XXII. časť - Odchod z New Yorku
Ďalší nádherný večer sme mali za sebou. A pred sebou plány, ako strávime nový deň v meste New Jersey City, kde sme mali ísť na druhý deň za prácou.
Privstali sme si trošku a vláčikom sa dopravili do mesta. Pán z AFCR nás zaviedol tam, kde sa malo znovu prejednávať o ďalšej možnosti mať konečne prácu. Skončili sme u našich krajanov, ktorí vlastnili opravovňu automobilov. Bolo to pekné stretnutie a zaspomínanie si na miesta, z ktorých pochádzali. Domov sa nedostali už vyše 10 rokov, odvtedy čo odišli, niektorí nútene, ale niektorí aj z dobrodružných dôvodov, skúsiť život za oceánom a spoznať ako to tam je, v tej vysnívanej a ospevovanej Amerike. Vyzeralo to tak, že boli nadmieru spokojní a vôbec neľutovali ich vlastné rozhodnutie podujať sa na tento "výlet" do neznáma a začať od začiatku. Samozrejme, aj oni museli všeličo prežiť, tie chvíle napätia, neistoty, novej spoločnosti, ktorá je veľmi odlišná od tej našej slovanskej, kde sa ľudia k sebe lepšie správajú a viac si pomôžu. Tu, v Amerike, ste odkázaní len a len na seba a keď sa Vám niečo nevydarí, je to len vaše rozhodnutie, resp. vaše utrpenie, že ste nemali šťastie. Tu to nazývajú neúspech, nedostatočná chuť tvrdo pracovať na sebe a neschopnosť začleniť sa do kapitalistického procesu a konzumnej spoločnosti. Každý má svoje problémy, aby prežil a nepotrebuje, aby mu boli ďalšie starosti pridávané. Boli sme s Vilkom len akísi žobráci, ktorí prosili o prácu, aby každý mohol začať svoju púť v ďalekej Amerike, ktorú sme si obaja vysnívali tak, ako nám ju, ako "Krajinu snov", všetci dovtedy opisovali, kde peniaze ležia na zemi, len sa treba naučiť ako sa správne zohnúť a dokázať ich zodvihnúť. Nie je to ľahké, preto je aj tá obrovská rozdielnosť medzi ľuďmi. Chudáci a mimoriadne bohatí ľudia. Hovorí sa tu aj o strednej vrstve, lenže tá tu prakticky neexistuje, nakoľko tá priepasť medzi vrstvami je príliš hlboká.
Zobrali nás a na druhý deň sme mali prísť a začať novú prácu. Ja a ani Vilko sme takúto prácu dosiaľ nerobili, ale boli sme pripravení, ale hlavne odhodlaní sa podrobiť, aby sme aj my mohli priložiť ruku k dielu, ktoré nás potom štedro odmení.
Vyfasovali sme montérky a každý bol pridelený k jednému automechanikovi, ktorý nám potom hovoril čo potrebuje podať, prikrútiť, alebo urobiť menšie práce, ktoré sme boli schopní vykonať aj bez stáleho nahliadania spoza chrbta. Bolo to jednoduché vymeniť pneumatiku, vymeniť duše, poumývať celé vozidlo a povysávať, aby samozrejme bolo pripravené na záverečnú časť odovzdania. Zákazníci si vždy popozerali celý interiér, či je dostatočne čistý. Občas aj zafrfľali, ale povedal by som, že to bolo viac-menej z roztopašnosti a snobstva. Opravovali sa tam najmä drahšie autá, ako Mercedes, BMW, Cadillac a ďalšie vtedajšie výborné značky. Všetko autá, ktoré si vyžadovali dobrú starostlivosť, ale hlavne aj ich opravy stáli nemalé peniaze. Ale kto chce pánom byť, musí aj hlbšie do kešene siahnuť. Im to problém nerobilo, a tak s tým nemali starosti. Občas, keď boli nadmieru spokojní, sme dostali tringelt, a to nie hocijaký, ale i 20 dolárov, čo bol pre nás vtedy veľký peniaz, keďže sme toľko zarobili za celý deň. Hodinová mzda bola 1.65 a museli sme z toho nejako vyžiť. Človek sa naučil a nemal problémy, pretože si musel vyčleniť tie najdôležitejšie, ale hlavne základné potreby, aby mohol prežiť. Nedalo sa hýčkať a my sme vedeli, že na iné zatiaľ nemáme, nakoľko sme ani jazyk neovládali.
Pracovali sme tam s Vilkom určitú dobu, ale nie zas príliš takú dlhú, aby sme sa nemohli rozhodnúť aj ináč. Samozrejme, že sme tam neboli schopní postúpiť, tak sme ani veľmi neváhali, keď sa nám začala rysovať aj iná možnosť, kde by sme to predsa len mali ľahšie, ako tie dlhé 12 hodinové šichty od šiestej ráno, keď sme museli vstávať o štvrtej, obliecť sa, najesť a potom utekať na vlak, ktorý bol dobrých 400 metrov od nášho hotela v New Yorku, pod Madison Square Garden. Domov sme sa vracali neskoro a poriadne unavení. Bola to drina za pár drobných a potom neostal na nič čas, ani sa vzdelávať. Tešili sme sa ale vždy na víkend, keď sme mohli vidieť naše krásavice.
