sobota, 03 december 2011 14:27

Kniha pre deti Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky

Napísal(a) Marta Hlušíková
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Kniha pre deti Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky

Úryvky

I, i

Písmenkový taxík

     Niekedy chodím na inšpekciu po svojom kráľovstve, aby som vedel, ako žijú moji poddaní. Vtedy nosím so sebou dve zátvorky. Keď sa nimi obložím z oboch strán, stanem sa neviditeľným. Chodím, počúvam a potom doma dlho rozmýšľam, ako napraviť zlé veci.

     Minule som sa taký zatajený vybral po námestí na prieskum a videl som akýsi zhluk malých i. Ako keby tu bola nejaká manifestácia alebo čo. Ale zbadal som, že nikto nemanifestuje! Vysvitlo, že všetky písmenká počúvajú udýchané malé i, ktoré sa im sťažovalo:

– Som také unavené, že som cestou skoro prepadlo cez kanálovú mriežku. To sa už niekedy nedá vydržať: v pondelok jedna pani so mnou prišívala gombíky.  V utorok som v nemocnici zaskakovalo za injekciu. V stredu som sedelo ako pichliač na kríku, vo štvrtok mnou triafali ako indiánskym šípom a v piatok mnou popísali celú tabuľu. Som zvedavé, kedy si oddýchnem.

– A prečo sa ty trápiš? Postav sa k nám a čakaj.

– Prečo sa mám sem postaviť? Niečo tu rozdávajú?

– Nie.

– Tak prečo potom?

– Lebo príde ježko!

– Ježko?

– Ty nevieš, že ježko je náš taxík? Vozieva nás na dovolenku! Nás, malé i, vo štvrtok, a keď vyrastieme na veľké I, v piatok.

– Ako dobre, – vzdychlo si i a vopchalo sa medzi ostatných kamarátov.

     Hneď mi bolo jasné, prečo je v Písmenkove toľko ježkov. Takže moje chúdence sú prepracované! Sadol som si a napísal som vyhlásenie:

Dáva sa na známosť celému Písmenkovu!

S platnosťou od najbližšieho pondelka sa po prvé: miesto gombíkov bude používať zdrhovadlo. Pre tých, ktorí nerozumejú, dodávam, že je to zips.  Po druhé: v nemocniciach sa namiesto injekcií budú podávať iba tabletky. Po tretie: na kríkoch nebudú sedieť žiadne pichliače, ale kvety. Po štvrté: terče sa nebudú triafať indiánskymi šípmi, ale zhnitými paradajkami. Po posledné: v škole sa nebude písať kriedou po tabuli! Každý žiak dostane svoj vlastný počítač, aby sa zbytočne nezaprašovali pľúca. Žiacke aj učiteľské.

     Bol som so sebou spokojný. Rozmýšľam, či by ma nemali volať Az Láskavý.  

 

J, j

Exotická dovolenka

    Svojím vyhlásením som si ale navaril kaše! Celý týždeň som zháňal zhnité paradajky, aby sa nimi mohlo triafať do terčov, objednal som pre kráľovstvo kilometre zdrhovadiel a pre všetkých žiakov aj učiteľov som zabezpečil osobné počítače. Už ich len rozdeliť. Pretože som už mlel z posledného, zatúžil som po dovolenke. Čo keby som sa zatajil medzi zátvorky a skúsil sa dať odviezť ježkom na takú dovolenku, akú prežívajú moje písmenká? A tak som zveril rozdeľovanie školských počítačov svojej manželke a hybaj!

     Už od rána som sa neviditeľne obšmietal okolo malých i. Všimol som si, že sa medzi nimi schováva jedno malé j. Nôžku si vtiahlo do rukavice a tvári sa nenápadne. Všetkým vykladá, že mu práve kúpili novú bodku na klobúku a podobné zahováračky. Ja ho však dobre vidím! Keď prišiel ježko a všetkých nás pobral na svoj chrbát, pritlačil som sa k malému j. Budem ho sledovať, lebo som zvedavý, ako sa v cudzom svete vynájde.

