piatok, 06 marec 2015 17:48

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (98. časť) - Praha

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js 98 praha 151632 top foto1 q0z6ua*** Praha *** Praha je skutočne prekrásne mesto, a tak som si ju veľmi obľúbil, tak ako svoju rodnú Bratislavu. História dýchala na mňa v každom okamihu, kde som sa len pohol. Je veľmi bohatá a umocnená neuveriteľnými historickými stavbami a jej architektúra je skutočne očarujúca. Bol to môj nový domov, v ktorom som sa veľmi rýchlo udomácnil aj vďaka mojim novým priateľom Káti a Radka. V období, keď som býval u Radka, kúsok od Staromestského námestia bola predajňa Lahôdky, kde ma zoznámili s nezabudnuteľnými kremrolami, čiže našimi trubičkami so šľahačkou. Tie som nejedol už dlhšiu dobu, presnejšie celých dvanásť rokov, keď som si ich dal naposledy v Trnave v roku 1978. Tam som tiež chodieval na môj obľúbený vlašský šalát s rožkom a to všetko som zapíjal starou dobrou známou kofolou ako kedysi. Bol to dobrý pocit, pretože v Amerike takéto jedlá vôbec neexistovali. Tu som sa zase mohol vybúriť na chutiach, ktoré som už aj zabudol, že vôbec existujú. Tiež som chodieval pravidelne na obedy do Koruny, ktorá bola na rohu Václaváku a Můstku. Boli to staré dobré časy, keď som chodieval do lahôdok. Dokonca som si spomenul aj na tie oravské Lahôdky v Námestove,

ktoré boli pri hlavnej ceste, hneď pri hoteli Magura. V tých časoch tam ešte bolo staré námestie s autobusovým nádražím. Teraz je to všetko zastavané na nepoznanie. 

Mal som to iba kúsok na Petřín, kde som trávieval voľný čas. Odtiaľ to už bolo iba na skok na Hradčany a aj na Strahov, kde som pravidelne chodieval obdivovať atlétov. Vybral som si vrhačov, a tak som sa zoznámil aj s niektorými, ktorí boli na solídnej úrovni vtedajšej československej atletiky. Boli to hlavne dvaja diskári, ktorí boli schopní hodiť takmer 60 metrov, čo je ešte aj teraz výkon úctyhodný. Chodieval som potom s nimi aj na ich atletické súťaže. Raz som si dokonca zasúťažil aj s ich trénerom v hode diskom a dopadlo to celkom dobre v môj prospech...

Na prechádzkach

js 98 Nitra 1976 jsom sa zatúlal aj na atletický štadión na Juliske, kde trénovali atléti Dukly Praha. Mal som jediný cieľ - znovu sa po rokoch stretnúť s mojím známym Imrichom Bugárom. Mal som šťastie a zastihol som ho na štadióne, keď trénoval pod vedením trénera Vlčka. Keď mali menší oddychový čas, tak som sa k nim priblížil a opýtal sa, či sa môžem s nimi trošku pozhovárať. Nenamietali, a tak som sa predstavil, lebo som bol pre nich celkom cudzím človekom, hoci nie až tak celkom, pretože pred 17 rokmi som sa spoznal s Imrichom Bugárom na pretekoch II. SNAL, keď sa na jeseň 1973 konalo atletické kolo práve v Trnave. Imrich Bugár tam vtedy pretekal v hode diskom za Bratislavu a vyhral hodom 46,14 m. Mal iba osemnásť rokov, ale postavu ako Jánošík. Meral 195 centimetrov a sily mal k tomu ako medveď grizzly. Históriu už každý pozná, že vyhral veľa pretekov a je považovaný za jedného z najlepších diskárov v československej histórii. Prvý v poradí je Ludvík Daněk. js 98 Nitra 1976Po tréningu ma potom Imrich Bugár pozval aj do atletického strediska, ktoré bolo priamo na štadióne a zoznámil ma aj s ďalšími reprezentantami. Tak som spoznal aj Jardu Brabca, ktorý bol prvý, čo vrhol guľou za magickú 21 metrovú hranicu. Bola to aj obrovská náhoda, že som ho kedysi sledoval v Banskej Bystrici, keď súťažil proti maďarskému rytierovi Vilmosovi Varjú, ktorého napokon zdolal svojím novým československým rekordom 21,04 m. Vilmosovi to vtedy zaletelo niekde za 20,55 m. Keď som to pripomenul Jardovi Brabcovi bol veľmi potešený, že som tam vtedy tiež bol a pamätám si to, hoci sme sa vtedy osobne ešte nepoznali. Veľmi rád si na ten deň zaspomínal. Tiež som ho potom videl na halových majstrovstvách Európy, ktoré boli vo Viedni 23. - 24. februára v roku 1979. Bol to tiež môj zámer sledovať tieto preteky, keď som sa rozhodol emigrovať. Mám ešte aj negatívy, z ktorých fotografie som doteraz ešte nevidel, takže ich budem musieť v blízkej budúcnosti dať vyvolať.

