nedeľa, 23 marec 2014 22:11

Ondrej Hronec: Starí parobci

Napísal(a) Ondrej Hronec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

oh stari parobci2aV Gočove sme mali veľa starých mládencov, po našom starých „parobkov“. Mnohí z nich odišli na „druhý svet“ pod kopec - Macov hrb, v ktorého blízkosti je cintorín, slobodní, lebo sa neoženili. Za nič by neboli svoj stav slobody zamenili za manželský. Až tak veľmi milovali priateľstvá, niektorí aj nápoje, že vydržali parobčiť až do smrti. 
Najviac starých parobkov v prepočte na jeden dvor, až troch, som napočítal u Galíšky. Dvaja sa pobrali na druhý svet a tretí do Rožňavy, aby nám nekazil priemer. Ale aj v súčasnosti som len tak napochytre narátal, že ich je viac ako desať, čo sa nedajú zlákať, ani keby si prišla do našej dediny hľadať ženícha Lolobrigida, alebo iná krásavica. Ako by aj, veď niektorí už majú aj päťdesiat i viac rokov. Ale my sme ľudia dobráci a tak sa ich mená na tomto papieri neobjavia, ani keby autora mučili. 
Jedno leto som si myslel, že sa situácia zmení. Bolo to v čase, keď Jano Černaj pracoval u Cestnej správy a skúšobnú vetriesku cez víkend parkoval doma. V jednu sobotu popoludní ju naštartoval, starí mládenci posadali na korby a poďho cez kopec na Brdárku. Pýtam sa suseda Černaja, po čo tam idú. Odpoveď bola okamžitá:  
„Ideme na diskotéku! Prídu tam baby z celej Trumanovej

doliny...!“
„Kdeže môže byť na Brdárke diskotéka,“ dumal som nahlas, „veď tam nemajú kultúrny dom a ani kúsok rovného pľacu na tanec?!“
„Ej, veruže majú...! Dobré miesto na tanec. Včera skolaudovali družstevnú silážnu jamu a tá má rovné dno. Tam sa bude dobre tancovať hoci aj čardáš!“ víťazoslávne tvrdil a zároveň upokojoval moje pochybnosti sused Černaj. 

Ako odišli, tak aj prišli. Ani jeden si odtiaľ ženu nedoviedol, ani sa nikto nepriženil, a tak nás je v Gočove stále menej a menej. Len mi sem-tam preblysne hlavou: „Kto ich bude chovať na staré kolená...?!“ 

Staromládenectvo malo u nás v Gočove svoje regule. To nie ako tí dnešní, ktorých by sme už spokojne mohli nazvať prastarými. Dakedy, ak sa niekto neoženil do dvadsiatich piatich-šiestich rokov, hneď ho rodičia aj obec prekvalifikovala do kategórie „starý mládenec“. Platil všeobecný názor, že ak sa do tej doby neoženíš, už potom začneš špekulovať a parobčenie nemá konca kraja. Nuž a čo starý mládenec, veď je len a len na ťarchu rodiny. Každá matka túžila mať v dome dobrú nevestu, tešiť sa z vnúčat a tiež čosi s nimi pozažívať.

Takto rozmýšľali všetky matere. Aj matka môjho najlepšieho priateľa Jana Palacku. Bol odo mňa o tri roky starší, ale ja som ho predbehol v ženbe. A to mi tetka „u Švorci“ - to akože Janova mať - závideli. Vždy, keď ma stretli, pustili sa do plaču a oslovili ma:
„Môj syn zlatý, ty si už na poriadku, ale prečo nepovieš aj môjmu Jankovi, aby sa oženil. Veď ja som už stará, aj nevládna,... ty si jeho kamarát.“ Túto prosbu som si vypočul vždy, keď som kráčal hore dedinou okolo ich domu. A nezabudla dodať:
„Čo si on myslí, že bude ako Palo Kirner, čo má vyše päťdesiat? Kto potom pôjde za neho.“
„Nebojte sa, tetka. On je aj pekný chlap, aj dobrý futbalista, ešte sa budú o neho biť dievčatá aj v druhých obciach,“ utešoval som ju.
„Boh daj, by si mal pravdu,“ potešila sa tetka a dodala, „a mohol by si mu povedať, nech prestane s tým futbalom. Vždy, keď mu poviem o ženení, on mi spomína len futbal, dajakého Slovana. A ja ani neviem, čo je to za človeka, či dobrý, či planý...?! Len toľko viem, že je ďaleko, v Bratislave.“
„No, to je najlepšie slovenské futbalové mužstvo na Slovensku,“ poučil som nešťastnú matku.

