ktoré boli pri hlavnej ceste, hneď pri hoteli Magura. V tých časoch tam ešte bolo staré námestie s autobusovým nádražím. Teraz je to všetko zastavané na nepoznanie.
Mal som to iba kúsok na Petřín, kde som trávieval voľný čas. Odtiaľ to už bolo iba na skok na Hradčany a aj na Strahov, kde som pravidelne chodieval obdivovať atlétov. Vybral som si vrhačov, a tak som sa zoznámil aj s niektorými, ktorí boli na solídnej úrovni vtedajšej československej atletiky. Boli to hlavne dvaja diskári, ktorí boli schopní hodiť takmer 60 metrov, čo je ešte aj teraz výkon úctyhodný. Chodieval som potom s nimi aj na ich atletické súťaže. Raz som si dokonca zasúťažil aj s ich trénerom v hode diskom a dopadlo to celkom dobre v môj prospech...
Na prechádzkach
som sa zatúlal aj na atletický štadión na Juliske, kde trénovali atléti Dukly Praha. Mal som jediný cieľ - znovu sa po rokoch stretnúť s mojím známym Imrichom Bugárom. Mal som šťastie a zastihol som ho na štadióne, keď trénoval pod vedením trénera Vlčka. Keď mali menší oddychový čas, tak som sa k nim priblížil a opýtal sa, či sa môžem s nimi trošku pozhovárať. Nenamietali, a tak som sa predstavil, lebo som bol pre nich celkom cudzím človekom, hoci nie až tak celkom, pretože pred 17 rokmi som sa spoznal s Imrichom Bugárom na pretekoch II. SNAL, keď sa na jeseň 1973 konalo atletické kolo práve v Trnave. Imrich Bugár tam vtedy pretekal v hode diskom za Bratislavu a vyhral hodom 46,14 m. Mal iba osemnásť rokov, ale postavu ako Jánošík. Meral 195 centimetrov a sily mal k tomu ako medveď grizzly. Históriu už každý pozná, že vyhral veľa pretekov a je považovaný za jedného z najlepších diskárov v československej histórii. Prvý v poradí je Ludvík Daněk.
Po tréningu ma potom Imrich Bugár pozval aj do atletického strediska, ktoré bolo priamo na štadióne a zoznámil ma aj s ďalšími reprezentantami. Tak som spoznal aj Jardu Brabca, ktorý bol prvý, čo vrhol guľou za magickú 21 metrovú hranicu. Bola to aj obrovská náhoda, že som ho kedysi sledoval v Banskej Bystrici, keď súťažil proti maďarskému rytierovi Vilmosovi Varjú, ktorého napokon zdolal svojím novým československým rekordom 21,04 m. Vilmosovi to vtedy zaletelo niekde za 20,55 m. Keď som to pripomenul Jardovi Brabcovi bol veľmi potešený, že som tam vtedy tiež bol a pamätám si to, hoci sme sa vtedy osobne ešte nepoznali. Veľmi rád si na ten deň zaspomínal. Tiež som ho potom videl na halových majstrovstvách Európy, ktoré boli vo Viedni 23. - 24. februára v roku 1979. Bol to tiež môj zámer sledovať tieto preteky, keď som sa rozhodol emigrovať. Mám ešte aj negatívy, z ktorých fotografie som doteraz ešte nevidel, takže ich budem musieť v blízkej budúcnosti dať vyvolať.
Medzi atlétmi
som tiež objavil vrhača, ktorého som poznal keď mal iba pätnásť rokov a pretekal za Duslo Šaľa, kde som aj ja bol jeden rok členom. Volal sa Jozef Lacika a dokázal ako dospelý vrhnúť dokonca až za dvadsať metrov. Vtedy ho trénoval učiteľ a tréner Vadovič v jednej osobe a keď nebol prítomný, tak som sa mu aj ja občas venoval. Bol som prekvapený, že to neskoršie až tak ďaleko dotiahol a patril k vtedajším najlepším vrhačom bývalého
Československa.
Bolo to v januári alebo vo februári, keď som sa stretol v športovej hale na halových majstrovstvách Československa s mojou známou, super atlétkou Jarmilou Kratochvílovou, ktorá už bola na športovom dôchodku, ale z atletiky nikdy neodišla a naďalej odovzdávala svoje bohaté skúsenosti, teraz už ako trénerka. Bola milo prekvapená, že sa mi podarilo prísť a mohli sme sa stretnúť. Predtým som plánoval, že sa na ňu pôjdem pozrieť ešte v roku 1986 do Stuttgartu, ale napokon mi to nevyšlo z časových dôvodov, lebo som už vyučoval v Budapešti na jazykovej škole a naviac sa mi ani nepodarilo vybaviť si ubytovanie a vstupenky. Napokon sme sa aj spoločne vyfotili za pomoci jednej jej atlétky, ktorá celkom dobre a vydarene stlačila spúšť fotoaparátu.
V lete 1991
boli Majstrovstvá republiky na samotnom štadióne Strahov, kde som sa tiež stretol s vtedajšími legendami atletiky. Hlavne som sa zameral na vrhačov, čiže guliarov a diskárov. Zo všetkých hlavne na Ludvíka Daňka – na tú najznámejšiu hviezdu a bývalého trojnásobného svetového rekordéra z roku 1964, 1965 a 1966. Na Olympijských hrách dokázal získať všetky medaily – zlatú v roku 1972 v Mníchove, striebornú v Tokiu v roku 1964 a tiež aj bronzovú v Mexico City v roku 1968. Boli tam aj ďalší velikáni, teraz už moji dobrí známi, Imrich Bugár a Jaromír Brabec. Tiež tam bol aj napríklad Jaromír Vlk, ktorého som spoznal ešte keď som ako dorastenec pretekal za Duklu Banská Bystrica. Potom tu bol aj fenomén Miroslav Janoušek, ktorý ako prvý vo vrhu guľou prekonal hranicu 19 metrov a 20 metrov. Tento rok sa z neho stane už sedemdesiatnik.
