FAKULTY SLOVENSKEJ UNIVERZITY, PREDSEDA MATICE SLOVENSKEJ, ZAKLADATEĽ ČESKOSLOVENSKEJ MATEMATICKEJ OLYMPIÁDY, NOSITEĽ MNOHÝH CIEN A VYZNAMENANÍ.
Priblížme si jeho curiculum vitae, tak ako ho uviedli v známej publikácii Jur Hronec z Gočova jej autori: Prof. h.c., prof. Ing. Ondrej Hronec, DrSc. a PhDr. Daniela Hroncová – Faklová.

– narodený 17. mája 1881 v Gočove
– žiak ľudovej školy v Gočove (1887-1893)
– študent Evanjelického gymnázia v Rožňave (1894-1902)
– študent univerzity  v Kluži (1902-1906)
– profesor matematiky a fyziky,  neskôr riaditeľ na gymnáziu v Kežmarku (1906-1922)
– doktor filozofie, doktoráty získal: 1907 v Kluži, v roku 1912 v Giessene
– od roku 1921 člen kuratória Pedagogického ústavu J. A. Komenského v Prahe
– docent Karlovej univerzity v Prahe, habilitoval sa v roku 1923
– profesor Českej vysokej školy technickej (ČVŠT) v Brne (1924-1937)
– od roku 1925 mimoriadny a od roku 1928 riadny profesor ČVŠT
– dopisujúci člen Kráľovskej českej spoločnosti náuk v Prahe (1926)
– člen Učenej spoločnosti Šafárikovej v Bratislave (1928)
– v školskom roku 1928/1929 dekan odboru inžinierskeho staviteľstva ČVŠT v Brne
– nositeľ štátnej ceny (1928)
– riadny člen Moravskej prírodovedeckej spoločnosti v Brne (1937)
– od roku 1938 riadny profesor Štátnej vysokej školy technickej M. R. Štefánika v Košiciach a v Turčianskom Sv. Martine
– v školských rokoch 1938/1939, 1939/1940 a 1945/1946 rektor Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave
– od roku 1940 neplatený, potom riadny profesor Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity
– v školských rokoch 1940/1941, 1941/1942 dekan Vysokej školy obchodnej v Bratislave
– v roku 1945 zvolený za predsedu Umeleckej a vedeckej rady a predsedu Slovenského národného múzea
– v rokoch 1945-1954 predseda Matice slovenskej
– v roku 1946 predseda komisie pre založenie Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva (VŠPLI) v Košiciach, v ktorej má pôvod Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, Technická univerzita vo Zvolene a Univerzita veterinárneho lekárstva v Košiciach
– v školskom roku 1946/1947 dekan Pedagogickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave
– od roku 1953 prednosta II. Ústavu matematiky na Prírodovedeckej fakulte
– predseda skúšobnej komisie pre učiteľstvo na gymnáziách (od roku 1941)
– predseda Jednoty československých matematikov a fyzikov na Slovensku
– prvý čestný doktor Slovenskej univerzity (1949)
– nositeľ Štátnej ceny (1949)
– v školskom roku 1951/52 založil matematickú olympiádu, ktorá je dodnes liahňou
   matematických talentov
– akademik SAV (1953)
– doktor fyzikálno-matematických vied (1956)
– nositeľ Radu práce (1955 )
– nositeľ plakety J. A. Komenského in memoriam (1962)
– zomrel 1. decembra 1959 v Bratislave; na vlastnú žiadosť pochovaný v rodnom Gočove

O svojom plodnom živote akademik Hronec napísal i toto:

