sobota, 03 december 2011 14:22

Kniha pre mládež Neznášam, keď ma hladkajú po hlave

Napísal(a) Marta Hlušíková
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Kniha pre mládež Neznášam, keď ma hladkajú po hlave

Úryvky 

Ako ocko varil

Ocko niekedy hovorieva, že naša babka je prírodný úkaz. Prírodný úkaz môže byť všetko: aj búrka, aj slnko, aj vietor s dažďom, aj dúha. Pripúšťam,  že môže mať štipku pravdy, ale dnes bol tým prírodným úkazom on. Mama totiž bola na akomsi školení /ocko hovorieva, že učitelia sú asi najhlúpejší ľudia, lebo stále ich len vzdelávajú a vzdelávajú a vtedy mama po ňom hádže škaredé pohľady/, a ocko mal chuť na slivkové gule. Pretože babka si na večeru urobila zeleninový šalát a ja som taká kuchárka o ničom, pustil sa môj bohémsky nepraktický otec do varenia večere.

– A nechcel by si zeleninový šalát? Urobila som ho dosť! – kričala babka zo svojej izby.

– Nie! Chcem slivkové gule! – bojovne vyhlásil ocko a sadol si za počítač, aby na internete vyhľadal, ako má tie gule urobiť.

– Sú tu uhorky, paradajka, trošku soli, octu a olivového oleja, kôpor a čerstvá bazalka! – objavila sa v obývačke babka a strčila ockovi svoju misku šalátu až pod nos.

– Už som ťa vydeloval, – oznámil jej ocko.

Babka pokrčila plecami, veľavýznamne sa na mňa pozrela a pošuškala mi:

– Ja by som mu tie gule urobila, ale by ma musel poprosiť. A to sa ja nikdy nedožijem. Keď ma vydeloval z dnešného večera, nech si tie gule varí sám!

Ocko konečne vstal od počítača a začal sa rozhliadať po kuchyni.

– Dúfam, že mi budeš pomáhať! – povedal. To nebola otázka, to bol rozkaz. Keď je náš ocko hladný, nie sú s ním žarty.

– Treba mi krupicu, lebo cesto bude z varenej krupice, – oznámil mi a uviazal si na hlavu maminu šatku.

– Aby mi do cesta nepadol vlas, – poučil ma a ja som nevedela, či som dobre počula. Čo haluzí ten môj ocko? Čo by mu asi tak malo spadnúť do cesta, keď má okolo hlavy pár vlasov, o ktorých tvrdí, že vzadu držia ako drôty? Okrem krupice som mu priniesla ešte hladkú múku, vajíčko a päť sliviek, z ktorých ocko urobil dvadsať malých kúskov. Potom som už len sledovala, ako sa robia slivkové gule.

– Internet hovorí, že najprv si urobíme krupicovú kašu, ale budeme ju variť vo vode, a nie v mlieku, – zdvihol ocko prst, aby som si to zapamätala na večné veky. Historická chvíľa. Môj tvorca začína variť slivkové gule. Potom už len sledujem márny boj ocka s varením. Pripomína mi to nemý film: Najprv ocko vyskakuje pri sporáku, lebo si popálil palec pri miešaní krupice. Ako tak máva popálenou rukou, vysype do hrnca viac krupice a urobí sa mu vo vode riadna hrča. Hrču chce najprv rozmiešať, ale nakoniec sa vzdáva a vyhadzuje ju z hrnca vareškou do drezu. Teda chce vyhodiť, lebo hrča mu z varešky padá do papuče, ktorá mu spadla pri vyskakovaní. Film sa končí záberom, ako ocko hotové cesto chladí v umývadle. Počas tejto grotesky beriem do papiera horúcu cestovú hrču z ockovej papuče, lebo by si ju určite obul, popálil sa druhý raz a možno by sa prilepil a nikdy z tej svojej papuče nevyliezol. Konečne ocko prináša cesto slávnostne na stôl a poúča ma ďalej:

– Teraz dáme do krupicového cesta vajíčko a hladkú múku.

Ocko rozbíja vajíčko, púšťa ho do cesta, ale padá mu tam pár škrupiniek.

– To sa stane aj ostrieľanému kuchárovi, – máva rukou a škrupinky po jednej vyberá. Dosýpa múku a začína rukou miesiť cesto.

