cup v ľadovom hokeji.
Ďalší štát, cez ktorý sme prechádzali, bol Virginia a mesto Richmond (260 tisíc). Je známe cigaretami Virginia Slim, takže tu samozrejme musí sídliť aj najväčšie centrum cigaretového priemyslu, ktorý vlastní Philip Morris a vyrábajú tu takmer všetky svetové značky cigariet. Taktiež je tu veľká spoločnosť bankovníctva Capital One.

Po príchode do Philadelphie bolo lúčenie s Julianne tak trošku veľmi smutné, pretože ako keby sme stratili najlepšieho priateľa. V tomto prípade veľmi šarmantnú a príjemnú spoločníčku, ktorá nás svojím humorom obdarúvala počas celých tých troch dní. Bol som veľmi rád, že som ju spoznal a neskoršie sme sa občas aj stretávali na našich cestách. Dokonca raz sme ju zobrali len tak s nami až do Los Angeles, za čo nám bola veľmi povďačná, pretože tam nikdy nebola. Vtedy bola u Franka celé tie tri dni...
15. máj 2010
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
FOTOGALÉRIA:
{gallery}obsah/emig{/gallery}
{jcomments on}