Rakovnica (161)
V Rakovnici odhalili pamätnú tabuľu svojmu slávnemu rodákovi prof. Jánovi Fabiánovi a otvorili Dom baníckych tradícií
Napísal(a) MG od
Najfrekventovanejším menom v sobotu 16. marca 2024 v gemerskej obci Rakovnica bolo meno profesora Jána Fabiána. Svojmu rodákovi totiž v tejto obci na jeho počesť slávnostne otvorili Dom baníckych tradícií, v ktorom časť venovali aj jemu ako uznávanému svetoznámemu banskému odborníkovi, ktorého poznali v takmer 50 krajinách sveta. Na jeho zrekonštruovanom rodnom dome odhalili Pamätnú tabuľu. Pri tejto príležitosti na pozvanie obecného úradu prišli na toto podujatie aj poprední funkcionári Fakulty baníctva, ekológie, riadenia a geotechnológií v Košiciach, zástupcovia okolitých baníckych spolkov, jeho bývalí študenti i občania zo susedných baníckych obcí Rožňavské Bystré, Rožňava a Rudná. Tejto jedinečnej udalosti na území rodnej obce profesora Fabiána sa zúčastnili aj jeho potomkovia, z ktorých syn Ján pokračuje v otcových šľapajách.
Pripomeňme si, že profesor Ján Fabián sa narodil v Rakovnici 16. 9. 1935 v baníckej rodine, ktorá si túto tradíciu držala po tri generácie. Zomrel 2. februára 2018 ako 83-ročný v rožňavskej nemocnici. Baníctvu sa venoval od svojho 17-teho roku života. Odborne sa vzdelával na Vysokej škole technickej v Košiciach, ktorej absolventom jej Baníckej fakulty sa stal v roku 1959, ktorú ukončil červeným diplomom. Po niekoľkých rokoch praxe na rôznych banských prevádzkach regiónu sa vrátil do svojej Alma Mater a ako 38-ročný sa stal aj jej najmladším docentom.
22. júla oslavujú na Slovensku všetky Magdalény a aj všetci Rakovničania, po našom Rekenci. Súvisí to s historickým kostolom sv. Márie Magdalény, ktorý sa stal v roku 1796 pútnickým miestom. V tomto termíne sa teda každoročne koná kresťanská púť, ktorá je zároveň spojená s oslavou – dňom obce Rakovnica, ktorej my Rekenci nepovieme inak ako Magdoléna. Ako Rekenšänka si Magdolénu pamätám už ako dieťa, neskôr ako tínedžerka, rodáčka a niekoľko rokov ju prežívam aj ako moderátorka. Hoci som už moderovala takéto oslavy v mnohých mestách, či obciach, prihovárať sa svojim rodákom vo svojej rodnej milovanej dedine má pre mňa úplne iný, veľmi osobný rozmer.
Tak ako po minulé roky, aj tohtoročná Magdoléna trvala dva dni. V sobotu 22.7. to bolo kultúrno-spoločenské podujatie a v nedeľu spomínaná púť so svätou omšou a popoludňajším futbalovým turnajom.
Helene Mišurdovej z Rakovnice udelili k výročiu SNP Cenu obce in memoriam a odhalili pamätnú tabuľu
Napísal(a) RON
Oslovili sme autora, ktorý má zásluhu na tom, že naša rodáčka z Rakovnice, Helena Mišurdová, sa právom dostala do pozornosti širokej verejnosti. Požiadali sme ho o rozhovor s ktorým súhlasil a odpovedal na naše otázky.
1. Skôr ako pristúpime k ďalším otázkam môžete sa predstaviť našim čitateľom?
Volám sa Marek Koltáš (PhDr. Marek Koltáš, PhD.). Vysokoškolské vzdelanie prvého (Bc.), aj druhého (Mgr.) stupňa v odbore sociálna práca som nadobudol na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety (VŠZaSP) Bratislava, detašované pracovisko v Rožňave. Neskôr som si urobil tzv. malý doktorát (PhDr.), taktiež v odbore sociálna práca. V štúdiu som potom pokračoval ďalej a veľký doktorát (PhD.) som ukončil v roku 2020 v sídle VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave.
