konverzáciu.
Učebné texty som mal veľmi obmedzené,
čo som predtým než som začal vyučovať ešte netušil, a tak ma na Ústrednom dopravnom inštitúte pán Ing. Ruml požiadal, či by som nemohol zostaviť učebnicu anglického jazyka pre ich vnútorné potreby. Samozrejme, že toto bola ďalšia výborná príležitosť, aby som začal podnikať nejaké kroky a zapracoval na nej. Natočil som už niekoľko kaziet s výslovnosťou základných slovíčiek, čísloviek, slovies, celé vety a bežnú konverzáciu. Tiež som pripravil a načítal aj nejaké texty z populárnej beletrie pre zlepšenie slovnej zásoby. Mal som už aj dosť extenzívne rozpracovanú syntax, takže budúca učebnica sa pekne črtala, čo mi pomáhalo už aj pri samotnom vyučovaní. Za vyše mesiaca som toho už dosť stihol urobiť, nakoľko som mal na to aj veľa voľného času. Pracoval som na učebnici takmer každý deň dlho do noci. K tomu som ešte pripravil aj rozsiahle texty a cvičenia pre študentov, ktoré im mali napomôcť pri vypracúvaní jednotlivých zadaní a úloh. Tieto cvičenia boli veľmi dôležitým stupňom k docieleniu určitej znalosti jazyka.
Prehliadol som si celú pracovňu
pána ministra a dozvedel som, že práve v tejto kancelárii sedával aj náš bývalý prezident JUDr. Gustáv Husák. Všetky steny na mňa dýchali neuveriteľnou históriou, hoci už boli dávno prerobené a pokryté nádherným vysoko kvalitným drevom a prekrásnymi lustrami. Okná boli veľké, a tak sa do miestnosti cez ne dostalo veľa denného svetla. Pri vzchádzaní do kancelárie hneď padol do oka pracovný stôl pána ministra, ktorý bol v strede oproti dverám. Bol to mohutný stôl a veľmi priestranný. Boli na ňom asi tri telefóny, lampa, koženný obal, a celý bol posypaný kôpkami pekne usporiadaných dokumentov. Pán minister to mal vždy všetko na stole dobre zorganizované. Vpravo pod oknami bol veľky hosťovský stôl, za ktorým sme potom pravidelne sedávali a preberali jednotlivé lekcie. Nechcel prestávky, tak sme v kuse robili dve 45 minútové vyučovacie hodiny. Stretávali sme sa takto každý utorok a štvrtok o deviatej hodine ráno. Zaujímavosťou bolo, že bol už veľmi pokročilý v nemeckom jazyku, kde mu v napredovaní pomáhal zase náš pán Dr. Finger, ktorý s ním začínal už okolo siedmej ráno. Pred tým si pán minister stihol ešte aj zašportovať. Chodieval hlavne behávať a tak otužený začínal každý svoj deň. Musím povedať, že bol naozaj výborný študent a pracoval veľmi tvrdo na každej úlohe. Bol vytrvalý a snažil sa čo najviac, aby sa stal čo najskôr schopným komunikovať.
Všetci sa rýchlejšie naučíme gramatiku,
rozumieť jazyku, ale samotná reč sa nám akosi v hrdle zadrháva a hanbíme sa, aby sme nevyznievali trápne. Všetci sme to zažili, a tak od tej mojej osobnej skúsenosti som sa snažil vštepovať do mojich študentov akúsi sebaistotu, aby sa nehanbili za to, že nie sú perfektní. Snahou čo najviac komunikovať sa človek lepšie vycvičí a opadne z neho tá obrovská tréma, ktorá ho ubíja a bráni mu potom v napredovaní.
Ubehlo niečo vyše mesiaca a s pánom ministrom sme si celkom dobre rozumeli a uvoľnenejšie sme sa zhovárali. Bol kľudnejší a darilo sa mu viac ako v začiatkoch. Bolo to vo štvrtok 14. novembra 1990, keď sa ma opýtal, či by som nešiel s ním na jednu akciu, teraz už ako jeho oficiálny tlmočník. Samozrejme bez zaváhania som ponuku aj hneď prijal, hoci sa mi pritom srdce veľmi rozbúšilo. Ani vo sne sa mi niečo podobného neprisnilo. Ono to bola politická akcia, ktorá trošku prispela aj do histórie hlavného mesta Prahy. V túto sobotu 16. novembra, takmer rok po Nežnej revolúcii, sa malo uskutočniť premenovanie, resp. obnovenie názvu hlavného vlakového nádražia na Wilsonovo nádražie. Bolo to aj akciou rezortu Ministerstva dopravy a pán minister bol jej garantom.
