Svedok času
Lipka moja košatá, bola si svedkom môjho času a nielen môjho. Stála si vedľa cesty verne, celé roky, možno storočie. Na lavičke pod tebou konali sa prvé bozky zamilovaných. Počúvala si ich nežné slová, tiché vzdychy a ich vyznania. Bol to taj, ktorý si nikomu nezjavila. Prihovárala si sa šumením lístia a keď si zakvitla, sedieť pod tebou bola vec nevídaná. Mámila si vôňou kvetov a včielky spievali medovú pieseň. Prešli roky a už nie si, aj teba skolil čas. Ani včielky toľko nespievajú. Počuť ich len slabučko a lístím šumia iné stromy, lež tie nevoňajú. Škoda. |
Dialóg s riekou
Pri riečke Slanej znečistenej, unavenej, sedela som v tôni. Slniečko sa pohrávalo s vetríkom, smutné vŕby kolíšu sa nad vodou. Vlnky-žblnky žblnkocú, sem-tam tam rybky vykúkajú. Nasýtená vôňou sena, nemyslím na nič. Vnímam len krásu, pokoj a hlas, ktorý prosí. Koho? ČLOVEKA. Žaluje. Koho? ČLOVEKA. Zachráň ma! Kto? ČLOVEK. Ak ma uchováš čistú a zdravú, budem slúžiť. Komu? TEBE. VŠETKÝM. |