×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/obsah/zdychava/betka
JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/obsah/revuca/kysel
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/obsah/zdychava/betka
There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/obsah/revuca/kysel
sobota, 02 október 2010 11:48

Z vrcholu Kohúta neskúšajte si vybrať z dvoch ciest domov tú nepravú, lebo ľahko zablúdite Doporučený

Napísal(a) Mgr. Alžbeta Zatrochová
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Lesné brigádničky cestu pod Kohút majú veru obťažnú. Tesne pred koncom cesty ich čaká prekonať strminu 45 stupňov ostrú.Dvadsiateho tretieho septembra začala oficiálne jeseň a keďže u nás bol ten prekrásny týždeň, snažila som sa ho využiť na pobyt v prírode. Lesný závod Revúca zamestnáva brigádnicky ženy a mužov na práce v lese. V zime sú bez práce i bez peňazí, taká je legislatíva. Chcela som o nich niečo napísať, a tak dvadsiateho tretieho septembra som nastúpila s nimi do Avie, ktorá štartuje pred predajňou Jednoty v Muránskej Zdychave. Cieľ bol zaujímavý: Kohút – asi 1419 metrov nad morom. V smere Karafová sme zastali, asi tak hodinu cesty od Kohúta. Odtiaľ už bolo treba ísť pešo. V zákrute sa na nás celkom kľudne pozeral jeleň, bez známok strachu. No a tá hodina, to bolo stúpanie, kruté stúpanie,

približne v 45 stupňovom uhle. Vládala som, pomaly. Priznávam, so svojou skoro sedemdesiatkou, váhou nad to, som bola jednoznačne brzdou. Ale došla som.
            Pán horár Bomba, po zadelení prác, odišiel. Ženy – lesné víly začali zhromažďovať konáriská na kopy, pilčíci tie najväčšie rozpiľovali. Terén neschodný. Z vrcholu Kohúta nič nevidno. Je tam čučoriedková plantáž, podotýkam, že nekonečná. Nekonečné množstvo ihličnanov. Títo ľudia svojou prácou udržiavajú naše hory, aby vôbec boli. Mzdy symbolické. Bez lásky k lesu by to asi nedokázali, aj keď oni o tom ani nehovoria. Preto patrí mojich pár viet obdivu k nim, ľuďom práce, kandidátom na medaily „Neznámy lesný robotník“.
            Po chvíľke pobudnutia s nimi ma zlákala tabuľa so smerovkou, že do Revúcej je 2.40 hod. cesty po modrej značke. Za Malým Kohútom som značku stratila a rozhodla sa z dvoch ciest pre tú nepravú. A po vyše 4 hodinách som sa ocitla v Mokrej Lúke,  „vybrhlená“ v blatách. Zamaskovaná v šiltovke a okuliaroch som nastupovala do autobusu na Revúcu, kde ma aj spoznala jedna moja známa, ktorá si najskôr myslela, že nejaká stará pani bola vykopávať zemiaky v nejakom blatistom teréne.
            No, a táto téma, tak blízka človeku – „zablúdila som“, odštartovala naše rozprávanie o príhodách, ako kto a kedy zablúdil. Aspoň zopár z nich uvediem:
           Môj synovec teraz v septembri bol autom na Hrlici, dedine v horách. Pri dome, kde bol na návšteve, sa z hory vynoril zjavne zúfalý muž, doškriabaný, na pokraji síl. Spýtal sa, kde vlastne je. Napojili (pohostili) ho, a on ich poprosil, či by ho neodviezli na Krokavu. Povedali mu, že však to je neďaleko, len za tým kopcom. On, že už neurobí ani krok, od rána blúdi, ináč je z Nitry a je na chate u kamaráta práve na Krokave. Odviezli ho, nechceli vziať peniaze, ale kým sa vymotával zo sedadla, nechal tam dosť významnú bankovku (50 €).
            Dušan I. mi tiež raz porozprával ako išiel na huby v smere na Železník a na lesnej ceste – zvážnici videl osobné auto. Bolo to poobede. Keď sa vracal po inej trase našiel tam tri ženy unavené, uplakané. Od rána sú vonku a nevedia kde nechali auto. Nasmeroval ich tam, keďže je lepšie znalý terénu.
            Špecifické pre Kohút je, že v hmle sa už množstvo ľudí odtáralo až do Čiernej Lehoty. Ak to bolo v noci, tak už tam radšej prenocovali. Pokiaľ mali peniaze, išli okľukou cez Štítnik, Jelšavu, až do Revúcej - asi 40 km.
            Čo je to však v porovnaní s prípadom jednej Rusky. Čítala som v jednej „komsomolskej“ tlači (minulý rok tam neter robila vo firme), že dedinčanka odišla na huby a mesiac jej nebolo. Už sa s ňou rozlúčili, keď sa nečakane zjavila. Celý čas, keď bola stratená, žila na lesných plodoch a hľadala stopy po nejakej lesnej ceste, kde by bolo možné nájsť stopy po aute.
            Tých príhod je neúrekom. Ale všetky majú niečo spoločné: strach, pokoru pred horou. Pud sebazáchovy vyprovokuje toľko síl, toľko prosieb k Bohu, anjelovi strážnemu, k predkom atď., atď. A oni Ti povedia, veď tu sme, ako by si to ináč zvládla. Ďakujem, z hĺbky duše, srdca a svojho bytia... Ale už nebudem riskovať.

Alžbeta ZATROCHOVÁ
Foto: autor

{gallery}obsah/zdychava/betka{/gallery}
{jcomments on}

Čítať 3781 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 11:06

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!