– To sa musí rukou. Čítal som, že vtedy je cesto lepšie, – poúča ma ocko tretí raz a utiera si tou cestovou rukou spotené čelo. Najprv sa mu cesto zdá husté, potom riedke, takže ešte raz rozbíja do cesta vajíčko, potom dvakrát pridáva múku, potom zasa vodu a zasa múku. Film sa skončil.

Kým do cesta ocko povkladal všetko, čo  mal doma, a gule vyvaril, bolo jedenásť hodín večer. V troch veľkých misiach bolo nakoniec stopäťdesiat gúľ. Dvadsať bolo slivkových a tých zvyšných stotridsať tak rôzne: tridsať jablkových, dvadsať banánových, do päťdesiatich dal rôzne džemy a do tridsiatich strčil mrkvu.

– Tie mrkvové budú pre babku, keď teraz diétuje, – zasmial sa, ale hneď stíchol, lebo vo dverách kuchyne stála babka a neveriacky sa pozerala na všetky tie guliská.

– Nechcem veriť vlastným očiam! – zhíkla. – O chvíľu je polnoc! To teraz chcete jesť? Viete, čo na to povie váš metabolizmus?

– Len nech skúsi niečo povedať! – zašomral ocko a naložil si plný tanier slivkových gúľ. Babka sa nad ním napokon zľutovala a posypala mu ich tvarohom, práškovým cukrom a poliala roztopeným maslom.

– Aby si nepovedal, že máš zlú svokru...

– Mhm... mhm... prikyvoval ocko s plnými ústami a očami mi naznačoval, aby som tie posledné gule s mrkvou zlikvidovala.

– Ja viem, že je tam mrkva, pozorovala som vás, – zašepkala mi babka do ucha a zamiešala tie mrkvové horory medzi ostatné poriadne gule. Potom ich pohádzala do mikroténových vrecúšok a šupla do mrazáka.

– To má za to, – zachichotala sa a zmizla vo svojej izbe.

Ja mám teda rodinu!

Faktom však je, že by som ju nevymenila za nič na svete.


Nie a nie ma vyžehliť

Celú noc sa mi snívalo, že som bola tričko a ktosi (asi ocko) ma žehlil. A ja som bola stále pokrčená a žehlička ma len tlačila a tlačila, až som sa v tom sne akože prebudila a bola som ešte pokrčenejšia. Musela som čakať na asfaltke, aby ma prešiel parný valec, lebo ináč som sa nedala vyžehliť. Triasla som sa od strachu, lebo valec sa približoval pomaly ako obrovská ropucha a ja som nemohla utiecť, lebo som rástla z asfaltu ako strom. Na šoférskom mieste sedela naša učka výtvarnej Bublina s obrovskými fúzmi a kričala na mňa: Kto to kedy videl jesť o polnoci fialové gule? A natiahla obrovskú ruku z valca, aby ma poďobala po hlave /bola som síce tričko, ale mala som hlavu/ tým svojím hnusným bradavicovým prstom. Ako sa ku mne tá jej ruka približovala, chcela som ujsť, ale zistila som, že korene mám hlboko pod asfaltom, a tak som musela bezmocne čakať, či ma najprv ďobne do hlavy Bublinin prst a potom ma prejde parný valec, alebo ma najprv zlisuje valec a potom ma Bublina úplne dorazí. Vykríkla som od strachu a konečne som sa naozaj prebudila.

– Petruška moja! – počujem svoju babku, ktorá zažína nočnú lampu a trasie mnou, aby odplašila môj zlý sen. Ostré svetlo ma pichá do očí a je ešte horšie ako ten príšerný sen.

– Petruška moja! Vidíš, čo to s tebou robí, keď tak neskoro večer ješ? A ešte slivkové gule!

– Babi... zhasni, prosím ťa... bolia ma oči...

Moja uvedomelá babka rýchlo zhasína, hladká ma po hlave a donekonečna mi vysvetľuje, že môj ocko sa načisto pomiatol, lebo namiesto toho, aby si pochutnal na jej vynikajúcom šaláte, narobil akési nepodarky tvrdé ako broky, ktorými sa prejedol a že dobre mu tak. Ešte čosi hovorila o kalóriách a brušnom tuku, ale ja som sladko zaspávala konečne ako Petra a nie tričko.

Ráno bolo vražedné. Mala som opuchnuté oči a hlavu, ale nebola som sama, lebo ocko mal ešte opuchnutejšie oči a hlava ho musela tiež poriadne bolieť. Mal totiž zaťaté pery a vtedy sa mu neslobodno prihovárať. Vie to aj babka, pretože mu bez slova /jasné, všetky vety minula v noci na mňa/ uvarila kávu.