Bolo nás päť detí: Zuzka, Andriš, Jano, Mišo a Ďuro. Zuzka a Mišo zomreli... Ja som sa rodičom narodil  už dosť neskoro, keď už boli starší. Ako malé dieťa som vraj matku veľa trápil, lebo som málo spával – preto mi varievala makovinu...
Škola sa začínala po Michalovi a trvala najdlhšie do polovice mája, odkedy sme museli pomáhať pri poľných prácach. V zime sme si nosievali po dve-tri polienka, aby bolo čím kúriť.
Doma sme mali na čítanie len Kralickú Bibliu a Tranoscius. Najstarší brat mal ešte jednu knižočku o kubických metroch a percentách a ešte tri knižky poviedok z jarmoku.
Raz sa ma učiteľ opýtal, čím chcem byť. Priznal som sa, že by som chcel byť lekárom. Vysmial sa mi, že vraj budem na dedine ošípané zabíjať a pitvať, a nie ľudí liečiť. Bol som rád, že po roku z Gočova odišiel.
Keď som chodil do šiestej triedy, otec ochorel na zápal pľúc, na čo aj zomrel. Ešte predtým uvažoval o tom, že ma dá vyučiť za kožušníka a krajčíra. Túto prácu by som bol vykonával v zime a v lete som mal byť murárom. S majstrom z Dobšinej sa aj dohodol. Na smrteľnej posteli, pod vplyvom učiteľa a  farára si to otec rozmyslel a jeho poslednou vôľou bolo, aby ma matka a starší bratia dali na štúdiá...

Ako deväťročný som pomáhal pri zvážaní dreveného uhlia a železnej rudy. Na miesta zvážania sme prichádzali večer; tam sme prenocovali. Pred medveďmi nás a i kone chránil oheň, ráno sme nakladali rudu alebo drevené uhlie do vozov. V tomto veku som musel naložiť okolo desať metrákov uhlia. Okrem toho nás čakala práca na poli...
Naša strava bola veľmi jednoduchá: v pracovný deň ráno halušky, na obed zemiakovú polievku a na večeru zemiaky s mliekom. V nedeľu ráno kávu, ale nie pravú, na obed krúpy s kúskom baraniny a večer sa pilo mlieko... V zime sa konzumovala kyslá kapusta a údená slanina, ktorú dovážali až z Debrecína.
V šiestej triede bola konfirmácia. Chodili sme na prípravu k pánovi farárovi G. Stehlovi do Vlachova. Konfirmácia bola v gočovskom chráme Božom a žiadosť o prijatie za členov cirkvi som za mojich rovesníkov predniesol ja...

Nie div, že po takejto skúške života som túžil po ľahšom žití a veľmi som sa tešil z toho, že pôjdem študovať. Moji vrstovníci, ale aj starší ľudia, si robili zo mňa posmech, ktorý zažil každý, kto chcel zanechať biedny dedinský život. Mne sa posmievali ešte viac, lebo som chcel byť „školeným pánom“ a nielen remeselníkom. To ma neodradilo; mal som príliš veľké plány do budúcnosti.
Mnohí ľudia chodili kupovať na úver ku kresťanskému obchodníkovi do Dobšinej. Keď tovar nedokázali včas vyplatiť, dal ich nemilosrdne na licitáciu. Jeho spoločníkom bol gočovský notár, ktorý pozemky lacno skupoval, a tak nadobudol veľký majetok. Ľudia ho preklínali a nenávideli. Po roku 1918 musel z Gočova doslova ujsť pred rozhnevaným ľudom a neskôr vo veľkej biede zomrel v Pešti.
Do Gočova prišiel aj židovský obchodník Samuel Grossmann. Aj on dával na úver, ale nikdy nikoho nedal na licitáciu. Pričinil sa o kultúrne zveľadenie obce, keď priestranný „alláš“ (miesto pre prenocovanie furmanských záprahov) zadarmo poskytol pre ochotnícke divadlo. Pomáhal všade, kde bolo treba..., aj ja som si od neho požičal na štúdiá.

