štvrtok, 19 február 2015 12:13

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (97. časť) - Cestovanie

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js 97 Helpa 1990 12 27 aCestovanie - Po nastúpení do práce som dostal preukážku na cestovanie. Dokonca i lietať som mohol, ale to som nevyužil. Najradšej som ju využíval pri cestovaní vlakom, keď som mal pridelené samostatné kupé, ktoré som väčšinou zdieľal s kolegami z ministerstva. Občas sa mi stalo, že som mal celé kupé sám pre seba, a tak som si vždy niekoho pozval z cestujúcich, ktorí postávali v uličke, väčšinou to boli šarmantné dámy. Najviac som ale využíval lehátkové vozne, nakoľko som cestovával v piatky večer a tak ráno som bol vždy na mieste, kde som v tom čase potreboval byť.
Jasné bolo, že prvé miesto, ktoré som chcel vehementne navštíviť musela byť jedine Orava. Vždy som cestoval do Kraľovian a potom tesne po Vrútkach mi sprievodca zaťukal na dvere, aby som mal dosť času a bol pripravený na vystupovanie. Vyšlo mi to skoro ráno, takže som potom ešte nejaký ten čas trávil v nádhernej železničnej stanici, ktorú som po prvýkrát navštívil v roku 1958. Teraz už bola trošku opotrebovaná, ale stále mala v sebe kus z mojej nostalgie, ktorá ma k nej priťahovala. Staničný bufet bol už otvorený, tak som sa tam aj naraňajkoval. Potom za nejaký okamih prišiel autobus, ktorý smeroval do Námestova cez

Istebné, Dolný Kubín, Oravský Podzámok. Za ním cez Príslop smerom na Hruštín, Lokcu, Ťapešovo a konečne aj Námestovo. Tam som potom vystúpil a počkal si na najbližší spoj do mojej dedinky.

Vystúpil som v strede dediny

js 97 Helpa 27 decembra 1990a pobral sa k domu môjho bývalého spolužiaka, ktorý stál len asi päť minút od autobusovej zastávky. Včas som im oznámil môj príchod, takže už na mňa čakali. Zvítali sme sa a spomínali a spomínali, dlho do noci sme sa ani len nezastavili. Veru bolo na čo spomínať po toľkých rokoch. Mal už pekne veľkú rodinku. Troch synov a dve dcéry.
Na druhý deň sme chodili aj po ďalších spolužiakoch, i slzy radosti nám z očí vyhŕkli. Všade nás pohostili a niečo sa aj vypilo, hlavne oni sa neokúňali a dávali si jeden pohárik za druhým. Ja som ale ostal celkom triezvy a mohol som si vychutnávať ich spomínanie na našu mladosť, keď sme spoločne drali lavice. Začínal som so všetkými od prvého ročníka.
V nedeľu som sa navečer poberal, aby som znovu stihol nočný spoj a dostačujúco sa vyspal na to, aby som skoro ráno mohol vyučovať. Asi polhodinu pred príjazdom do hlavného cieľa ma náš pán sprievodca zobudil, aby som sa mohol oholiť, poumývať a prezliecť do druhého obleku, ktorý som si na cesty vždy so sebou brával. Výhodou bolo aj to, že som končil na Masarykovom nádraží a moje pracovisko na Hybernskej ulici bolo odtiaľ len kúsok.