Medzi atlétmi

som tiež objavil vrhača, ktorého som poznal keď mal iba pätnásť rokov a pretekal za Duslo Šaľa, kde som aj ja bol jeden rok členom. Volal sa Jozef Lacika a dokázal ako dospelý vrhnúť dokonca až za dvadsať metrov. Vtedy ho trénoval učiteľ a tréner Vadovič v jednej osobe a keď nebol prítomný, tak som sa mu aj ja občas venoval. Bol som prekvapený, že to neskoršie až tak ďaleko dotiahol a patril k vtedajším najlepším vrhačom bývalého js 98 1991 01 18 Jarmilou KratochvilovouČeskoslovenska.
Bolo to v januári alebo vo februári, keď som sa stretol v športovej hale na halových majstrovstvách Československa s mojou známou, super atlétkou Jarmilou Kratochvílovou, ktorá už bola na športovom dôchodku, ale z atletiky nikdy neodišla a naďalej odovzdávala svoje bohaté skúsenosti, teraz už ako trénerka. Bola milo prekvapená, že sa mi podarilo prísť a mohli sme sa stretnúť. Predtým som plánoval, že sa na ňu pôjdem pozrieť ešte v roku 1986 do Stuttgartu, ale napokon mi to nevyšlo z časových dôvodov, lebo som už vyučoval v Budapešti na jazykovej škole a naviac sa mi ani nepodarilo vybaviť si ubytovanie a vstupenky. Napokon sme sa aj spoločne vyfotili za pomoci jednej jej atlétky, ktorá celkom dobre a vydarene stlačila spúšť fotoaparátu.

V lete 1991

js 98 Nitra 1976 fboli Majstrovstvá republiky na samotnom štadióne Strahov, kde som sa tiež stretol s vtedajšími legendami atletiky. Hlavne som sa zameral na vrhačov, čiže guliarov a diskárov. Zo všetkých hlavne na Ludvíka Daňka – na tú najznámejšiu hviezdu a bývalého trojnásobného svetového rekordéra z roku 1964, 1965 a 1966. Na Olympijských hrách dokázal získať všetky medaily – zlatú v roku 1972 v Mníchove, striebornú v Tokiu v roku 1964 a tiež aj bronzovú v Mexico City v roku 1968. Boli tam aj ďalší velikáni, teraz už moji dobrí známi, Imrich Bugár a Jaromír Brabec. Tiež tam bol aj napríklad Jaromír Vlk, ktorého som spoznal ešte keď som ako dorastenec pretekal za Duklu Banská Bystrica. Potom tu bol aj fenomén Miroslav Janoušek, ktorý ako prvý vo vrhu guľou prekonal hranicu 19 metrov a 20 metrov. Tento rok sa z neho stane už sedemdesiatnik.