... prv ako som nastúpil na gymnázium, matka mi kúpila riadne šaty: nohavice, lajblík a kabát, lebo dovtedy som nosil oblečenie ušité doma... Keď ma do nich obliekla, rozplakala sa. Akoby podvedome cítila, že sa lúčim s rodnou hrudou.
Po otcovej smrti matka predala voly a role v Štítniku a peniaze uložila na knižku, čo bolo základinou na moje ďalšie štúdiá.
Vyučovanie na gymnáziu v Rožňave sa začalo až 5. septembra. Počas niekoľkých voľných dní mi bolo veľmi ťažko. Prechádzal som sa po meste, ale moje myšlienky sa neustále vracali k domovu, po ktorom som veľmi túžil. Dokonca som chcel z Rožňavy odísť, vrátiť sa do Gočova. To by bol koniec mojich štúdií. Bál som sa však hanby, posmechu, ktorými by ma boli moji kamaráti a známi počastovali. To premohlo túžbu vrátiť sa... V Rožňave som mal i kamarátov z Gočova: jeden bol učňom u Hroncovej, druhý bol posluhujúcim chlapcom u verejného notára.
Obyčajne každú sobotu ma matka prišla navštíviť. Najčastejšie mi priniesla lieskové oriešky... A aby sme boli čím dlhšie spolu, odprevádzal som ju peši až do Betliara. Až tam nasadla na vlak, aby usporila na cestovnom.
Za doučovanie som na konci roku dostal niklové hodinky, po ktorých som túžil. Doučoval som až do ôsmej triedy, a tak na konci štúdií som už z domu nepotreboval žiadne peniaze. Rodičia mojich žiakov ma občas pozvali k sebe, kde som mohol pozorovať veľkopanský spôsob života a porovnávať ho s biednym životom mojich rodákov.
Profesori rožňavského gymnázia nikdy nedovolili, aby sa medzi študentmi vyvinul národnostný alebo náboženský spor. Videli v nás len študentov a nie Slovákov, Maďarov, Nemcov, Srbov, Židov. V Rožňave vtedy študovalo viacero Srbov a všetci sa tu cítili veľmi dobre.
Rodičia môjho prvého žiaka, ktorého som doučoval, si ma vážili a ctili. Chceli mi pomôcť urobiť kariéru. Preto na mňa naliehali, aby som si pomaďarčil meno. S týmto návrhom som nesúhlasil, veď nikdy by som nezaprel svoj rod a národ; a nespreneveril sa svojim najbližším. 

... odmenou za dobrý prospech boli suplikácie, čo znamenalo, že sme pochodili po rôznych kútoch Uhorska a zbierali sme peniaze na podporu nášho gymnázia. Dary sa zapisovali do suplikantskej knižky a tretina z vyzbieraných peňazí patrila študentovi – suplikantovi...
V Dechtároch u pána farára Kutlíka, ktorý mi ukázal časopis Zlatá Praha, som sa prvýkrát dozvedel, že okrem Maďarov a Nemcov existujú aj vysokovzdelané slovanské národy, ktoré sú nám blízke a ich reč je pre nás zrozumiteľná.
V Žiline ma milo prijal MUDr. Dušan Makovický, osobný lekár L. N. Tolstoja. Obdaroval ma mnohými brožúrkami, ktoré mali národný, slovenský, ľudomilný obsah. Tie som poslal domov poštou. Doktor Makovický mi veľa vysvetlil, odchádzal som od neho nadšený.
Milo si spomínam na Súľov. Starý pán farár ma milo prijal a nechcel ma pustiť ďalej. Presviedčal ma, aby som u neho zostal, čo však nebolo možné. Čím bola fara menšia a odľahlejšia, tým radostnejšie ma vítali. Suplikant prinášal rozruch, rozptýlenie, noviny a preto sa mu tešili.
Veľkú spolupatričnosť Slovákov som zažil v Senici a na Myjave. Tam mi do knižočky nezapisovali takmer nič, peniaze mi dávali do ruky, aby som mal na ďalšie štúdiá. Veľa som videl, veľa som skúsil: iný svet ako ten, v ktorom som doteraz žil. Spoznal som slovenských velikánov a hovoril s nimi. Oni vo mne prebudili slovenské povedomie. Dovtedy som si myslel, že vzdelaní a kultúrni sú len Maďari a Nemci.
Išli sme aj na maďarský vidiek. Bol som prekvapený, koľko slovenských cirkví bolo okolo Budapešti, kde všade boli slovenskí farári! Všade, kde som prišiel, prijali ma veľmi pohostinne. Na vidieku žilo veľa bohatých aristokratov, ale i obyčajní ľudia a farári boli zámožní. Všade nás bohato pohostili. Ešte s väčším pohostinstvom nás prijali v Báčke, kde boli sedliaci a kňazi ešte zámožnejší. Boli tu nemecké, ale väčšinou slovenské cirkevné zbory. Takto som sa dostal až do Nového Sadu, kde som veľa videl a najmä skúsil.
Suplikáciami a doučovaním slabších žiakov zo zámožných rodín som mal toľko peňazí, že som od  matky a bratov nepotreboval takmer žiadnu pomoc. Chudobným som mohol požičať a bohatým pomôcť vlastným rozumom, ale nie zadarmo.
Koncom júla som suplikácie skončil. Za časť nazbieraných peňazí som v auguste na mesiac odišiel do Tešína zdokonaliť sa v nemčine. Myslím, že som z nemčiny nadobudol solídne vedomosti, lebo profesor nemčiny ma chválil a ohodnotil ma známkou – výborná, čo sa predtým nestalo.
Zvyšné peniaze zo suplikácií som potreboval na pohreb, lebo v októbri roku 1901 zomrela moja dobrá mať. Oporný bod našej rodiny zanikol; rodiny bratov, ba ani oni sami sa veľmi neznášali a ja som stratil domov. Nastala deľba domu a majetku. Bratov som podelil ja, s čím súhlasili. Aj potom boli voči mne dobrí a zhovievaví. 

