„V tomto výnimočnom projekte sa spojila samospráva mesta Hnúšťa s viacerými odborníkmi a nadšencami presvedčenými o pozitívnom význame záchrany vily. Finančnú podporu na rekonštrukciu budovy poskytlo Ministerstvo investícií a regionálneho rozvoja SR (vtedajší Úrad podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu) prostredníctvom schémy podpory najmenej rozvinutých okresov cez Akčný plán rozvoja okresu Rimavská Sobota vo výške 100 000 €, Miestna akčná skupina MALOHONT vo výške 94 999,84 € a Ministerstvo kultúry SR vo výške 10 000 €,“ dodal primátor mesta Hnúšťa Martin Pliešovský.
Architektonickú štúdiu interiérového dizajnu a exteriéru finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj prostredníctvom členského príspevku Rozvojovej agentúry BBSK v Oblastnej organizácii cestovného ruchu Gemer vo výške 7850 €. Ako uviedol podpredseda Banskobystrického samosprávneho kraja pre regionálny rozvoj, Ján Beljak, “Banskobystrický kraj v meste Hnúšťa podporil v posledných rokoch viacero projektov, ktorých cieľom je rozvoj cestovného ruchu v meste a jeho okolí. Podporili sme vybudovanie cyklopožičovne, v minulom roku aj vznik unikátneho Banského múzea s možnosťou vstupu do „živej“ štôlne, ktorá vedie k baniam, v ktorých stále prebieha ťažobná činnosť. Petrivaldského vila bola jedným z prvých schválených rozvojových zámerov od vzniku Rozvojovej agentúry BBSK. Veľmi sa teším, že novozrodená uzrela sveta a spolu s ostatnými projektami prispeje k rozvoju cestovného ruchu v meste Hnúšťa.“
V súčasnosti sa Petrivaldského vila uchádza o prestížne ocenenie Kultúrna pamiatka roka – FÉNIX, v kategórii najkrajšie obnovená národná kultúrna pamiatka. Pevne verím, že sa ľudia v Hnúšti spoja a zahlasujú za ich “želiezko v ohni”, lebo táto vilka si to naozaj zaslúži. Oveľa dôležitejšie ale bude, aby sme spoločnými silami rozbehli život a dianie v tejto vile, nech slúži miestnym a aj návštevníkom.
"Máme vypracovanú veľmi kvalitnú štúdiu pre interiérové expozície a ako organizácia radi pomôžeme aj pri ďalších výstavách a podujatiach,” povedal Jaroslav Hric, výkonný riaditeľ Oblastnej organizácie cestovného ruchu GEMER.
Petrivaldského vila upúta svojimi tvarmi a vežičkou. Neveľkú vilku nazvali podľa jej pôvodného majiteľa, miestneho lekárnika Pankráca Petrivaldského, ktorého prezývali „Dundy“. Objekt zrejme vznikol začiatkom dvadsiateho storočia, v období doznievajúcej secesie. Má pôdorys nepravidelného tvaru s rohovým rondelom, ktorý má na poschodí balkón a zo strechy vystupuje ako „vežička“.
Priečelie vily je obložené kvalitnou pálenou tehlou so signatúrou piešťanského výrobcu „UT“ (Uzsicskay Téglagyár). Historický ráz vily dotvárajú umelecko-výtvarné ozdobné prvky fasád: ružicová ozdoba štítu, rímsy, stĺpy balkóna, lemovania nároží, šambrány (dekoratívne orámovanie) okien, rezbárska výzdoba okenných rámov a maľovaná výzdoba v interiéri a na strope balkónu. K vile bol zozadu pristavený hospodársky trakt. Kedysi v ňom bola výrobňa sódovky s plniarňou fliaš, v tej dobe mimoriadne populárneho nápoja. Po smrti lekárnika Petrivaldského (r. 1976), ktorý nemal dedičov, prešiel objekt do majetku štátu a neskôr mesta. Národnou kultúrnou pamiatkou je vila od roku 1998.
Jozef Kopor
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-