– Smer Japonsko! – zafučal ježko.

     Pre všetky výkričníky!  pomyslel som si. Veď do Japonska sa budeme terigať celí dopichaní hádam aj rok! Ale mýlil som sa. Toto nebol obyčajný ježko. Bola to najnovšia mechanizovaná ježkovská verzia naprogramovaná na cestu rýchlejšiu ako myšlienka. Za zlomok sekundy sme boli v Tokiu. Až teraz mi došlo, prečo chodia moje písmenká oddychovať do Japonska! Tam neexistujú písmenká, ale slabiky! Mimochodom, vyzerajú ako polámané a pokrútené paličky. Tam nemusia moje písmenká pracovať! Tak je to.

     Sedím si teda ešte stále zatajený v tokijskom parku na lavičke vedľa môjho malého j. Vtáčiky spievajú ako u nás, stromy šumia, ničomu nerozumiem a je mi dobre. Na vedľajšej lavičke relaxuje Alfomeg, grécky písmenkový kráľ. Aj by som mu potriasol nôžkou, veď sa poznáme z medzinárodných kráľovských konferencií, ale keď som už raz zatajený, čo narobím?

     Zrazu sa pred písmenko j postaví akýsi Japonec.

– Samuraj, – pokloní sa po japonsky.

– Jaj, jaj, jaj, – piští malé j.

– Aj ty si samuraj? – prihovára samu chlapík.

– Aj, aj.

– A nebojíš sa samuraja?

–Jaja, jaja.

– Tak sa teda maj.

– Jaj, jaj, jaj.

     No toto! Môj poddaný sa vie celkom dobre obracať v cudzom svete! Ako tak na  malé j hľadím, vidím, že to vôbec nebol rozhovor. To mu drkotala od strachu bodka na klobúku! Tá nová, čo mu kúpili. Tak. To má za to, že sa viezol s malými na dovolenku ako čierny pasažier! /Ja sa nepočítam, ja som kráľ./

 

Tretí škriatkov príbeh

      Tretí príbeh sa začal vtedy, keď som stál neďaleko Topoľčian pri dedinke NOROVCE. Viete, čo som urobil? Opatrne som vyrovnal veľkému R nožičky a z Noroviec sa stali zrazu NOHOVCE!

– No toto! – otvárali veľké O ústa, až vyrobili ešte väčší prievan ako minule.

– A tak som sa postavil doprostred Nohoviec, že si zoženiem nejaké tie nohy navyše, aby som čím skôr našiel to mäkké E. Najprv sa vôbec nič nedialo. Iba akýsi pes sa pri mne zastavil a chcel zdvihnúť zadné nôžky. Obidve naraz, lebo tak to vraj psi v Nohovciach robia. Ledva som sa stačil uhnúť. A potom to vypuklo:

– Ušiel nám stôl! Narástli mu ďalšie štyri nohy a utekal, až sa celý pooblieval polievkou! – vybehla z bráničky jedna žena a zalamovala rukami.

– A nám ušli so stolom aj všetky stoličky! – vykríkla z druhej bráničky ďalšia žena a chytala sa za hlavu.

     Všimol som si, že v Nohovciach najlepšie obišli tí, čo mali hojdacie kreslá, no takých nebolo mnoho. Vlastne to bola iba babka Matilda. Sedela si v starom hojdacom kresle po svojej starej mame, hojdala sa a normálne stoličky ju vôbec nezaujímali. Ušli jej však hríby, čo mala nachystané na verande! Práve sa chcela dohojdať a pustiť sa do čistenia krásnych dubákov, keď najväčší z nich, asi ich šéf, zavelil: Dubáky, na nohy! Ako jeden muž vypochodovali hríby z verandy do záhrady a tam sa stratili v tráve. Asi vošli do zeme alebo čo. Toto babku Matildu poriadne rozpajedilo. Utekala k miestu, kde sa hríby strácali v tráve, no nôžka posledného dubáka zmizla a kde nič-tu nič. Iba nová vyšliapaná cestička v záhrade vedela svoje.