Na vysokoškolské štúdiá som si musel požičať. Niečo dali bratia, veľa toho nebolo, lebo museli živiť svoje rodiny. Najprv som býval u vdovy po profesorovi, v dobrých podmienkach a s dobrou stravou. Bolo to však pre mňa príliš drahé, preto som si našiel podnájom v lacnom byte na predmestí a bez stravy. Jedlo som si pripravoval sám z toho, čo posielali bratia z Gočova.
Profesori matematiky boli výborní! Algebraické rovnice a analytickú geometriu prednášal Július Vály. Všetko čo predniesol bolo vedecky správne a do hĺbky spracované. Jemu vďačím za to, že som si osvojil základy matematiky. Diferenciálny a integrálny počet prednášal Ľudovít Schlessinger. Stal som sa jeho veľkým obdivovateľom. Mal totiž veľké vedomosti i z iných predmetov, stýkal sa s matematikmi z celého sveta.
Aj ja som si získal náklonnosť obidvoch profesorov, keď som z ich predmetov dostal výborné známky, čo sa nestalo nikomu z predchodcov. To mi urobilo vynikajúcu povesť a ocenenie v tom, že som v menze dostával zadarmo obedy a večere. Aj tu som si privyrábal doučovaním. 

Do Kežmarku som prišiel  9. novembra 1906. Ubytoval som sa v treťotriednom hoteli a išiel som sa predstaviť do školy. Prijali ma vľúdne a oznámili mi, že budem učiť v šiestej triede fyziku a aritmetiku.
Na tabuľu som nikdy nepísal sám, vždy to robil niektorý žiak, ktorého som viedol logickými otázkami a poznámkami, kým sám neprišiel k úsudku. Žiadny však pri tabuli nebol dlhšie ako päť minút; nasledujúci žiak musel vedieť pokračovať. Ak nie – bolo zrejmé, že nedával pozor. Látku museli pochopiť a naučiť sa v škole. Doma už len písali úlohy.
Vždy som mal na pamäti, že žiaka pri odpovedi treba povzbudiť, vliať sebadôveru a nie ho zastrašovať. Za môjho osemnásťročného pôsobenia na gymnáziu z matematiky nikto na matúrach neprepadol, z fyziky iba jeden jediný.
Učil som 17 hodín týždenne, obyčajne zrána, pretože predpis bol taký, že prvé hodiny sú rezervované na matematiku a fyziku.
Môj predchodca na hodine fyziky chcel ukázať, že život bez vzduchu je nemožný. Dal doniesť živú myš, ktorú dali pod vývevu. Žiaci začali vysávať vzduch, ale myš si veselo poskakovala ďalej. Nie a nie zahynúť. Keď sa  vo vysávaní vystriedala celá trieda, učiteľ povedal: „Ďas to vezmi, je to zlá myš...“ To bol impulz k tomu, aby som začal hľadať prostriedky na vybudovanie nového laboratória. Po návšteve významných európskych firiem sa mi podarilo vybudovať najmodernejšie laboratórium fyziky v Uhorsku! Študenti milovali fyziku a tešili sa hlavne na fyzikálne pokusy.
Skúšal som zásadne bez notesa, známky som si pamätal.

