Kultúrny, spoločenský a spolkový život v novopostavenom mestskom hostinci začal plesom. Uskutočnil sa 13. januára 1877 vo veľkej dvorane, ktorá vtedy patrila medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte. Štvorylku tancovalo 400 párov. Ples usporiadalo Maďarské kasíno, ktoré bolo v meste založené kvôli šíreniu maďarčiny už v roku 1861. V mestskom hostinci mali svoje klubovne rôzne revúcke spolky, predovšetkým Telovýchovná jednota Sokol a Remeselnícka jednota. Priestory tu dostal aj Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý mal v hostinci 18. júla 1878 zakladajúcu schôdzu.
Predpokladá sa, že tu pôsobil aj Meštiansky čitateľský spolok, ktorý svoju činnosť vyvíjal už v roku 1873. Od roku 1884 tu sídlil aj novozriadený poštový úrad. Počas prvej svetovej vojny zriadili v niektorých miestnostiach poľnú nemocnicu – lazaret. V medzivojnovom období bol hostinec v prenájme. Do roku 1929, kedy v hostinci urobili elektrifikáciu, mala prenájom rodina Štiglicová a v rokoch 1929 – 1941 Július Gajdoš. V roku 1944 zaviedli do hostinca vodu, ktorú predtým naberali zo studne na námestí. Sídlili tu mnohé inštitúcie, napríklad Berný (daňový) úrad a Okresný úrad, ktorý sa v roku 1935 presťahoval do svojej novej budovy. Po roku 1945 okrem reštaurácie, krčmy a niekoľkých izieb tu mávali svoje priestory aj kominárstvo, domová správa, ako aj prevádzky – holičstvo, kusový textil, lahôdky, dokonca sa tu uvažovalo aj so zriadením zdravotného strediska.
Stretávali sa tu a aj účinkovali členovia súboru stálej ochotníckej scény. Po zrode československého štátu sa začali vo veľkej dvorane hrávať divadelné predstavenia v slovenskom jazyku. 29. augusta 1942 bolo odovzdané do užívania zariadenie pre premietanie ozvučených filmov. Kino sa volalo Gemer a takto nazývali aj veľkú dvoranu. Po druhej svetovej vojne v rokoch 1946 – 1948 hostinec nazývali Národným domom. Okolo roku 1952 ho začali nazývať komunálny podnik alebo skrátene „komunál“. Najdlhšie je známy pod názvom Kohút. Tak sa niekedy volala len reštaurácia na prízemí pomenovaná podľa vrchu Slovenského Rudohoria, ktorý sa vypína nad Revúcou. Kultúrny a spoločenský život (okrem kina) sa vo veľkej dvorane odmlčal po 28. februári 1964, kedy v meste vyrástol nový kultúrny stánok – Závodný klub ROH národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, známy ako Mestský dom kultúry. Kino Gemer ukončilo prevádzku 30. júna 1973 premietnutím komédie Dívka na koštěti.
Mestské zastupiteľstvo v Revúcej 5. októbra 1994 schválilo odpredaj schátralej budovy mestského hostinca firme Slovmag, akciová spoločnosť Lubeník, ktorá v rokoch 1995 – 1999 urobila na budove najrozsiahlejšiu rekonštrukciu. V budove boli vytvorené administratívno-kancelárske priestory. V reprezentačnej sále s možnosťou podávania jedál sa usporadúvali odborné semináre, prednášky a spoločenské podujatia. Priestory suterénu slúžili na relax a podkrovie na ubytovanie. Čiernymi písmenami sa do histórie budovy zapísal 5. júl 2012, kedy zhorela jej strecha. Hoci hasiči zasiahli okamžite, požiar spôsobil rozsiahlu devastáciu aj interiéru.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava,
Magistrát mesta Revúca: Zápisnice mestského výboru 1871, 1875
Dušan Dubovský: Album Revúcej
Ing. Silvia Oravcová
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-