– Smrťák, – postavila šálku s kávou pred ocka a on sa vôbec nemračil, ale vďačne sa na moju babku pozrel. Káva bola asi vynikajúci nápad, lebo ocko začal ožívať.

– Petruška mala hrozné sny! – pokývala babka hlavou ako nejaký sudca. Keby to bolo vo filme, určite by buchla po stole takým malým smiešnym kladivkom.

– Naozaj? – opýtal sa ocko už úplne prebratý z nočnej mory. – A čo také?

– Bola som pokrčené tričko a ty si ma žehlil, – hovorím.

– Preboha! – skríkla babka. – Aj ťa popálil?

– Neviem. Nepamätám sa.

– Ešteže tak, – sŕkal ocko horúcu kávu.

– A potom som stála na asfaltke, ešte vždy pokrčená, a oproti mne sa strašne pomaly valil parný valec. Sedela na ňom naša učka výtvarnej a chcela ma ďobnúť prstom, ale ja som sa nemohla ani pohnúť, lebo som bola zrazu strom.

– Vidíš, čo si spôsobil? – hodila babka škaredé oči na ocka. – O polnoci večeriaš gule tvrdé ako broky, neodporuj, ochutnala som, žehliť nevieš ani vo sne, no mám to ja zaťa!

– Mama, prosím ťa, nenechávaj sa uniesť, bol to iba sen.

– No tak to žehlenie odvolávam. Ale všetko ostatné platí!

– Vieš, že tvoj sen bol celkom zaujímavý? Pripomína mi obraz Salvátora Dalího, – zasmial sa ocko.

– Nemudruj, to by tam musel byť taký zvláštny slon s dlhými chudými nohami, – zahriakla babka ocka. Ten sa začal smiať a smiala sa aj babka. Nerozumela som tomu ich rozhovoru, lebo na začiatku vyzerali obaja ako dva nepriateľské tábory a teraz sú najlepší kamaráti.

– Vieš, Petruška, my sa s ockom často takto doberáme.

– Ale prečo? Myslela som si, že mu nadávaš alebo také niečo.

– To je taká naša hra, – smiala sa babka a začala si vyspevovať akúsi predpotopnú pesničku z čias svojej mladosti a pritom nám obom chystala raňajky. Miešala ovsené vločky s medom a teplým mliekom! Nám s ockom sa stačilo na seba iba pozrieť a ticho ako para nad hrncom sme z kuchyne zmizli do svojich izieb.


Vrana sa konečne šťastne smeje

Keď som prišla domov, už od dverí sa ozývala trúbka Louisa Armstronga a džezové kvílenie na mňa skákalo tuším aj z kúpeľne. Jasný znak toho, že doma je iba babka. Pripravovala si nejakú Veselého špecialitu. Nabetón niečo také, čo samo požiera tuky. Babka je na to špecialistka. Vraj zelená paprika je taká, povedala mi minule. Rýchlo som nabehla do kuchyne. Povedať jej o ujovi Sádeckom alebo nie? Babka si pospevovala Hellou Dolly, mala zatvorené oči a rytmicky potriasla hlavou hore a dolu.

– Ahoj, babi! – kričím a neviem, či ma počuje.

– Máš tam aj papriku? – zvyšujem decibely. Konečne zabrala.

– Ahoj! Dvesto gramov. Potom je tam šalátová uhorka, dve paradajky, malá lyžička olivového oleja, veľa kôpru a trošku morskej soli, – odrecitovala babka.

– Ty by si mohla napísať tuším aj knihu o odtučňovaní.

– Vieš, že som na to aj ja myslela? – zasvietili babke oči, stíšila to džezové šialenstvo a otvorila predo mnou akýsi zošit plný poznámok. Že som ja nedržala zobák!

– Tu sú polievky, dokonca niekoľko druhov tukožrútskych. Toto sú zasa špeciality z ovsených vločiek /Pane bože, keby si moju babku mohol aspoň na chvíľu zrušiť!/. Neboj sa, ovsené vločky sú aj v surovom stave. Stačí, keď do nich postrúhaš jablko, a ty máš rada jablká, pridáš buď kokosovú múčku alebo nejaké oriešky. Dobré je pridať napríklad aj tekvicové jadierka, ale nesmú byť solené. /Moja babka otvára ústa, prevracia od dobroty oči a šťastne sa smeje. Potom ukazuje na svoj pás./ Ty ma nepočúvaš, Petruška!