O dva týždne

js 97 telgart 115545354som sa zase spojil s mojimi dobrými známymi v Bardejove, a tak som zase meral cestu na východ republiky. Tradičným už nočným lehátkovým spojom som končil v Margecanoch a odtiaľ spojom do Prešova. V Prešove som mal potom hneď aj spoj do samotného Bardejova. Po príjazde ma už všetci čakali na stanici a potom ma odviezli autom do ich nového domu, ktorý si stihli postaviť. Predtým bývali v závodných bytovkách, ktoré boli postavené ešte v rokoch päťdesiatych, teraz už ale v krásnom novom dome. Žilo sa im veľmi dobre, aj keď sa to začalo akurát meniť k horšiemu, pretože mnohé veľké závody sa začali pomaly privatizovať, a tak veľa ľudí prišlo o svoje miesta, o ktorých si mysleli, že ich majú zaistené až do dôchodku. Skutočnosť bola ale celkom iná a neistota začala postupne nahlodávať duše nešťastníkov. Ich to všetko ešte len čakalo, pretože oni všetci zatiaľ ešte prácu mali. Môj priateľ mal vyštudovanú stavebnú priemyslovku a pracoval ako majster v stavebníctve. Iba prednedávnom si dokonca založil aj svoju vlastnú firmu, v ktorej zamestnával mnohých členov rodiny. Nevideli sme sa takmer 13 rokov, on sa medzitým stihol aj oženiť a mal už aj sedemročného syna. Ja som bol ešte stále slobodný, hoci mi už štyridsiatka klopkala na dvere... Na druhý deň sme si odskočili na naše staré dobré miesto, na Domašu, a spomínali na časy, keď sme tam chodievali stanovať a kúpavať sa. Boli to skutočne nádherné okamihy a v mysli som sa vrátil do tých čias. Priehrada bola celá pokrytá ľadom a pribudlo tam aj veľa nových chát a zariadení a hlavne sa tam objavili nové obchodíky. Vyfotili sme sa na pamiatku a pokračovali späť do Bardejova. Po ceste sme sa zastavili aj v Stropkove, v mestečku, kde sme chodievali na nákupy počas nášho občasného stanovania na Domaši. Nevynechali sme ani Svidník, odkiaľ sme si odskočili aj na Duklu. Dovtedy som si ešte nestihol pozrieť toto pietne miesto, kde sme si veľmi ťažko vydobýjali našu slobodu a kde padlo mnoho chrabrých ľudí. Vyfotili sme sa aj tam a potom sme sa už pobrali domov. Do Bardejova som si potom odskočil ešte asi trikrát.

Pomaly sa blížili Vianoce

js 97 115545750a môj dobrý známy, ktorý pochádzal zo Švermova, ma pozval k nim, aby som sa u nich zdržal pár dní, predtým než odídem do Heľpy, kde som plánoval stráviť tieto najkrajšie sviatky v roku. Vyrážali sme ako vždy už tradičným lehátkovým spojom. Predtým som ale môjmu známemu vybavil cestovné zdarma. V kupé sme boli iba my dvaja, a tak sme spomínali na časy, keď som tam kedysi chodieval ako žiak hrávať futbal za Heľpu, tiež ako atlét, kde sme mávali veľké súboje, potom v zime sme si aj hokej zahrali. Vystupovali sme v Poprade a odtiaľ sme mali cestu autobusom priamo až do Švermova. V strede dedinky sme vystúpili, odtiaľ to bol k nim už iba kúsok. Snehu bolo všade ako na Sibíri, tak som sa dosť vyžíval. U nich doma ma potom predstavil svojmu otcovi a mame, ako aj svojim dvom bratom, ktorí boli študentami vysokých škôl. Môj známy bol inžinier ekonómie, doštudoval iba pred dvomi rokmi. Na raňajky sme si dali bielu kávu s domácim chlebom a čerstvo zmúteným maslom. Na ten chlieb sa nedá zabudnúť, pretože bol mimoriadne dobrý a veľmi chutný. Po raňajkách som sa vybral na prechádzku Švermovom a tiež som nafotil aj zopár záberov zasneženej dedinky, ktorá vyzerala ako z rozprávky a zasnežené chalúpky sa v nej nádherne vynímali.

