streda, 28 apríl 2021 10:57

Anna Ambrózyová: Chcela by som po sebe zanechať niečo viac ako zvyčajne ľudia nechávajú Doporučený

Napísal(a) A. Ambrózyová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Malebné obce na hornom Gemeri sa pomaly stávajú miestanmi rozvoja rôznych kultúrno-spoločenských aktivít. Aj keď iba s finančnými ťažkosťami, ale predsa ako jarné kvety na lúkach a okolo priedomí dávajú o sebe vedieť, že nám skrášľujú a naprávajú to, čo život aj so smútkom priniesol. Objavujú sa rôzne tvorivé práce od začínajúcich a tiež  od skúsených autorov. Po knihe spomienok Žila som s nimi od Emílie Ivanovej nedávno uzrela svetlo sveta aj zbierka básní Anny Ambrózyovej Poézia srdca. Obidve autorky sú z Gočova. V tomto príspevku sa nám predstavuje pani Anna Ambrózyová, aby nám umožnila takto vniknúť do podstaty zbierky i nahliadnuť do svojho života. Takto sa nám prihovára:

"Milí priatelia veršov, v týchto dňoch mi vyšla zbierka básní pod názvom ,,POÉZIA SRDCA“. Témou tohto veršovaného slova sú rôzne podoby lásky od detstva, až po jeseň života. Je to poézia života mnohých z vás, pretože siahnete do hĺbky svojej duše a spomienok. Je to podnet na zamýšľanie sa nad životom ako takým. 

Narodila som sa 7. júla 1956 v Gočove-Hámor v horárni na kopci vedľa hlavnej cesty ako tretie dieťa zo štyroch súrodencov. Mali sme jediní v osade gazdovstvo, a tak sme si dopestovali a vychovali všetko potrebné k životu. Základnú školu som vychodila v Nižnej Slanej – závod, aj v obci, potom som absolvovala Gymnázium v Dobšinej a odborné vzdelanie som si doplnila nadstavbovým štúdiom pri SEŠ v Rožňave. Po skončení školy som hneď nastúpila do práce ako účtovníčka v Tatrasvite Rožňava, kde som pracovala 3 roky. Zvyšné roky môjho profesionálneho života som pracovala v školstve na ekonomickom oddelení na rôznych pozíciách, odkiaľ som odišla do starobného dôchodku. Ako 15-ročnej mi zomrel otec, čo som niesla veľmi ťažko až do dospelosti. Vydala som sa ako 20-ročná do Gočova za Juraja Ambrózyho. Narodili sa nám 3 deti. Ako 54-ročná som vážne ochorela, ale vyliečila som sa.

Keď som mala 59 rokov som ovdovela. Bol to pre mňa ďalší veľký úder od života a ťažko sa s tým vyrovnávam dodnes. A práve toto obdobie je základom mojej poetickej tvorby. Písaním poetických viet a myšlienok som zo seba dostávala ten nesmierny smútok, s ktorým sa musíte vysporiadať, a je jedno akým spôsobom, hlavne, aby sa vám uľavilo. Chcela by som po sebe zanechať niečo viac, ako zvyčajne ľudia nechávajú. Je to písané s láskou, je to odžité a predkladám to čitateľom s veľkou pokorou. Verím, že tí, ktorí siahnu po týchto veršoch, sa budú zamýšľať aj nad svojím životom a budú sa vracať aj do svojich spomienok. 

Ďakujem za povzbudenie k písaniu môjmu bývalému učiteľovi slovenčiny zo ZŠ Jurajovi Kováčovi, manželom Ondrejovi a Daniele Hroncovým a v neposlednom rade ďakujem mojej vnučke Bianke a vnukovi Peťkovi za technickú pomoc pri práci s počítačom.

V prípade záujmu ma neváhajte kontaktovať na telefónnom čísle: 0905 773 592, email: ."

 

   

Kvetinová pieseň

 

Nespočetné množstvo lúčnych kvetov

na postati pod lesom

spieva svoju pieseň.

A ja ju počujem, lebo ony to chcú.

Ale nielen ony, ale aj ja.

Prihovárajú sa mi hlávkou,

ktorá sa len tak vlní na vánku.

Aká nádhera.

Môcť ísť len tak

a kochať sa pestrosťou farieb,

ktoré okúzľujú oči, myseľ

a navádzajú úsmev na tvári.

Tak si vravím, akéže to šťastie mám.

vlci mak image4

gocovo aa Poezia srdca obal 2b  

         Túžba

 

           Túžim,

   Po nehe, po objatí.

   Už len blúdim,

    neviem ich nájsť.

    Stratili sa.

    Navždy.

    Túžim.

    Vrátiť všetko späť.

    Navštíviť tie miesta.

    Urobiť znovu veci, len ja a ty.

    Spolu.

    Je to preč.

    Navždy. 

    Túžim svoj život žiť.

    V tvojom objatí,

    len ja a ty.

    My.

    No naše cesty sa rozišli.

    Navždy. 

Svedok času

 

 Lipka moja košatá,

bola si svedkom môjho času

a nielen môjho.

Stála si vedľa cesty verne,

celé roky, možno storočie.

Na lavičke pod tebou

konali sa prvé bozky zamilovaných.

Počúvala si ich nežné slová,

tiché vzdychy a ich vyznania.

Bol to taj, ktorý si nikomu nezjavila.

Prihovárala si sa šumením lístia

a keď si zakvitla,

sedieť pod tebou bola vec nevídaná.

Mámila si vôňou kvetov

a včielky spievali medovú pieseň.

Prešli roky a už nie si,

aj teba skolil čas.

Ani včielky toľko nespievajú.

Počuť ich len slabučko

a lístím šumia iné stromy,

lež tie nevoňajú.

Škoda.

  poezia srdca vlozka  

Dialóg s riekou

 

Pri riečke Slanej znečistenej, unavenej,

sedela som v tôni.

Slniečko sa pohrávalo s vetríkom,

smutné vŕby kolíšu sa nad vodou.

Vlnky-žblnky žblnkocú,

sem-tam tam rybky vykúkajú.

Nasýtená vôňou sena,

nemyslím na nič.

Vnímam len krásu, pokoj a hlas,

ktorý prosí.

Koho?

ČLOVEKA.

Žaluje.

Koho?

ČLOVEKA.

Zachráň ma!

Kto?

ČLOVEK.

Ak ma uchováš čistú a zdravú,

budem slúžiť.

Komu?

TEBE. VŠETKÝM.

 

 

Čítať 251 krát Naposledy zmenené streda, 28 apríl 2021 18:26

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.