Kostol sv. Márie Magdalény v Rakovnici vo svetle archívnych dokumentov
Napísal(a) S. Lörinčíková
Aj v našej blízkosti sú také miesta, o ktorých sa v žiadnych bedekroch nedočítame, pritom sa svojou mystikou a čarovnosťou vyrovnajú tým, ktoré chodíme obdivovať do šíreho sveta. Ľudia pred mnohými storočiami precítili a rozpoznali hodnotu takýchto miest a stavali na nich kaplnky a kostolíky... Tam, kde mohli byť v tichosti prírody bližšie k Tomu, ku ktorému sa v bázni a v modlitbách utiekali. Napríklad tak, ako tomu bolo v prípade baníkov, či uhliarov na „Magdolne“ nad Rakovnicou.
Rehoľné rády, utvárajúce sa v stredoveku, sa venovali kázaniu, zakladali náboženské bratstvá, liturgiu prispôsobovali ľuďom v takej forme, aby bola pre nich čo najviac vnímateľná. Veď ľudová zbožnosť bola oddávna prejavom viery, obohatenej kultúrnymi prejavmi toho-ktorého prostredia. Náboženské bratstvá stavali kaplnky, v ktorých slávili sviatky svojich patrónov a ku ktorým veriaci pravidelne putovali. Takto to s najväčšou pravdepodobnosťou bolo aj v prípade kostola zasväteného sv. Márii Magdaléne.
Bývalej dobrovoľnej sanitárke Helene Mišurdovej z Rakovnice udelia Cenu obce, in memoriam a odhalia jej pamätnú tabuľu
Napísal(a) O. Doboš
V časoch, keď som ako začínajúci učiteľ prešiel v Rožňave pracovať do okresných novín Zora Gemera ako redaktor, došlo k nevšednej udalosti. Od nášho spolupracovníka a redaktora Východoslovenských novín sme získali článok so správou, ktorá predčila všetky ostatné. Práve sme písali rok 1969 a krátka správa s titulkom Významné vyznamenanie prezrádzala všetkým našim, nielen čitateľom, že dovtedy málo známa obyvateľka gemerskej obce Rakovnica bola pozvaná na Zjazd Československého Červeného kríža do Prahy, kde jej odovzdali striebornú medailu Florence Nightingalovej. Tou ženou bola pani Helena Mišurdová. V tom čase bolo možné túto skromnú paniu poznať podľa mena, ale tiež podľa toho, čo robila. Osobne som sa s ňou poznal tak, ako všetci, ktorí žili v Rakovnici, alebo v jej blízkom okolí. Okrem skromnosti sa vyznačovala tým, že sa zvyčajne objavila tam, kde došlo k nejakej väčšej návšteve ľudí, najmä na futbalovom ihrisku obce. Postavili si ho Rakovničania po roku 1948 za dedinou na lúkach, ktoré neprinášali takmer žiadny úžitok.
Predstavujeme talentovanú speváčku i skladateľku Miriam Gallovú z Rakovnice
Napísal(a) RON
Radi vám predstavujeme občianku z Rakovnice, študentku, ktorá nás zaujala svojím „koníčkom“. Mladá generácia ju dobre pozná, môžete sa o nej veľa dozvedieť na Facebooku, YouTube, Instagrame. Je to mladá dáma Miriam Gallová, ktorá tento rok zmaturovala na Gymnáziu Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave. Popri štúdiu sa venovala a naďalej venuje spevu, tvorbe textov a hudbe. Je nadanou, talentovanou speváčkou i skladateľkou zároveň. RON (Rakovnické obecné noviny) ju požiadali o rozhovor. Bola ústretová a rada nám odpovedala na naše otázky. S jej súhlasom vám predkladáme dané otázky i jej odpovede.
Ako ste sa dopracovali k súčasným úspechom?
Čo viedlo pani Gitku Leštákovú z Rakovnice k tomu, že sa venuje maľovaniu veľkonočných vajíčok
Napísal(a) Dr. Sabo
Navštívili sme šikovnú ženičku, ktorá sa v tomto období zaoberá maľovaním veľkonočných vajíčok. Je to Gitka Leštáková z Rakovnice. Prekvapilo nás, že túto činnosť robí už viac ako 20 rokov. Vidieť jednotlivé kusy je radosť, pastva pre oči. Očarilo nás to, a preto sme ju oslovili a požiadali o rozhovor.
