X. časť - Rozlúčka ...
Alica bola pre mňa všetkým, dňom slnečným i nocou mesačnou, všetkým, čo len človek potrebuje, aby šťastný mohol žiť. Bola to veľká láska, aká sa každý deň nezažije. Poznali sme sa už viac ako štyri mesiace a ja som ju videl všade, kadiaľ som chodil.
Niečo podobné som naposledy poznal doma, keď som miloval jednu mladú dievčinu a chodil som ako omámený. Ale to je u každého rovnaké, keď niekto niekoho skutočne miluje. Láska má obrovskú silu. Nie je len tesne pod povrchom pokožky, ale hlboko v srdci, tak hlboko, že sa k nej žiadny neprajník nikdy dostať nemôže a nepodarí sa mu ju chladnokrvne z tej hĺbky vyrvať. Je veľmi dobre chránená pred všetkým zlom. Je to niečo mimoriadne a neuveriteľné, čo dokáže skutočná a nefalšovaná láska.
Miloval som ju tak veľmi, ako sa len ženu dá milovať, každou časťou môjho tela, dýchal som jej vzduch, aby som nikdy nebol od nej oddelený. Obaja sme to tak cítili a mali sme z toho stále veľkú radosť. Bola nádherná, nič nádhernejšieho nemohlo existovať v mojej mysli.
Pracoval som vtedy v panelárni a bol som celý mimo seba, keď som pozeral do diaľavy, kde bývala a kde som mohol vidieť i jej okno. Raz som sa aj pozabudol sledovať čo sa deje okolo mňa a keď žeriavnik nakladal panely na nákladiak, zrazu ma z výšky, kde som stál, panel v nášvihu zrazil dole. Našťastie sa mi nič nestalo, pretože vtedy som bol ešte dosť ohybný, takže som dopadol pekne na mierne pokrčené nohy a tým som stlmil pád, aby som sa nezranil. Potom ma až napadlo, že sa mi mohlo aj niečo hrozného udiať; ale ani nemohlo, pretože ma láska chránila pred zranením a utrpením. Vyliezol som znovu hore a pokračoval v mojom sne o mojej princeznej, ktorú som miloval a s ktorou sme si stále lásku opätovali čisto a nezištne.
Potom sme sa ale začali s Alicou trošku jeden druhému vzďaľovať. Samozrejme, že sme sa nemohli vídavať často, nakoľko ja som mohol za ňou iba na víkendy chodievať a to vlastne iba v nedeľu. Popritom som mal aj iné priority a aj ona sa tiež niekde inde začala orientovať a v tom som nič nemohol robiť. Naviac mal som pred sebou veľkú cestu do neznáma a ona si to tiež začala uvedomovať, že aj tak odídem a ona by najradšej len doma zostala. Ja navyše bez azylu by som v Rakúsku bývať veľmi nemohol a bol by som mal len problémy nájsť si prácu, ktorá by bola adekvátna a prakticky ocenená. Chcel som aj študovať na viedenskej univerzite a zostať, ale Alica mi to vyhovárala, že už aj tak ma majú Američania a že len tam skončím a v Rakúsku môcť žiť nebudem. Rozišli sme sa v dobrom, hoci moje city k nej dlho nemohli vychladnúť.
Keď som sa po siedmich rokoch znovu zastavil vo Viedni, už som ju nehľadal a ani by som ju už nájsť nevedel. Odišla z Viedne a neviem ani kde...
Teraz, keď som bol naposledy doma, som sa dozvedel, že mala rakovinový nevyoperovateľný nádor na mozgu a už sa ju nepodarilo zachrániť. Teraz by bola mala, ale iba mala, 56 rokov. Jej deň narodenia bol presne v deň narodenia môjho syna Johnnyho, 9. februára. Už som jej nikdy nemohol môjho syna ukázať. Skrátka som to už nestihol. Tú smutnú správu som sa dozvedel iba od jej priateľky, keď som sa vrátil domov, do Trnavy...
