Zobrali nás a na druhý deň sme mali prísť a začať novú prácu. Ja a ani Vilko sme takúto prácu dosiaľ nerobili, ale boli sme pripravení, ale hlavne odhodlaní sa podrobiť, aby sme aj my mohli priložiť ruku k dielu, ktoré nás potom štedro odmení.

Vyfasovali sme montérky a každý bol pridelený k jednému automechanikovi, ktorý nám potom hovoril čo potrebuje podať, prikrútiť, alebo urobiť menšie práce, ktoré sme boli schopní vykonať aj bez stáleho nahliadania spoza chrbta. Bolo to jednoduché vymeniť pneumatiku, vymeniť duše, poumývať celé vozidlo a povysávať, aby samozrejme bolo pripravené na záverečnú časť odovzdania. Zákazníci si vždy popozerali celý interiér, či je dostatočne čistý. Občas aj zafrfľali, ale povedal by som, že to bolo viac-menej z roztopašnosti a snobstva. Opravovali sa tam najmä drahšie autá, ako Mercedes, BMW, Cadillac a ďalšie vtedajšie výborné značky. Všetko autá, ktoré si vyžadovali dobrú starostlivosť, ale hlavne aj ich opravy stáli nemalé peniaze. Ale kto chce pánom byť, musí aj hlbšie do kešene siahnuť. Im to problém nerobilo, a tak s tým nemali starosti. Občas, keď boli nadmieru spokojní, sme dostali tringelt, a to nie hocijaký, ale i 20 dolárov, čo bol pre nás vtedy veľký peniaz, keďže sme toľko zarobili za celý deň. Hodinová mzda bola 1.65 a museli sme z toho nejako vyžiť. Človek sa naučil a nemal problémy, pretože si musel vyčleniť tie najdôležitejšie, ale hlavne základné potreby, aby mohol prežiť. Nedalo sa hýčkať a my sme vedeli, že na iné zatiaľ nemáme, nakoľko sme ani jazyk neovládali.

Pracovali sme tam s Vilkom určitú dobu, ale nie zas príliš takú dlhú, aby sme sa nemohli rozhodnúť aj ináč. Samozrejme, že sme tam neboli schopní postúpiť, tak sme ani veľmi neváhali, keď sa nám začala rysovať aj iná možnosť, kde by sme to predsa len mali ľahšie, ako tie dlhé 12 hodinové šichty od šiestej ráno, keď sme museli vstávať o štvrtej, obliecť sa, najesť a potom utekať na vlak, ktorý bol dobrých 400 metrov od nášho hotela v New Yorku, pod Madison Square Garden. Domov sme sa vracali neskoro a poriadne unavení. Bola to drina za pár drobných a potom neostal na nič čas, ani sa vzdelávať. Tešili sme sa ale vždy na víkend, keď sme mohli vidieť naše krásavice.

Bol čas rozhodnúť sa, pretože sme mali veľmi dobrú ponuku v štáte Pennsylvánia, kde bolo obrovské rekreačné zariadenie a náš pán z organizácie tam už aj nadviazal nejaké kontakty, aby sme sa tam mohli bez problémov presunúť a začať znovu. Bola tam aj možnosť učiť sa, ale hlavne naučiť sa jazyk. Tam sme potom mali svoju učiteľku, ktorá sa naozaj o nás starala, aby sme tú angličtinu zvládli.

Pobalili sme sa a pred nami bol niekoľkohodinový výlet autobusom spoločnosti Greyhound, ku ktorej sa neskoršie aj vrátim, pretože po čase som sa aj ja stal vodičom interštátnych diaľnic na západnom pobreží. Ale to je ešte ďaleko pred nami, i keď sa to uskutočnilo iba o štyri roky na to.

Autobusové nástupište bolo na Desiatej alebo Jedenástej avenue a Štyridsiatejprvej ulici, čiže veľmi blízko od našej starej dobrej známej Štyridsiatejdruhej ulice a slávnej Broadway, na ktorú si vždy spomíname, ale hlavne Vilko, kde si nakoledoval nádielku, ktorú musel aj bez servítky skonzumovať.

Autobus bol pripravený na odchod, a tak sa náš pán s nami rozlúčil. Bolo to už naposledy, čo sme ho videli, pretože sme už stáli na vlastných nohách. Otvoril klietku a vypustil nás ako holúbkov na slobodu.

Na to slovo holúbkovia nikdy nezabudnem, pretože ma čakala hneď prvá udalosť práve pri vyslovení tohto kúzelného slovíčka, ktoré malo aj veľmi tmavú stránku, ktorá mi až dych vyrazila, keď som sa dozvedel, čo som nikdy v živote nechcel počuť...

Cesta bola nádherná a za niekoľko hodín sme už stáli pred samotnými dverami kancelárie, kde na nás čakal poriadny kus chlapa. Vyobliekaný v peknom obleku, bežne v bielej kravate, ale myslím, že v ten deň mal takú konzervatívnu tmavú kravatu. Bol už trošku plešatý, a tak odraz lampy v kancelárii vytváral akési zrkadlenie a doslova by som aj povedal, že tam bolo v tom momente viacej svetla. Pán mohol mať dobrých päťdesiat rokov, ak nie skoro aj šesťdesiat, ale to som si netrúfol odhadnúť, pretože to nebolo jednoduché. Posadil si nás do kresiel, ako keby sme mali byť novými šéfmi tejto organizácie, v ktorej bola dobrá tisícka zamestnancov. Ponúkol nás kávou a ja som mal možnosť dať si čaj. Zavolal do interného mikrofónu a za chvíľočku tam bola fešná čašníčka a na tácke nám priniesla šálky s čajom a kávou a k tomu aj nejaké keksíky na občerstvenie. Ako sme sa tam pekne usadili, prišla pani, tiež asi už päťdesiatnička alebo aj viac, ale to som jej nikdy nepovedal, lebo si na to potrpela, aby vždy vyzerala atraktívne. Bola Češka a zároveň aj jedna z tých, ktorej sme veľmi dôverovali, a tak bola v tom momente jediná duša, ktorá nám pomáhala v tom počiatočnom zhone. Po kratšom rozhovore s ňou nás pán šéf odovzdal do jej ochrany. Meno som už zabudol, ale bola veľmi sympatická, modrooká blondína, hoci trošku odfarbená. Jej vlasy už neboli až také vitálne a strácali na farbe, tak si ich týmto spôsobom trošku zvýrazňovala. Vyzerala proste veľmi atraktívne a my sme si to aj hneď všimli. Vilko mi hneď nadhodil, že je to skrátka "kočka". Ja som len nemo hlavou pritakával. Zaviedla nás do našej izby, kde sme mali stráviť pobyt tak dlho, ako len dlho budeme schopní ho vydržať. Výmena pracovníkov bola na dennom poriadku, nakoľko platy neboli vysoké, iba 1.65 dolára na hodinu. Nebolo to viac ako v predchádzajúcom zamestnaní, ale hlavná výhoda bola v tom, že sme mali zabezpečenú strechu nad hlavou a jedla, koľko sme len zvládli, čiže aj päťkrát za deň. Od skorého rána, od piatej hodiny, až do neskorého večera, keď chodievala do práce nočná služba. Ale aj potom boli stále v chladničke nejaké jedlá pripravené, aby sa mohli najesť aj tí, čo v noci pracovali, kým iní už dávno spali...

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}