1. Čo Vás viedlo k tomu, že sa venujete maľovaniu vajíčok?
Vždy ma zaujímali ručné práce, aj moje povolanie zubnej techničky malo k tomu blízko. Je to podobne náročné na trpezlivosť a presnosť, vyžaduje pevnú a zároveň citlivú ruku.
Prináša mi to veľké potešenie a stále si pri tejto krásnej záľube oddýchnem.
Bolo to neuveriteľné, veď len pred niekoľkými dňami sa spolu s nami tešil zo života. Človek dokáže vzdorovať búrkam, musí však byť pripravený aj na najťažšie rany a vyrovnane očakávať aj chvíle, keď sa dielo musí uzavrieť. Jeho najbližší a obyvatelia obce Rakovnica sme zostali veľmi smutní zo správy, že nás navždy opustil náš priateľ, kamarát a starosta obce Rakovnica p. Ľuboš Lešták vo veku 45 rokov. Keď básnik pochopil neodvratnú blízkosť smrti, napísal: "Až zomriem, na svete nič sa nestane a nezmení, len ja stratím svoj život. Smrti sa nebojím, smrť nie je zlá, smrť je len kus života ťažkého; čo strašné je, čo zlé je, to umieranie je.“
V piatok, 1. februára 2019, vo večerných hodinách, v náručí priateľky Maťky a milovaných synov, tíško zaspal.
Pamiatka posvätenia chrámu Božieho v Rakovnici, spojená s posviackou modlitebne
Napísal(a) Zuzana Poláková
Nedeľa 2. októbra 2016 sa zapíše do kroniky filiálky Rakovnica, prináležiacej k Evanjelickému cirkevnému zboru a. v. Rožňavské Bystré, veľkými písmenami. Po požehnanej dopoludňajšej slávnosti posviacky obnoveného ev. a. v. chrámu Božieho v Betliari, pri 230. výročí jeho posvätenia, prijal dôstojný brat dištriktuálny biskup Slavomír Sabol pozvanie i do Rakovnice, na slávnostné služby Božie pri príležitosti 178. výročia posvätenia chrámu Božieho, ktoré boli v Rakovnici spojené s posviackou obnovenej modlitebne.
Kienti denného stacionára pre seniorov v Rakovnici vyrábali rôzne fašiangové masky
Napísal(a) Mgr. Viktória Hegedűsová
V dennom stacionári pre seniorov v Rakovnici, sa klienti zúčastnili každodennej aktivity „Fašiangy“ dňa 20.01.2016 (streda, 10.00 hod). Po privítaní klientov som mala pripravené krátke zaujímavosti typické pre fašiangové slávnosti. Popri prednášaní rôznych informácií som zapájala klientov do diskusie. Mali porozprávať ako prebiehali fašiangy v každej
Viac...
V dennom stacionári pre seniorov vládla tvorivosť a kreativita
Napísal(a) Mgr. Viktória Hegedűsová
V dennom stacionári pre seniorov v Rakovnici sa 13. januára 2016 seniori zúčastnili na akcii „Tvorivosť a kreativita".Na začiatku vedúca pracovníčka privítala klientov, zapriala im veľa úspechov a vysvetlila metodiku práce, ktorá ich dnes čaká.
Že metodika práce bola zvolená vhodne, svedčí aj fakt, že sa táto akcia niesla v duchu dobrej nálady, harmónie a pohody. Klienti mali pripravené pracovné pomôcky na stoloch.
Novoročné zmeny v dennom stacionári v Rakovnici
Napísal(a) Viktória Hegedűsová
Motto: „Spôsob, akým žijeme naše dni, je spôsob, akým žijeme naše životy.“
Dovoľte mi, aby som sa Vám mohla predstaviť. Moje meno je Mgr. Viktória Hegedűsová. Pochádzam z Rožňavy. Okrem rodičov mám aj jedného staršieho brata. Vyštudovala som II. stupeň vysokoškolského vzdelania, odbor sociálna práca. Odbor


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-