Poprosila som ho o rozhovor...
Rákoš je obec na Slovensku v okrese Revúca, nadšenci histórie a turisti majú možnosť vidieť...
Malá obec na Gemeri, pod úpätím vrchu Železník, bola doposiaľ málo známa pre cudzích návštevníkov. No nie preto, že by nemala žiadnu históriu a nemala by čo ukázať. Bohužiaľ, mala len jednu smolu, nik neprejavil ochotu tento malebný kus Gemera spropagovať.
Prvá písomná zmienka o Rákoši pochádza z r. 1318, kde sa spomína ako novovznikajúce podhradie hradu Rákoš, skôr pomenovaného ako hrad Kӧvy, po už vtedy existujúcej dedine Kameňany. Tento hrad, bohužiaľ, nemal dlhú existenciu a na konci 16. storočia bol zničený. No hradby v lesnom poraste sú stále viditeľné a v poslednom čase sú aj dosť veľkým lákadlom pre nadšencov histórie, ako aj turistov. Ďalšou krásnou pamiatkou je ranogotický kostol zo spomínaného obdobia so zaujímavými freskami a maľbami. Snáď najlákavejšou je maľba žehnajúceho Boha s tromi tvárami – čo je aj logo Gotickej cesty. Je len smutné, že kostol je v permanentnej pamiatkovej obnove a je problémom dostať sa dovnútra. Tieto historické objekty, ako aj novodobejšie z 19. a 20. st., majú však jednu spoločnú históriu, a to baníctvo vo vrchu Železník. Ďalšou zaujímavosťou sú pozostatky najmodernejšieho banského závodu na tú dobu v Rákošskej Bani, ktorej spomienky sa snažíme zmapovať v novovznikajúcej Baníckej expozícii v spoločenskom dome v tejto obci. Tieto všetky zaujímavosti môžu návštevníci a turisti vzhliadnuť aj počas výletu na nových turistických trasách, ktoré mapujú banícku históriu, a to žltá trasa Rákoš-Železník-Sirk alebo zelená trasa Rákoš-Rákošská Baňa-Červeňany-Sirk-Hámor-Burda-Polom. Nezabudli sme ani na najmenších, a pri návšteve Rákoša môžu absolvovať výlet po náučnej trase – po Chodníku malých netopierov.
Priblížite nám význam erbu obce Rákoš? Čo presne vyjadruje?
Erb obce je typický erb baníckych obcí a miest. Sú na nich často banícke symboly, a to kladivo bicie (obe strany rovné) a želiezko-kladivo rozpájacie (jedna strana zašpicatená), na zlatých násadách, zviazané striebornou stuhou a medzi nimi je strieborný klinok, ktorý sa často používal pre ťažko rozpojiteľné podložia. Všetko je to zvýraznené na červenom podklade s päticou kvetov, ako znak súbežnej poľnohospodárskej činnosti. Červená farba v baníckych oblastiach často poukazovala na pokrok, bratstvo, priateľstvo, ale i lásku v niečo.
- Miestny spolok občianske združenie Rákošská cächa sa snaží už 5 rokov celý kraj spropagovať, jeho historické zaujímavosti aj prírodné krásy. Ktoré projekty to konkrétne boli?
Občianske združenie Rákošská cächa vznikla vo februári v roku 2015 ako potreba niečo urobiť pre región, pre občanov, ale aj zachovať 220-ročnú tradíciu Poctivej baníckej cechy, ktorá zanikla v r. 2009. Splniť si tieto ciele nebolo ľahké, z dôvodu apatie občanov, ako aj z nedostatku financií. No nezľakli sme sa a začali sme hľadať možnosti a sledovali rôzne výzvy. Každý rok podávame rôzne projekty, raz sme úspešní, inokedy menej. Prvým úspešným projektom bol projekt nadácie HBreavis, kde sme spolu so spolufinancovaním vyhotovili prvých päť informačných tabúľ v obci a okolí, pozdĺž nových turistických chodníkov. Po tejto vzpruhe sme sa pokúsili o vypracovanie projektu náučného chodníka v rámci Nadácie Volkswagen Bratislava. Tu sme boli tiež úspešní a začali sme budovať Chodník malých netopierov, na ktorom sme osadili nových päť tabúľ so vzdelávacími informáciami pre deti, k tomu sme zrealizovali most cez potok Rakyš. K tomuto projektu sa pridal š. p. Lesy SR v rámci aktivít Lesnej pedagogiky, a tak má chodník už 14 stanovíšť aj s pekným altánkom, v ktorom nájdu návštevníci aj „dub času“. Chodník máme v pláne dopĺňať o ďalšie stanovištia a atrakcie, a tak v budúcnosti realizovať aj nejaké hromadné akcie pre deti.