Pri našom prvom stretnutí pred táborom a potom vo Viedni, keď som rozlial celé Cinzano na obrus a na jej nádherné šaty, na ktorých ale nič vidieť nebolo, lebo boli rovnako červené, som namočil obrúsok vo vode a skúšal som zmyť víno z jej šiat. Ona sa len nahlas smiala ako malé dievčatko, bola veľmi roztomilá a ja som ju bozkával vždy po každom jej nevinnom výdychu, zakončenom jej hlasným smiechom. Bola veľmi šťastná a ja som sa nemohol prestať tešiť s ňou. Boli sme obaja v nebíčku, v tom nádhernom modrom, ktorý sme videli priamo z okna a len občas sa tam zatúlal vatový mráčik. Akosi si vždy poskočil a rýchlo sa vytratil. Za ním potom ďalší a ďalší a predvádzali sa tam celý deň, až sme ich potom prekvapili, keď sme vyšli z reštaurácie, hotoví pokračovať v našom sne.
Obed bol normálny a pre mňa bežný a i ona s tým súhlasila, tak sme si objednali bravčové pečené, knedlík a voňavú červenú dusenú kapustičku na cibuľke, kde sa občas aj rasca objavila na dochutenie. Bol som príjemne najedený, ale len tak jemne, aby som mal ešte miesto na zákusok, ale aj tak som vtedy naň už nemal chuť, hoci stál predo mnou taký veľký, že sa nikdy ani zjesť nedal.
Odišli sme z reštaurácie vo fantastickej nálade. Alica mala v sebe trošku viac ako bolo pre ňu bezpečné a tak sme sa rozhodli poprechádzať sa mestom, po pešej zóne. I kino sme tam našli a tak sme vošli doň. Je zaujímavé, že som už aj zabudol čo vtedy hrali, však aj načo, keď my sme mali svoj film a nič sme nepočuli a nevideli, len jeden druhého. Držali sme sa počas celého filmu v objatí a ľudia sa občas na nás obzreli, mal som pocit, že aj zo závisti. Lenže my sme si nikoho nevšímali a neskoršie sme sa utiahli v kútiku, kde skoro nič nebolo vidieť, v rohu pod premietačkou vpravo. Mali sme svoj kútik a pokoj od každého a ona bola so mnou šťastná. Milovala ma každým dychom a ja som jej to opätoval desaťnásobne, ináč som to ani nevedel. Nemal som nejakú stupnicu v sebe vsunutú. A film len išiel a išiel a bol dlhý, nekonečný... Napokon predsa skončil a my sme tiež museli opustiť a prerušiť naše predstavenie.
Neďaleko bola lúčka a malá stanica Badenu, a tak sme sa pobrali a prebrázdili okolie s rukami spojenými. Slniečko už až tak nepálilo a začalo sa pomaly uchyľovať k podvečeru. Spolu sme ho sledovali ako zapadalo a ako horela nekonečná žeravá červená žiara, lenže to nebola žiara, ale na obzore sme mohli vidieť naše srdcia a tešiť sa spoločne...
Boli sme už dosť vychladnutí z vínka červeného Cinzana a bol čas sa rozlúčiť. Alica mala ešte pred sebou vyše hodinovú cestu a tak sme sa pomaly pobrali k jej krásnemu červenému autu, ktoré sa zdalo ešte červenšie, lebo sa začalo pomaly stmievať. Našli sme ho tam kúsok od divadla, na parkovisku. Keď nás uzrelo, začalo radostné zvuky vydávať a vítalo nás od šťastia, že sme ho tam nenechali samé a opustené. Alica ho akosi očami jemne pohladila a hneď na to aj mňa. Stále mi dávala na známosť, že som jej princom a že nikto iný to nemôže byť, iba ja. Nasadli sme a smer bola Viedeň, ale medzitým sme sa v tábore zastavili, alebo nie? Bolo to iba kúsok od Badenu, asi tri kilometre. Preleteli sme okolo tabule a boli sme už ďaleko a ja som videl len obrysy miestečka, kde som vtedy býval. Mala veľmi povznesenú náladu a na nej nestratila vôbec nič od toho rána, keď ma prekvapila svojou prítomnosťou. A potom si ma viezla do svojho kráľovstva, okolo môjho, v ktorom som zase ja kraľoval...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}





























Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-