Bola sobota a sneh sa už belel na uliciach Prahy. Mal som pocit, že to bol len akýsi odmäk, ale niekde sa už na cestách objavovali aj zamrznuté fliačiky. Vstúpil som do budovy Ministerstva dopravy na Nábreží generála Ludvíka Svobodu a ponáhľal som sa do kancelárie pána ministra. Už ma tam čakal a bol rád, že som bol dobrú polhodinku pred samotným odchodom na mieste, aby sa nemusel obávať, či prídem alebo nie. Určite sa mu páčilo na mne aj to, že som sa snažil ho nesklamať a byť punktuálny. Ponúkol ma raňajkami, a tak sme si potom obaja sadli za hosťovský stôl. Tiež ma predstavil jeho tajomníkovi, ktorého som dovtedy ešte nemal tú česť spoznať. Počas našich spoločných raňajok sme preberali celú akciu, aby som presne vedel, čo bude odo mňa vyžadovať.
Vyšli sme zadným vchodom z budovy,
kde nás už čakali dve Tatry 613-ky a mňa si pán minister pozval k sebe do vozidla. Od tohoto okamihu som sa stal jeho pravou rukou, netušiac, čo ma v tento slávnostný deň ešte čaká. Konečne sme dorazili po niekoľkých minútach jazdy pred budovu hlavného nádražia, kde sme chvíľočku postávali a čakali na príchod ďalších vozidiel. Prišiel Cadillac a z neho sa snažila vystúpiť americká pani ambasádorka Shirley Temple-Black. Potom sme s pánom ministrom spoločne k nej pristúpili a podali jej naše ramená, aby mohla prejsť do samotnej haly nádražia a tam po schodíkoch vystúpiť na pódium. Počas celej tej chôdze sa ma držala tak silno ako nevesta, keď sa drží svojho ženícha. Mala nohu v sadre, pretože sa iba nedávno zranila, keď sa pošmykla na ľade.
Konečne sme sa zoradili na pódiu. Celkom vľavo bol primátor mesta Prahy, Ing. Kořan, vedľa neho pán minister dopravy, pani ambasádorka a ja. Pred nami sa pohybovala jej osobná tlmočníčka, ktorá všetko prekladala do češtiny. Stál som vedľa pani ambasádorky po celú dobu, tak mala na mňa i zopár súkromných otázok Chcela sa rozprávať aj s pánom ministrom, takže tak nenápadne sa začala medzi nami odvíjať a potom sa aj pekne rozbehla družná debata. Keď pražský primátor pán Kořan hovoril a tlmočníčka to s plným oduševnením prekladala, pani ambasádorka sa vypytovala pána ministra na rôzne veci a ja som to všetko prekladal. Akosi ani nevenovala pozornosť svojej tlmočníčke. Bol tam aj verejný rozhlas a televízia, všetko sa natáčalo a počas celej akcie nás aj fotografovali, tak sa mi na túto udalosť zachovala aj obrazová spomienka.
Pani ambasádorka
nás potom pozvala na slávnostný obed do jej rezidencie, kde sme sa aj trošku zdržali. Bola to nádherná skúsenosť, na ktorú doteraz veľmi rád spomínam. Bol som potom k nej pozvaný ešte zopárkrát. Naposledy som tlmočil skupinke ministerstva spojov, ktorí tam boli pozvaní i s pánom ministrom. Nebola to náhoda, nakoľko som vyučoval v dvoch triedach pracovníkov tohoto ministerstva, a osobne aj dvoch jeho pánov riaditeľov.
Pri tejto návšteve sa pani ambasádorka veľmi bezprostredne správala a povedala nám veľa zo svojho súkromneho života. Padlo veľa otázok, ktoré som tlmočil pani ambasádorke a potom som zase prekladal zvedavým hosťom jej odpovede. Bola zároveň aj prvou ženou, ktorá svoj vek netajila a prezradila nám svoj dátum narodenia. Tiež nám vyrozprávala aj mnohé príhody z jej filmovej kariéry, keď ešte ako dievčatko začínala v roku 1932.
Pani ambasádorka Shirley Temple-Black sa narodila 23. apríla 1928 v Santa Monica, California a zomrela vo Woodside, California tohto roku, 10. februára 2014. Jej smiech z nášho posledného spoločného stretnutia u nej sa mi stále ozýva v ušiach, neveriac tomu, že už nie je medzi nami. Vždy ale mi je dobre na srdci, keď si spomeniem na ňu a na tých pár prekrásných okamihov, ktoré som s ňou strávil...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
































Pán minister -
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-