hroncovi stari parobci1aTetka používali aj iné metódy. 
Aj v jeden podvečer som kráčal dedinou a tetka ma už čakali, že sa vyžalujú. Nepustili sme sa do obligátnej debaty, iba ma zobrali pod pazuchu a viedli hore dvorom k chlievu, kde mali prasatá. Otvorili dvierka a povedali: „Môj synu, vidíš toho brava?“
„Vidím,“ povedal som.
„Čo povieš, koľko váži?“ vyzvedala.
„Vyše dvesto kíl!“ povedal som hrdo, ako odborník poľnohospodár.
„No vidíš. To som mu vychovala na svadobnú hostinu,“ oznámili.
„Takže bude svadba,“ potešil som sa. 
„....čerta bude, ešte nepovedal ani slovo a brava treba zarezať, bo už kape na váhe!“ dodali. 
„A niečo ti poviem. Toto je už štvrtý kus, čo som mala pripraveného na svadbu a nakoniec ich zjedla celá rodina. Prosím ťa, dohovor mu, veď si mu dobrý kamarát,“ s prosbou v očiach sa na mňa obrátili.
Hneď večer, keď sme sa stretli, som môjho priateľa slovne napadol: „Prečo sa neženíš, tej svojej materi po vôli?!“ Kdeže by on bol v tých časoch poslúchol svoju dobrú matku. Ani otec a veru ani sestry a švagrovia mu nedohovorili. On mal svoju veľkú celoživotnú lásku, a tou bolo divadlo - ochotnícke, naše gočovské. Pán Boh ho obdaril fantastickou pamäťou. Úlohy sa vedel naučiť rýchlo a mal výborný a výnimočný javiskový prejav. Kedysi študoval na priemyslovke v Banskej Štiavnici a tam ich slovenský jazyk vyučoval pán profesor Váššáry – otec dvoch vynikajúcich herečiek. Ten aj do nich vštepil lásku k materinskému jazyku. A Janka nebolo treba presviedčať. Sládkoviča, Hviezdoslava i Rázusa bez mihnutia oka zarecitoval kedykoľvek. A to nie verš, dva, ale celé pasáže najkrajších básní. Doslova som mu závidel, ale súčasne som ho aj obdivoval. Bolo to niečo neuveriteľne krásne počúvať jeho poéziu.

Spomínam si, ako ma presviedčal, aby sme zahrali hru P. Zvona „Tanec nad plačom“. Je to hra, kde mŕtvy gróf vystúpi z obrazu a zarecituje krásne verše o ženách, víne a živote. Celú hru už vedel naspamäť. Ja som mal hrať úlohu nemého sluhu. Ideálna rola pre mňa. Vždy, keď on recitoval, posledné slová boli adresované mne ako sluhovi. Ja som ako nemý mal niečo zamumlať, na čo mi on skočil do reči a povedal:
„Viem, čo chceš povedať, netreba toľko slov, môj kord mi podaj, Barnabáš.“ 

Aj divadlo má svoj koniec. Našla sa osoba jeho srdcu blízka, moja niekdajšia takmer susedka Zuzka. Zobrali sa z lásky. Prežili spolu krásny i keď nie vždy ľahký život. Môj priateľ nič nezmeškal. Všetko splnil, čo sa patrí na poriadneho chlapa. To: „Zasaď strom a postav dom“ - na sto percent a tú hlavnú mužskú úlohu „sprav syna“ - na tristo percent. Traja krásni mladí muži robia česť menu svojho statočného a múdreho otca, u ktorého som nikdy nevidel, že by bol nahnevaný, alebo, že by niečo niekomu odoprel. Na takých ľudí sa nezabúda, aj keď ich na tomto svete už nestretneme. Zostávajú v mysli. Janko Palacko je v tej mojej akoby navždy zakódovaný.

(Úryvok z knihy Ondrej Hronec: Blaženosť za lacný groš, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2011)

 

Čítať 2028 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:34

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!