Veľkej, Levoči, Rožňave a v Bratislave. Tu spolu s Revúčanom Ľudovítom Adolfom Reussom patrili medzi trinástich študentov, ktorí Bratislavu opustili v polovici marca 1844 a odišli do Levoče, aby tak protestovali proti zosadeniu Ľudovíta Štúra. V štúdiách pokračoval na univerzite v Halle. Vychovávateľom bol v Rimavských Janovciach, ako kaplán pôsobil v Ratkovej, kde obhajoval národné záujmy, za čo bol odsúdený a dva týždne väznený. Od roku 1849 sa stal učiteľom v Tisovci a od 24.9.1856 bol farárom v Muránskej Dlhej Lúke. Zapájal sa do bojov o rečovú rovnoprávnosť na bratislavských, kežmarských a rožňavských školách. Zbieral a upravoval slovenské ľudové povesti, prispieval do Pešťbudínskych vedomostí. Patril k zakladajúcim členom Matice slovenskej. V Muránskej Dlhej Lúke sa pričinil o postavenie kostolnej veže a školy. Tu sa vzorne staral o svojich cirkevníkov, ktorých nabádal k sporivosti. Keď ich vystríhal pred pijatikou, mal problémy so svojim predstaveným, superintendentom Istvánom Czékusom, známy ako radikálny odporca národných a cirkevných úsilí slovenských evanjelikov. On Gálovi radil – nechaj ich, nech pijú – uvedomujúc si, že čím viac Slovákov bude omámených pálenkou, tým ľahšie sa budú dať pomaďarčovať. Ľudovít Augustín Gál často prichádzal do Revúcej, kde spolupracoval so slovenskými národovcami. Patril k zakladateľom a podporovateľom slávneho revúckeho gymnázia. Stal sa členom gymnaziálneho výboru, ktorý v mene patronátneho konventu spravoval chod školy. Vo výbore pracoval pravdepodobne počas jeho existencie, lebo pri vyšetrovaní gymnázia v máji 1874 bol tak, ako aj ďalší jeho členovia, obviňovaní z panslavizmu. Zomrel 5.2.1894 v Muránskej Dlhej Lúke. Jeho pohreb sa konal pod policajným dozorom. Cirkevné listy napísali, že: „Žandári títo vyprevádzali nás i na cmiter i z cmitera s nasadenými bodákmi, urážajúc takýmto brutálnym spôsobom túto pohrabnú počestnosť.“
D. Dubovský

{jcomments on}