Pokračoval som

v mojich tradičných prechádzkach, ktoré boli viac-menej povinné, keď som sa presúval z Kampy na „Československú správu letišť“. Tam som vyučoval v historickej budove, iba kúsok od Karlovho mostu. Učebňu sme mali na prízemí a moje vyučovanie bolo hneď po ranných lekciách u pána ministra. Strávil som tam zakaždým dve vyučovacie hodiny, ktoré boli pre mňa vždy niečím novým, pretože som sa tam spoznal s dvomi pánmi, ktorí mi obohatili rozhľad. Ten mladší pán bol inžinier a politický ašpirant, zároveň aj starosta okrsku Stodůlky. Tiež sa venoval hudbe a veľmi obdivoval americkú country music. V angličtine bol už zbehlejší a v triede sa dosť nudil, tak sme sa dohodli, že mu budem súkromne pomáhať, aby mohol rýchlejšie napredovať. Pravidelne som k nemu chodieval po odučení na základnej škole, na ktorej mi vybavil prácu externého lektora angličtiny. Mal som tam asi dvadsať žiakov. Chodieval som domov neskoro večer, ale metrom to bolo celkom rýchlo, takže som netrávil nekonečné hodiny cestovaním, hoci to bol pekný kúsok na Českomoravskú ulicu, kde som vtedy býval.
Ten druhý pán bol už trošku starší vo veku takmer dôchodkovom a volal sa Gottwald. Bol strojnícky inžinier. Veľmi zaujímavé priezvisko, ale nemal nič spoločného s bývalým prvým prezidentom po prevrate v roku 1948. Mal veľmi vzácne kontakty s velikánom českého umenia s majstrom Janom Werichom, ktorý mal svoj dom iba kúsok od budovy, kde som pána Gottwalda vyučoval. Spomínal na neho s veľkým rešpektom, hoci aj s trošku osobným nádychom, pretože mi hovorieval ako často ho Werich prehováral, aby si vzal jeho dcéru Janu (1935-1981). Nejako sa tomu ale vyhýbal a skončil potom v náručí inej mladej dámy. Napriek tomuto inému rozhodnutiu ostali stále v kontakte a boli dobrými priateľmi.

Po odučení som pokračoval cez park,

js 98 werichova vila 2kde bola busta majstra Wericha a jeho nádherná vila, ktorá už aj trošku chátrala, nakoľko už boli obaja v nebíčku... Potom som pokračoval cez Most légií k Národnému divadlu a po nábreží na ďalšie dve hodiny na Správu letísk, kde som sa vždy naobedoval. Pán riaditeľ sa o mňa vždy dobre postaral. Tiež som sa tam tak trošku zahľadel do mojej jednej študentky, pracovníčky Správy, ale nakoniec som zistil, že už niekoho má a tak som sa nesnažil ju okúzliť, hoci ona ma vždy veľmi očarúvala svojou prítomnosťou. Neočakávala odo mňa žiadnu protekciu, pretože bola veľmi pracovitá a poctivá študentka. Všimol som si, že ma občas doslovne hltala, a tak som sa mylne domnieval, že mala aj iné úmysly. To sa ľuďom dosť často stáva, bez toho, aby si to vôbec uvedomovali...
Pribral som si ďalšiu menšiu prácu, keď som sa nechal zlanáriť aj na ďalšie večerné vyučovanie, a tak som dvakrát v týždni skončil aj pri Pražskom hrade v budove hlavného architekta Mesta Prahy, kde som vyučoval skupinku asi dvadsiatich študentov, ktorú mi dohodil jeden atlét z vysokých škôl. Vyučoval som tam v pondelky a v stredy.

Raz som zavolal do Portlandu

môjmu dobrému známemu, ktorý mal otca z Humenného a dozvedel som sa, že je veľkým šéfom v Greyhounde Portland. Pozýval ma, aby som sa vátil späť do USA a mohol si veľmi dobre zarobiť. Tu som vtedy zarábal niečo okolo päťsto dolárov, čo bolo mimoriadne dobré, ale on mi ponúkol vyše tri tisícky mesačne. Tak som jeho ponuke neodolal a začal som sa pripravovať na odchod. Keby som sa mal teraz znovu rozhodnúť, tak by som sa asi nevrátil a zostal by som v Prahe. Môj život by sa veľmi zmenil, ale na druhej strane som netušil, čo všetko ma čaká po príchode do Portlandu. Začal som pracovať na plný úväzok a bol som stále na cestách. Netrvalo to ani viac ako tri mesiace, keď som si zranil chrbát a rameno. Nakoniec mi objavili poškodený chrbticový stavec a poškodené ramenné púzdro, ktoré si vyžadovalo operáciu, ale ktorej som sa nakoniec nepodrobil. V decembri som sa oženil. Spoznal som sa v Prahe s jednou veľmi milou dámou, a tak sme sa 14. decembra zobrali.
Mysľou som bol často v Prahe a spomínal som na tie prekrásne chvíle, ktoré som tam strávil. Praha mi začala chýbať, stále som si ju v myšlienkach pripomínal. Najviac som si spomínal na prechádzky na Petřín, kde som sa vždy vyštveral kľukatým chodníčkom až na vrchol a odtiaľ som sa kochal krásami tohto očarujúceho mesta...

(POKRAČOVANIE)

Ján Slovinec

 

Čítať 3541 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!