– Tak toto sa mi ešte nestalo! – dupla babka Matilda nohou. Ale to asi nemala robiť! Noha to pochopila ako signál a začala si žiť svojím životom. Začala rásť! Lenže ako rásť! Začala sa predlžovať: prstami si rozhrnula trávu, aby lepšie videla, a rástla si cez záhony cibule, mrkvy a petržlenu ďalej. Pokojne si prerástla plot k susedovcom, potom k ďalším susedovcom, až sa dostala doprostred dediny.

– Doparoma aj s nohou! – zanadávala si babka Matilda. – Keby mi rástli obe nohy, išla by som na cestu okolo sveta. Takto aby tu človek stál a čakal, kým sa noha prerastie okolo zemegule naspäť. Čo ak tu budem stáť a čakať celý týždeň? A možno rok? Ľudia, pomoc! Umriem od hladu! Chcem povedať od chladu! – vykrikovala babka Matilda, lebo jej noha putovala práve cez Severný pól. Potom sa začala babka potiť. To sa jej noha vyvaľovala v rozhorúčenom saharskom piesku. A nakoniec to najlepšie: nohe začal ktosi strihať nechty! Babku to tak šteklilo, že sa smiala a smiala, až ju noha musela rýchlo dorásť a buchnúť do chrbta, aby jej nezabehlo.

– Fíha! Moja noha je už tuším doma! – obzrela sa babka Matilda a chcela si ísť znovu sadnúť do hojdacieho kresla, aby sa trošku upokojila. Nuž ale či sa dá kráčať s nohou obrastenou okolo zemegule? Zrazu sa babka lepšie prizrela a vidí: medzi dvoma prstami na nohe-cestovateľke trčí akýsi kvietok.

– Vyzerá to na Stračiu nôžku, – povedala babka a zdvihla kvet bližšie k okuliarom.

– Áno, som Stračia nôžka. Tvoja noha ma zachytila na lúke za dedinou. Ešte nikdy som nevidela toľko sveta! Keby nebolo tvojej nohy, tá moja by sa nikdy nedostala ani o kúsok ďalej, – pochvaľovala si Stračia nôžka.

– Tak to vyzerá, že teraz sa pre zmenu nepohnem zasa ja, – jajkala babka Matilda.

– Ale kdeže! – smiala sa Stračia nôžka, – len si mnou natri nohu a čakaj, čo bude!

     Babka Matilda poriadne natrela koniec svojej obrej nohy Stračou nôžkou a čuduj sa svete: noha sa začala scvrkávať a scvrkávať, až bola znova taká, ako predtým.

– Zasa si niečo zobrala so sebou? – spýtala sa babka Matilda nohy a vytiahla spomedzi svojich prstov akéhosi škriatka. No áno, bol som to ja... Noha ma pri poslednom zmenšovaní jednoducho strhla so sebou. Viete, ako som sa zľakol? Čo ak ma babka Matilda potrie tou zázračnou kvetinou a ja budem potom taký malý, že mapu Slovenska neprejdem za celý svoj život a mäkké E do smrti nenájdem?

     Keď si babka napravila okuliare, aby lepšie na mňa videla, rýchlo som sa vyšmykol a poďho na kraj dediny! Ako blesk som skrútil nožičku veľkého H a z NOHOVIEC boli zasa NOROVCE. Uf! To bola fuška! Očkom som ešte  nazrel do Noroviec, ale tam bolo všetko ako predtým. Len babka Matilda sa prestala hojdať vo svojom kresle, lebo ju akosi podozrivo svrbela noha.

– Takže  toto bolo moje ďalšie putovanie, – povedal tlačiarenský škriatok.

Čítať 2884 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:23

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!