približne v 45 stupňovom uhle. Vládala som, pomaly. Priznávam, so svojou skoro sedemdesiatkou, váhou nad to, som bola jednoznačne brzdou. Ale došla som.
            Pán horár Bomba, po zadelení prác, odišiel. Ženy – lesné víly začali zhromažďovať konáriská na kopy, pilčíci tie najväčšie rozpiľovali. Terén neschodný. Z vrcholu Kohúta nič nevidno. Je tam čučoriedková plantáž, podotýkam, že nekonečná. Nekonečné množstvo ihličnanov. Títo ľudia svojou prácou udržiavajú naše hory, aby vôbec boli. Mzdy symbolické. Bez lásky k lesu by to asi nedokázali, aj keď oni o tom ani nehovoria. Preto patrí mojich pár viet obdivu k nim, ľuďom práce, kandidátom na medaily „Neznámy lesný robotník“.
            Po chvíľke pobudnutia s nimi ma zlákala tabuľa so smerovkou, že do Revúcej je 2.40 hod. cesty po modrej značke. Za Malým Kohútom som značku stratila a rozhodla sa z dvoch ciest pre tú nepravú. A po vyše 4 hodinách som sa ocitla v Mokrej Lúke,  „vybrhlená“ v blatách. Zamaskovaná v šiltovke a okuliaroch som nastupovala do autobusu na Revúcu, kde ma aj spoznala jedna moja známa, ktorá si najskôr myslela, že nejaká stará pani bola vykopávať zemiaky v nejakom blatistom teréne.
            No, a táto téma, tak blízka človeku – „zablúdila som“, odštartovala naše rozprávanie o príhodách, ako kto a kedy zablúdil. Aspoň zopár z nich uvediem:
           Môj synovec teraz v septembri bol autom na Hrlici, dedine v horách. Pri dome, kde bol na návšteve, sa z hory vynoril zjavne zúfalý muž, doškriabaný, na pokraji síl. Spýtal sa, kde vlastne je. Napojili (pohostili) ho, a on ich poprosil, či by ho neodviezli na Krokavu. Povedali mu, že však to je neďaleko, len za tým kopcom. On, že už neurobí ani krok, od rána blúdi, ináč je z Nitry a je na chate u kamaráta práve na Krokave. Odviezli ho, nechceli vziať peniaze, ale kým sa vymotával zo sedadla, nechal tam dosť významnú bankovku (50 €).
            Dušan I. mi tiež raz porozprával ako išiel na huby v smere na Železník a na lesnej ceste – zvážnici videl osobné auto. Bolo to poobede. Keď sa vracal po inej trase našiel tam tri ženy unavené, uplakané. Od rána sú vonku a nevedia kde nechali auto. Nasmeroval ich tam, keďže je lepšie znalý terénu.
            Špecifické pre Kohút je, že v hmle sa už množstvo ľudí odtáralo až do Čiernej Lehoty. Ak to bolo v noci, tak už tam radšej prenocovali. Pokiaľ mali peniaze, išli okľukou cez Štítnik, Jelšavu, až do Revúcej - asi 40 km.
            Čo je to však v porovnaní s prípadom jednej Rusky. Čítala som v jednej „komsomolskej“ tlači (minulý rok tam neter robila vo firme), že dedinčanka odišla na huby a mesiac jej nebolo. Už sa s ňou rozlúčili, keď sa nečakane zjavila. Celý čas, keď bola stratená, žila na lesných plodoch a hľadala stopy po nejakej lesnej ceste, kde by bolo možné nájsť stopy po aute.
            Tých príhod je neúrekom. Ale všetky majú niečo spoločné: strach, pokoru pred horou. Pud sebazáchovy vyprovokuje toľko síl, toľko prosieb k Bohu, anjelovi strážnemu, k predkom atď., atď. A oni Ti povedia, veď tu sme, ako by si to ináč zvládla. Ďakujem, z hĺbky duše, srdca a svojho bytia... Ale už nebudem riskovať.

Alžbeta ZATROCHOVÁ
Foto: autor

{gallery}obsah/zdychava/betka{/gallery}
{jcomments on}