V rokoch 1911 a 1912 som zažil dve nepríjemné situácie, ktoré ma rozladili. Prvou bolo vyšetrovanie a vylúčenie troch slovenských študentov, označených za panslávov. Druhou bola voľba riaditeľa, lebo mu už uplynulo šesťročné volebné obdobie. Nepekné hádky o riaditeľské miesto neprospeli gymnáziu, naopak, dlho sa spomínali ako odstrašujúci príklad.
Z gymnázia sme chodili na výlety na Oravský alebo Spišský hrad, v apríli k Jadranu, čo bolo užitočné pre klasickú filológiu a históriu umenia. Na Veľkú noc do Budapešti, či do Viedne do divadla.
V roku 1916 som na jednej schôdzi predniesol prednášku na tému: Aktivita stredoškolského profesora. Po všeobecnom súhlase som sa rozhodol napísať knihu „Vyučovanie a vyučovacia osobnosť“, ktorá vyšla až v roku 1923 v Košiciach.
Aktívne som pracoval aj v evanjelickom cirkevnom zbore, rád som chodil na turistiku do Tatier a miloval som korčuľovanie – tento šport sa tu dal pestovať až päť mesiacov v roku.

... ak chcel matematik niečo znamenať, musel sa zúčastniť aspoň jednoročného študijného pobytu v Göttingene. Tam chodili prednášať najvýznamnejší svetoví matematici. ... tu bola vybudovaná najväčšia matematická knižnica na svete.
V Göttingene pôsobila matematická spoločnosť, ktorá sa schádzala každý týždeň a referovala o najnovších prácach a objavoch z matematiky, mechaniky, dynamiky a teoretickej fyziky. Častokrát sa tu profesori hádali a presviedčali. Vyjasňovali si názory, čo je pre vedu užitočné a plodné. Bola tu najväčšia knižnica matematických kníh. Ktokoľvek si tu mohol preštudovať knihu a časopis a ak si niečo odniesol domov, nepovažovalo sa to za krádež, ale za osoh pre matematiku, lebo ten, kto knižku nevrátil, mal vraj o ňu hlbší záujem.
Cestou domov som sa zastavil vo Frankfurte nad Mohanom, kde bola výstava letectva a vzducholodí. Veľmi zaujímavá...! Modely vyzerali ako malé loďky s krídlami pre jednu osobu. Bol tu aj model Blériotovho lietadla, ktorým preletel kanál La Manche; bola tu aj Zeppelinova vzducholoď z alumínia. Vo Frankfurte som si prezrel i pracovňu J. W. Goetheho. Zaujalo ma aj Národné múzeum v Mníchove, hlavne svojimi funkčnými fyzikálnymi prístrojmi. 

Hospodárske a sociálne pomery počas vojny sa veľmi zhoršili. Stravoval som sa v hostinci, mal som však slabý žalúdok a ochorel som. Na obedy ma zobrala manželka môjho kolegu a dobrého priateľa. Chorobu som prekonal a zrazu som si uvedomil, aký som veľmi osamelý. Bratia už neboli, priatelia sa poženili, iba ja som zostal sám. Myslieval som na to, že by bolo potrebné nájsť si ženu, ale tie, ktoré boli pre mňa súce, boli už zadané. Oneskoril som sa.
Začiatkom augusta 1917 sa v Kežmarku zjavil môj bývalý profesor nemčiny z rožňavského gymnázia Schuster s osemnásťročnou dcérou. Koncom leta 1917 som ju požiadal o ruku. Zasnúbili sme sa a ja som ju pravidelne navštevoval v Budapešti, kde žila. Pri častých návštevách som však zistil, že je duševne chorá. Uvažoval som, že zásnuby zruším, ale po jej prosbách som od tohto zámeru upustil. Sľúbil som jej, že slovo dodržím. Na Vianoce sme sa zobrali v Kežmarku, kde sme naďalej bývali.
V Čučme pri Rožňave sme trávievali prázdniny, kde ma navštevovala aj moja rodina z Gočova, t. j. potomkovia po mojich bratoch. V Maurerovej vile, ktorú zdedila moja manželka, bola jedna izba o rozmeroch päť krát šesť metrov celá oblepená známkami. Bolo ich tam viac ako tri milióny kusov. Vraj jedna z najväčších zbierok známok v Európe...  