Pokračoval som
v mojich tradičných prechádzkach, ktoré boli viac-menej povinné, keď som sa presúval z Kampy na „Československú správu letišť“. Tam som vyučoval v historickej budove, iba kúsok od Karlovho mostu. Učebňu sme mali na prízemí a moje vyučovanie bolo hneď po ranných lekciách u pána ministra. Strávil som tam zakaždým dve vyučovacie hodiny, ktoré boli pre mňa vždy niečím novým, pretože som sa tam spoznal s dvomi pánmi, ktorí mi obohatili rozhľad. Ten mladší pán bol inžinier a politický ašpirant, zároveň aj starosta okrsku Stodůlky. Tiež sa venoval hudbe a veľmi obdivoval americkú country music. V angličtine bol už zbehlejší a v triede sa dosť nudil, tak sme sa dohodli, že mu budem súkromne pomáhať, aby mohol rýchlejšie napredovať. Pravidelne som k nemu chodieval po odučení na základnej škole, na ktorej mi vybavil prácu externého lektora angličtiny. Mal som tam asi dvadsať žiakov. Chodieval som domov neskoro večer, ale metrom to bolo celkom rýchlo, takže som netrávil nekonečné hodiny cestovaním, hoci to bol pekný kúsok na Českomoravskú ulicu, kde som vtedy býval.
Ten druhý pán bol už trošku starší vo veku takmer dôchodkovom a volal sa Gottwald. Bol strojnícky inžinier. Veľmi zaujímavé priezvisko, ale nemal nič spoločného s bývalým prvým prezidentom po prevrate v roku 1948. Mal veľmi vzácne kontakty s velikánom českého umenia s majstrom Janom Werichom, ktorý mal svoj dom iba kúsok od budovy, kde som pána Gottwalda vyučoval. Spomínal na neho s veľkým rešpektom, hoci aj s trošku osobným nádychom, pretože mi hovorieval ako často ho Werich prehováral, aby si vzal jeho dcéru Janu (1935-1981). Nejako sa tomu ale vyhýbal a skončil potom v náručí inej mladej dámy. Napriek tomuto inému rozhodnutiu ostali stále v kontakte a boli dobrými priateľmi.
Po odučení som pokračoval cez park,
kde bola busta majstra Wericha a jeho nádherná vila, ktorá už aj trošku chátrala, nakoľko už boli obaja v nebíčku... Potom som pokračoval cez Most légií k Národnému divadlu a po nábreží na ďalšie dve hodiny na Správu letísk, kde som sa vždy naobedoval. Pán riaditeľ sa o mňa vždy dobre postaral. Tiež som sa tam tak trošku zahľadel do mojej jednej študentky, pracovníčky Správy, ale nakoniec som zistil, že už niekoho má a tak som sa nesnažil ju okúzliť, hoci ona ma vždy veľmi očarúvala svojou prítomnosťou. Neočakávala odo mňa žiadnu protekciu, pretože bola veľmi pracovitá a poctivá študentka. Všimol som si, že ma občas doslovne hltala, a tak som sa mylne domnieval, že mala aj iné úmysly. To sa ľuďom dosť často stáva, bez toho, aby si to vôbec uvedomovali...
Pribral som si ďalšiu menšiu prácu, keď som sa nechal zlanáriť aj na ďalšie večerné vyučovanie, a tak som dvakrát v týždni skončil aj pri Pražskom hrade v budove hlavného architekta Mesta Prahy, kde som vyučoval skupinku asi dvadsiatich študentov, ktorú mi dohodil jeden atlét z vysokých škôl. Vyučoval som tam v pondelky a v stredy.
Raz som zavolal do Portlandu
môjmu dobrému známemu, ktorý mal otca z Humenného a dozvedel som sa, že je veľkým šéfom v Greyhounde Portland. Pozýval ma, aby som sa vátil späť do USA a mohol si veľmi dobre zarobiť. Tu som vtedy zarábal niečo okolo päťsto dolárov, čo bolo mimoriadne dobré, ale on mi ponúkol vyše tri tisícky mesačne. Tak som jeho ponuke neodolal a začal som sa pripravovať na odchod. Keby som sa mal teraz znovu rozhodnúť, tak by som sa asi nevrátil a zostal by som v Prahe. Môj život by sa veľmi zmenil, ale na druhej strane som netušil, čo všetko ma čaká po príchode do Portlandu. Začal som pracovať na plný úväzok a bol som stále na cestách. Netrvalo to ani viac ako tri mesiace, keď som si zranil chrbát a rameno. Nakoniec mi objavili poškodený chrbticový stavec a poškodené ramenné púzdro, ktoré si vyžadovalo operáciu, ale ktorej som sa nakoniec nepodrobil. V decembri som sa oženil. Spoznal som sa v Prahe s jednou veľmi milou dámou, a tak sme sa 14. decembra zobrali.
Mysľou som bol často v Prahe a spomínal som na tie prekrásne chvíle, ktoré som tam strávil. Praha mi začala chýbať, stále som si ju v myšlienkach pripomínal. Najviac som si spomínal na prechádzky na Petřín, kde som sa vždy vyštveral kľukatým chodníčkom až na vrchol a odtiaľ som sa kochal krásami tohto očarujúceho mesta...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































*** Praha ***
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-