Súbežne popri týchto prácach sme si podali projekt na nákup muzeálnych vitrín do Baníckej expozície v Rákošskej bani v rámci výzvy BBSK. Toto sa nám tiež podarilo, aj keď by sa dalo povedať, že by to mal byť najľahší projekt, opak je pravdou. No všetko dopadlo dobre a v júni tohto roku by sme to mali slávnostne zahájiť a ukázať všetkým našu zbierku baníckej histórie. V projektoch, v ktorých sme neboli úspešní sa budeme opätovne pokúšať o úspech v nejakých nových výzvach.
- Kde pramenia začiatky Vašej práce v obci, čo Vás k tomu rozhodnutiu viedlo a čo bolo najväčšou výzvou pri realizácii Vašej predstavy náučného chodníka?
Začiatky práce v obci siahajú hlboko do minulosti, až do študentských čias, no s dobou sa to nejako zhoršovalo a moje nápady boli ťažko chápané a postupne som sa stal dosť neobľúbeným, hlavne zo strany bývalých starostov obce, i keď som dlhoročný poslanec OÚ v Rákoši. Preto po týchto skúsenostiach som inicioval vznik občianskeho združenia Rákošská cächa.
Realizácia náučného chodníka prišla po zvládnutí výstavby turistických trás, ktoré spolu merajú cca 32 km a taktiež kvôli absencii takéhoto chodníka v okolí. Zo začiatku som si myslel, že niečo také vznikne blízko nejakých väčších miest, tam, kde sú školy. No po absolvovaní kurzu Lesnej pedagogiky a exkurzii u maďarských kolegov v Katalinpuszte som si povedal, prečo by takýto chodník nemohol byť aj v malej dedine, ktorá ma malebnú prírodu, zaujímavú prírodnú atrakciu a je prepojená hromadnou autobusovou dopravou so všetkými miestami, kde sa nachádzajú školy. Tým pádom môžu tento chodník využiť školské zariadenia aj na vzdelávací výlet do prírody s vlastnými alebo lesnými pedagógmi. No, nie len školy, ale všetci, ktorí majú radi prírodu a relax v nej.
- Odkiaľ pochádza názov chodníka, keď jeho názvom „Chodník malých netopierov” sa pravdepodobne nemyslí druh netopierov? Alebo áno?
Názov „Chodník malých netopierov“, ako správne tušíte, nie je podľa druhov netopierov, ktoré tu môžu návštevníci pozorovať vo večerných hodinách v jarnom a jesennom období, ale je to odvodené z myšlienky, že sme pri realizácii mysleli hlavne na tých najmenších a okrem vzdelávacích aktivít chceme, aby sa trošku vžili do života týchto zaujímavých živočíchov s rôznymi pohybovými a hravými aktivitami.
- Pripravujete aj propagačný materiál?
V rámci projektu Lesnej pedagogiky sme počítali aj s touto potrebou, takže na základe ukončenia posledných prác v tejto etape výstavby chodníka chceme pripraviť čím skôr fotomateriál na zaujímavý leták pre všetkých návštevníkov. Veríme, že do začiatku letnej sezónny bude leták na svete.
- Obec Rákoš je súčasťou Gotickej cesty, čo to znamená pre bežného návštevníka?