Keďže do roku 1919 som mohol moje práce publikovať len v nemčine a maďarčine, moja najväčšia túžba bola písať vedecké práce v slovenskom jazyku. O tejto túžbe som sa zdôveril aj J. Škultétymu  v roku 1921.
Zároveň som vyučoval na Jiráskovom gymnáziu. Veľmi milo ma prijal riaditeľ gymnázia Bayer, ale aj ostatní kolegovia. Moja slovenčina sa zapáčila najmä študentom vyšších ročníkov. Pri vyučovaní fyziky som mal veľké problémy s prekladom odborných termínov, lebo sme používali české učebnice. Veľakrát som si pomáhal slovami gemerského nárečia. 

Hlavnú príčinu toho, že zriadenie reálnych a technických fakúlt sa na Slovensku oneskorilo, videl som  v tom, že sme pre tieto odbory nemali dostatok docentov a profesorov. Do roku 1918 sa viedol boj o jazyk a zachovanie národa. Tento boj viedli najmä evanjelickí farári, učitelia a advokáti, ktorým po oslobodení boli tieto odbory bližšie, a preto ich aj podporovali. Mnohokrát som musel po prevrate prízvukovať, že máme dosť krásnej literatúry; mali by sme sa obrátiť k reálnym a technickým vedám, ktoré dávajú základ pre väčší blahobyt a vyššiu životnú úroveň ľudstvu než duchovné vedy. Z tejto príčiny začal som burcovať za vznik a rozvoj technických a prírodných vied.

Pred 300 rokmi malo Slovensko Univerzitu so štyrmi fakultami. Po 300 rokoch má Slovensko opäť iba tieto štyri fakulty: právnickú, filozofickú, lekársku, theologickú... To znamená, že za 300 rokov sme nepostúpili v budovaní slovenského vysokého školstva. Nie je to hanba pre nás a slovenský národ...?! Žijeme dobu reálnych a technických vied a my o tieto veci nestojíme Nie je to smutné pre nás a slovenský ľud?! Pozdravujem tieto oslavy so želaním, aby sa aj na Slovensku čím skôr pristúpilo k zriaďovaniu vysokého školstva reálneho a technického smeru! 

Vy mládenci slovenskí, musíte si uvedomiť, že ako budúci inžinieri musíte konkurovať s celým svetom a nemôžete sa uzavrieť do úzkych hraníc Slovenska, lebo pred vami stojí veľká úloha: hospodársky povzniesť Slovensko, slovenský ľud..., a k tomu potrebujete veľké vedomosti,... vybudovať dobré cesty, posilniť úrodnosť pôdy...

Je potrebné  pracovať, aby vaša energia bola účelne a ekonomicky využitá. V tomto ohľade zaslúžil sa náš krajan, naša krv, rodák z Liptovského Mikuláša, Aurel Stodola, profesor techniky v Zürichu, teraz už na odpočinku. Inžinier Stodola je pýchou terajšieho inžinierstva celého sveta a my Slováci môžeme byť na neho hrdí. Jeho meno každý strojný inžinier dobre pozná. Preto tým viac vy, ako budúci slovenskí inžinieri musíte si toto meno dobre zapamätať. Jeho veľké práce sú z odboru parných turbín a zostanú navždy skvelou pamiatkou na geniálneho a pracovitého inžiniera. Jeho meno zostane navždy zlatými písmenami zapísané v histórii svetovej techniky strojníckej. Vidíte, že aj taký malý národ ako sme my môže tvoriť históriu svetového pokroku a kultúry, a to svojimi jednotlivými, pracovitými a geniálnymi ľuďmi.  (Úryvky z imatrikulačnej reči, 1939) 

V roku 1946 sme mali valné zhromaždenie Matice slovenskej v Košiciach. Mal to byť pozdrav prinavrátenému mestu a jeho okoliu, ktoré bolo za 2. sv. vojny okupované Horthyovským Maďarskom. Navštívili sme niektoré blízke obce. Radosť ľudí, že sú opäť vo svojej domovine bola nesmierna. V Barci pripravili veľkolepé uvítanie, akoby boli preciťovali skutočnosť, že sa vrátili domov, do svojej vlasti. Po mojom príhovore mali všetci slzy v očiach... Ale slzy v očiach som mal aj ja, ledva som svoj prejav dokončil...“ 

            Jur Hronec dožil svoj život v Bratislave, kde na následky krátkej ťažkej choroby 1. decembra 1959 zomrel. Na vlastnú žiadosť bol pochovaný na gočovskom cintoríne.

{gallery}skola/historia/hronec{/gallery}
{jcomments on}