Bol čas rozhodnúť sa, pretože sme mali veľmi dobrú ponuku v štáte Pennsylvánia, kde bolo obrovské rekreačné zariadenie a náš pán z organizácie tam už aj nadviazal nejaké kontakty, aby sme sa tam mohli bez problémov presunúť a začať znovu. Bola tam aj možnosť učiť sa, ale hlavne naučiť sa jazyk. Tam sme potom mali svoju učiteľku, ktorá sa naozaj o nás starala, aby sme tú angličtinu zvládli.
Pobalili sme sa a pred nami bol niekoľkohodinový výlet autobusom spoločnosti Greyhound, ku ktorej sa neskoršie aj vrátim, pretože po čase som sa aj ja stal vodičom interštátnych diaľnic na západnom pobreží. Ale to je ešte ďaleko pred nami, i keď sa to uskutočnilo iba o štyri roky na to.
Autobusové nástupište bolo na Desiatej alebo Jedenástej avenue a Štyridsiatejprvej ulici, čiže veľmi blízko od našej starej dobrej známej Štyridsiatejdruhej ulice a slávnej Broadway, na ktorú si vždy spomíname, ale hlavne Vilko, kde si nakoledoval nádielku, ktorú musel aj bez servítky skonzumovať.
Autobus bol pripravený na odchod, a tak sa náš pán s nami rozlúčil. Bolo to už naposledy, čo sme ho videli, pretože sme už stáli na vlastných nohách. Otvoril klietku a vypustil nás ako holúbkov na slobodu.
Na to slovo holúbkovia nikdy nezabudnem, pretože ma čakala hneď prvá udalosť práve pri vyslovení tohto kúzelného slovíčka, ktoré malo aj veľmi tmavú stránku, ktorá mi až dych vyrazila, keď som sa dozvedel, čo som nikdy v živote nechcel počuť...
Cesta bola nádherná a za niekoľko hodín sme už stáli pred samotnými dverami kancelárie, kde na nás čakal poriadny kus chlapa. Vyobliekaný v peknom obleku, bežne v bielej kravate, ale myslím, že v ten deň mal takú konzervatívnu tmavú kravatu. Bol už trošku plešatý, a tak odraz lampy v kancelárii vytváral akési zrkadlenie a doslova by som aj povedal, že tam bolo v tom momente viacej svetla. Pán mohol mať dobrých päťdesiat rokov, ak nie skoro aj šesťdesiat, ale to som si netrúfol odhadnúť, pretože to nebolo jednoduché. Posadil si nás do kresiel, ako keby sme mali byť novými šéfmi tejto organizácie, v ktorej bola dobrá tisícka zamestnancov. Ponúkol nás kávou a ja som mal možnosť dať si čaj. Zavolal do interného mikrofónu a za chvíľočku tam bola fešná čašníčka a na tácke nám priniesla šálky s čajom a kávou a k tomu aj nejaké keksíky na občerstvenie. Ako sme sa tam pekne usadili, prišla pani, tiež asi už päťdesiatnička alebo aj viac, ale to som jej nikdy nepovedal, lebo si na to potrpela, aby vždy vyzerala atraktívne. Bola Češka a zároveň aj jedna z tých, ktorej sme veľmi dôverovali, a tak bola v tom momente jediná duša, ktorá nám pomáhala v tom počiatočnom zhone. Po kratšom rozhovore s ňou nás pán šéf odovzdal do jej ochrany. Meno som už zabudol, ale bola veľmi sympatická, modrooká blondína, hoci trošku odfarbená. Jej vlasy už neboli až také vitálne a strácali na farbe, tak si ich týmto spôsobom trošku zvýrazňovala. Vyzerala proste veľmi atraktívne a my sme si to aj hneď všimli. Vilko mi hneď nadhodil, že je to skrátka "kočka". Ja som len nemo hlavou pritakával. Zaviedla nás do našej izby, kde sme mali stráviť pobyt tak dlho, ako len dlho budeme schopní ho vydržať. Výmena pracovníkov bola na dennom poriadku, nakoľko platy neboli vysoké, iba 1.65 dolára na hodinu. Nebolo to viac ako v predchádzajúcom zamestnaní, ale hlavná výhoda bola v tom, že sme mali zabezpečenú strechu nad hlavou a jedla, koľko sme len zvládli, čiže aj päťkrát za deň. Od skorého rána, od piatej hodiny, až do neskorého večera, keď chodievala do práce nočná služba. Ale aj potom boli stále v chladničke nejaké jedlá pripravené, aby sa mohli najesť aj tí, čo v noci pracovali, kým iní už dávno spali...
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}

































__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-