Na druhý deň sme sa rozlúčili

js 97 Helpa 1990 12 27a ja som odcestoval vlakom do Heľpy. Veľmi som sa na moju dedinku tešil. Bolo 23. decembra a zajtra Štedrý deň, ten deň najkrajší! Moji známi mi naozaj pripravili nezabudnuteľné sviatky a stále si na ten okamih veľmi rád zaspomínam. Potom som sa rozhodol, že pôjdem navštíviť aj môjho bývalého pána učiteľa, ktorý býval v Banskej Bystrici. Osobný vlak ma priviezol do môjho bývalého bydliska, kde som kedysi tiež žil a pracoval. Toto mesto mi už dávno k srdcu prirástlo, vždy som sa tam cítil ako doma. Môj bývalý pán učiteľ ma pekne aj s celou rodinou privítal a uložil ma do hosťovskej izby. Bola naozaj reprezentačná, s televízorom a pracovným stolíkom, na ktorom bol aj telefón. Plánoval som sa tam zdržať len dva dni, pretože som sa potom vracal do Heľpy, kde ma pozvali na svadbu. Na druhý deň sme išli s pánom učiteľom pozrieť aj jeho kolegu a môjho bývalého spolužiaka, s ktorým vyučovali na Športovom gymnáziu v Banskej Bystrici. Obaja boli telocvikári a náš pán učiteľ bol špecialistom na lyžovanie, tak vyučoval a trénoval budúcich slovenských reprezentantov. Môj spolužiak ani netušil, že som po rokoch doma na Slovensku. Zaťukali sme na dvere a mierne unavený pán nám otvoril dvere. Za tie roky sa vôbec nezmenil a udržiaval sa js 97 Za Helpoustále vo výbornej fyzickej kondícii. Pozval nás oboch dovnútra a usadili sme sa v obývačke. S naším pánom učiteľom si už tykal, a tak mi navrhol, aby sme si aj my dvaja potykali. Bolo to dosť nezvyklé mu tykať, pretože som si ho hlboko vážil pre jeho obrovský životný prehľad a skúsenosti, naviac som mal rešpekt pred ním ako starším človekom, ktorý by nám mohol byť otcom. Citil som sa dosť nezvykle, ale nakoniec po pár pohárikoch dolniackeho vínka som sa celkom osmelil a vyrovnal s týmto faktom. Aby som nezabudol podotknúť, náš pán učiteľ pochádzal od Levíc, alebo dokonca aj priamo z Levíc. Chodieval som do tohto kraja dosť často, a tak som to tam aj trošku poznal. Bola to pekná a nekonečná zábava, pretože sme všetci spomínali na časy rokov šesťdesiatych, ktoré sme v Heľpe prežili. Akonáhle prišla manželka aj s dvomi spolužiakovými detičkami, museli sme končiť našu zábavu a pobrať sa domov. Predtým sme sa tam ešte stihli aj nafotiť mojím fotoaparátom na pamiatku.

Vrátil som sa do Heľpy,

js 97 115545754kde 29. decembra bola v kultúrnom dome svadba. Matka nevesty bola iba o tri roky staršia ako ja a dcéru mala veľkú fešandu. Mala iba 22. Bola to prekrásna svadba, tak som si ju plným dúškom užíval spomínajúc na roky, ktoré som tam strávil. Vonku dosť snežilo, lákalo ma von, a tak som si často odbehol a vychutnával heľpiansky sneh ako kedysi, keď som tam býval. Prenocoval som v dome u rodiny nevesty a po oddychovej nedeli som sa potom pobral ešte na návštevu mojich dobrých známych Jánošíkovcov, ktorí teraz bývali už v Brezne na Mazornikovom sídlisku. Pán Jánošík bol kedysi vodičom autobusu v závode Sigma v neďalekej Závadke nad Hronom a občas nás vozieval aj na výlety. Dokonca bývali iba kúsok od miesta, kde som aj ja vtedy býval, a tak som sa u nich dosť často zastavil a chodieval nakŕmiť psíka, ktorého si akurát zadovážili. Dal som mu meno Harry po psíkovi, ktorého mala moja babka s dedkom. Zo šteniatka vyrástlo celkom roztomilé psíča, ale stále to bolo iba mláďatko, keď som z Heľpy odišiel. Pri poslednej mojej návšteve Harry akoby cítil, že sa tak skoro nestretneme a budeme spolu len občas. Vždy keď som potom prišiel, pribehol k plotu a ja som nato vošiel do dvora a vyobjímal si ho. On ma celého vždy poolizoval a ešte i teraz cítim jeho drsný jazyk na nose...
(Nedeľa, 25. januára 2015)

POKRAČOVANIE

Ján Slovinec

 

 

Čítať 2377 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!