– Počúvam, – klamem.

– Tak čo som povedala? – skúša na mne svoje učiteľské triky.

– Že si zasa schudla.

– No toto! Ty si ma asi naozaj počúvala. Veru tak! Ďalšie kilá sú dolu! Mám rovných deväťdesiatpäť! Čo ty na to? To bude ujo Sádecký vyvaľovať oči!

Vraciam sa rýchlo do reálu a predstavujem si, ako ujo Sádecký vysedáva raz s mojou babkou v cukrárni a dáva si do tela. Potom sedí u Klárinej babky a šrotí ďalšie sladkosti. Som nešťastná. Babke to rozhodne nemôžem povedať. Možno niekedy inokedy, ale teraz nie. Radšej sa pozerám do jej zošita a počúvam, čo nové vymyslela. Potom idem rýchlo počumieť do kníh, aby som mohla spolu s Klárou a tým malým kikirikášom dolu v pivnici pracovať na svojej osobnosti. Ako pekne to znie. V skutočnosti sa idem učiť biť.

Konečne zvoní Klára.

– Len poď ďalej, Klárika! – láka ju moja babka. Stavím sa, že jej ide nanútiť svoj špeciálny šalát. Nehovorím?

– Tákujem, teta, ja téras némošem. Idem Pétru učit chmáty.

– Čo ju ideš učiť?

– No chmáty. Aby sa móchla branyt.

– Klárika moja, a mňa by si nemohla učiť? Mohlo by mi to pomôcť pri chudnutí...

– Jásnačka! – teší sa Klára a ja neviem, či naozaj, či iba z povinnosti. Moja babka a karate!  Mne sa asi sníva! Najväčšia haluz storočia!

A tak všetky tri zostupujeme zo siedmeho pochodia peši do pivnice. To máme vraj ako predprípravu, aby sme si rozprúdili krv. Dolu nás čaká piatak. Dnes ešte vyzerá ako zmoknutá vrana, ale taká vrana, ktorá už očkom pozoruje, ktoré zrno by vyzobla. Asi mu dnešný tréning dodáva odvahy alebo čo. Vchádzame do sušiarne. Teda kedysi slúžila ako sušiareň. Dnes sú tu žinenky. Vau. Ja tu žijem už toľko rokov a netuším o tom, pričom Petra je tu len niekoľko týždňov a pokojne si objaví malú telocvičňu!

– Ako pekne prerobili túto starú sušiareň, – čuduje sa babka.

– A ty si kto, môj malý? – obracia sa na piataka.

– Jakub Straka, – ozve sa vrana a ja sa konečne dozvedám jeho celé meno. Smejem sa ako pojašená, lebo doteraz bol pre mňa vrana a teraz je straka. Ale smejem sa len vo vnútri. Tak, aby ma nepočul. Tiež by mi nepadlo dobre, keby sa na mojom mene ktosi zabával. Petra Ľaliová. To hádam ani nie je možné, aby sa niekto v tejto republike tak nemožne volal. Stačí, keď preberáme baladu Žltá ľalia. Všetci sú mŕtvi od smiechu a ja by som vraždila. Keď budem dospelá, dám si zmeniť priezvisko. Tak.

– Jákupa učim branýt sa, lebo cho félky chalany trapejú, – povie Klára a už nepripustí nikoho k slovu. Ukazuje nám, ako sa máme postaviť, ako máme schytiť súperovu ruku a vykrútiť ju. Potom treba vykríknuť a odhodiť nepriateľa preč. Kým sa spamätá, budeme už za najbližším rohom. Teda, nechcela by som byť tým nepriateľom, ktorý by napadol moju babku. Nemá šancu. Tá keď zareve, praskajú bubienky. Veď aj dnes som videla, ako spievala ten džez. Ako sa tak na svoju babku dívam, musím ju obdivovať. Vyzerá síce ako neškodná stará pani pri sebe, ale to len pre neznámeho. Dnes sa vžila do cvičenia tak, že nakoniec prekvapila všetkých. Povedala:

– A ty, Kubo, sa neboj. Keď mu vykrútiš ruku, zareveš a povieš: mám ťa v paži, ty vidlák!

– Čó je to f paši? A fídlak? – pozerá sa striedavo na nás Klára a ja prvý raz vidím Jakuba, tú malú vranu, ako sa šťastne smeje a kričí: Mám ťa v paži, ty vidlák!

Čítať 5867 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:23

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!