Ako som už v úvode spomínal, v obci sa nachádza ranogotický kostol z polovice 13. storočia, ktorý je súčasťou krásneho projektu Gotická cesta, v ktorom sa kompetentní zaoberajú ochranou a obnovou kultúrneho dedičstva v našom regióne. Svojou činnosťou taktiež propagujú tieto nádherné historické poklady. Veríme, že aj nášmu kostolíku pomôžu, aby boli čím skôr práce ukončené a mohol byť tak obdivovaný širokou verejnosťou aj zo zahraničia, z ktorého je o tento kostolík dosť veľký záujem.
- Obyvateľov Rákoša volajú „hubare“ – je za tým príbeh s lampášom… so vznikom prezývky je spojená úsmevná historka, je to pravda?
Vo väčšine obcí majú svoje názvoslovia, ako aj miestne pomenovania domácich. No, bohužiaľ, dané pomenovanie, ktoré spomínate vy, nepatrí nám, ale občanom obce s rovnakým názvom (Rákoš), ktorá sa nachádza v okrese Košice-vidiek.
Našim občanom priradili historické príhody a obyčaje názov „bojtoši“, a to z obdobia, keď v obci bol miestny sedliak a mal vola Bojta a keď bol na cestách, tak vždy keď ho poháňal, zavolal na vola „hoja Bojto do Rákoša“. Tak ako „cibulkéri“, „kvaškéri“ a iní, my sme ostali „bojtoši“.
- Akým záľubám sa venujete vo voľnom čase a kde čerpáte inšpirácie?
Moje najväčšie záľuby vychádzajú viac menej aj z môjho povolania. Z lásky k prírode vzišla láska k turistike a k aktivitám, ktoré sú blízke lesu, a to lesná pedagogika, no v poslednej dobe aj história a spoznávanie zaujímavých ľudí.
- Čo s odstupom času hodnotíte ako najťažšie a čo Vám dalo pri realizácii projektov najviac práce?
Založením občianskeho združenia som dúfal, že prebudím v ľuďoch záujem o svoje okolie, o spoločenský život, o svoj región, no po piatich rokoch intenzívnej práce, čo pociťujú aj doma, som trošku sklamaný a pochopil som, že toto je beh na dlhé trate. Ľudia si nejak neuvedomujú, že náš beh života, je beh len na krátku trať a je hriechom sa uzavrieť, uspokojiť sa s vlastným kráľovstvom, no oveľa krajšie je niečo ochrániť a odovzdať to našim deťom. Musím vyzdvihnúť ľudí, ktorí sa začali otvárať týmto myšlienkam a verím, že bude dôvod aj na radosť a dobrý pocit.
- Prezradíte nám Vaše želania, túžby a plány do budúcnosti, ktoré by ste chceli časom s občianskym združením zrealizovať?
S úspechmi rastie chuť aj plány, no malé plány sme zrealizovali a pred nami sa začínajú objavovať oveľa väčšie a zložitejšie plány, alebo sú to len sny? No tak ľahko sa nevzdáme aj vďaka organizáciám, ktoré v poslednej dobe vznikli v okolí na podporu regiónu, hlavne v turizme. Zviditeľneniu nášho regiónu pomáhajú aj Miestna akčná skupina VSP Stredný Gemer a Oblastná organizácia cestovného ruchu Gemer, ale aj Občianske združenie Skryté poklady Slovenska a Občianske združenie Sirkovanci spolu s miestnou samosprávou. Na základe týchto skutočností sa chceme pokúsiť o záchranu starého baníckeho domu v Rákoši, alebo pracovať na realizácii rozhľadne v našom okolí, ktorá by pritiahla ďalších návštevníkov, ktorí by mali v okolí kopca Železník čo spoznávať aj niekoľko dní, ak by spojili návštevu Rákoša, Rákošskej Bane, Červenian, Sirku, Železníka, Turčoka alebo Nandraža.
- Ďakujem za rozhovor, prajeme veľa dobrých nápadov, mnoho elánu pri ich realizácii a ešte veľa zvedavých malých i veľkých návštevníkov.
Fotografické zábery z „Chodníka malých netopierov“ máte možnosť vidieť aj tu.
Text: V. K., Oddelenie regionálneho rozvoja MsÚ – TIC































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.