A potom prišli ďalšie svadby, kde som už bol mládencom, dakedy i vo vážnom, či skôr dôležitom postavení družbu.
Tu musím trochu odbočiť. V našej dedine sa rodilo 7 až 10 detí do roka. Málokedy sa ich za rok narodilo viac. Len rok 1939 bol výnimočný. Vtedy sa ich narodilo 18. Raz toľko ako inokedy. Zisťoval som príčiny a už ako dospelý som skúmal, čo sa udialo predtým. Opýtal som sa matky, či nepozná príčinu.
„Nevieš, že všetci mladí chlapi museli v roku 1938 narukovať?! Veď bola mobilizácia. Tri mesiace strávili na hraniciach s Nemeckom, kde mali ochraňovať náš štát pred fašistami,“ odpovedala mi moja múdra mať, ktorá vedela všetko, veľa si pamätala, lebo mnoho čítala.
„A deti sa rodia po deviatich mesiacoch,“ dodala. „To hádam vieš!“
Odrátal som čas a naozaj: mobilizácia pomohla zdvihnúť gočovskú populáciu. Narodili sa chlapci, ale aj hodne dievčat. Jedna krajšia ako druhá. Veru všetky nám ich rozchytali mládenci z iných obcí. My, o rok starší, sme pre ne boli príliš mladí a v dvadsiatke sme sa ženiť nechceli. Tak sme ich odprevádzali ako mládenci na svadbách do nového života.
Na jednu svadbu nezabudnem. Boli sme ako mládenci v dome mladuchy, pri ktorej stála svadobná mať i družbovia a mládež. Dvorom sa blížil svadobný sprievod s mladým zaťom a jeho sprievodom. Neboli z Gočova. Už takmer prichádzali do príbytku a náš družba, ktorý túto funkciu zastával viac ako dvadsaťkrát, Jano Andrašovský, nahlas povedal svadobnej materi:
„Tetka, veď tá vaša dievka sa nemusela tak skoro vydávať, a to ešte do cudzej dediny, veď aj tu je dosť mládencov“.
„Povedz slovo, že si ju zoberieš a ja ten sprievod odoženiem!“
Družba zmeravel, lebo tetka boli rázna žena, ktorá si stojí za slovom. Skoro onemel, keď svadobná mať svoj výrok zopakovala. Videl som, že situácia je vážna až nebezpečná, a tak sme všetci začali chváliť budúceho mladého zaťa, aby sme tetku upokojili. Aj sa tak stalo. Musel som sa Jana Andrašovského zastať, lebo som vedel, že má frajerku Marinku Dovalovskú v Rejdovej...
Ej, ale zažil som aj horšie veci. Moja susedka sa vydávala do Polomy. Svadba poriadna, hostí veľa, tancovalo sa z chuti, hrala gočovská muzika bratov Matajzí-
kovcov. A na tej svadbe bola aj manželka huslistu. Gočovania vedeli, že kontráš je veľmi žiarlivý, ale hostia z Polomy o tom netušili. Ktosi ju zobral do tanca. A to nemal. Keď dohrali skladbu, muž prišiel k nej, vyťal jej zaucho a začal ju mlátiť husľami až tak, že ich rozbil na triesky. Aj sláčik dolámal, taký bol zúrivý. Nuž a bolo po nálade! Hneď som ušiel domov, lebo ubližovanie neznášam a násiliu sa vyhýbam.
Jankovi Ivanovi, môjmu konškolákovi, som ako mládenec tiež bol na svadbe. Bral si Milku z Vlachova. Prišli sme pre nevestu do jej rodičovského domu. Starejším bol starý pán Gecelovský „u Mitraja“. Ovládal Bibliu a často sa v príhovore na ňu odvolával. Ale mal rád aj poriadok a keď ho počas slávnostnej reči prerušili muzikanti alebo hostia, uprostred citácie prednesenej z kralickej Biblie nahlas zahrešil:
„Boha vášho, budete ticho keď hovorí starejší, alebo nie!“ - hodil otázku do svadobného sprievodu a hneď to doplnil slovami: „A jíž rékl Hospodin ...“
A tak sa to striedalo: raz nadával muzikantom a bohoval, a hneď na to zacitoval Písmo sväté. Klasická ukážka, ako to na takých svadbách bývalo. Tá doba už je za nami, hlavní aktéri veruže už aj pomreli.
Ilustračná kresba Ján Marciš