Umenie (35)
Stredoveké fresky na Gemeri ožívajú vďaka študentom umenia
Napísal(a) P. Palgut
Kostoly so značkou Európske dedičstvo sa stávajú miestom inšpirácie mladej generácie umelcov. V rámci projektu združenia Gotická cesta a Akadémie umení v Banskej Bystrici sa pod hlavičkou Prepni na Revúcu – Mesto kultúry 2022 uskutočnil týždňový workshop určený študentom výtvarného umenia. Jedinečné výsledky prác si môže verejnosť pozrieť v priestoroch Mestského kultúrneho strediska v Revúcej od 12.12.2022 do 31.1.2023 počas prebiehajúcej výstavy Gotická freska ožíva.
Fresková výzdoba v stredovekých kostoloch, stará v niektorých prípadoch až 7 storočí, môže aj v dnešnej dobe poskytovať inšpiráciu súčasnému umeleckému svetu. Myšlienka terénneho workshopu pre študentov Akadémie umení v Banskej Bystrici vznikla pri tvorbe dlhodobého plánu pre 12 lokalít Gotickej cesty, ktorým bola v roku 2022 udelená značka Európske dedičstvo.
Verše zo zbierky básní Martiny Meriačovej "Nechávam tu seba" preniesli na plátna
Napísal(a) Martina Saganová
Štvrtok podvečer 30. mája 2019 v Revúcej sa niesol v znamení umenia a hudby. Tento úžasný koktail, ktorí nám umelci namiešali, bol pohladením oka a duše. Čarovnú atmosféru dotváralo podkrovie Múzea Prvého slovenského gymnázia, kde sa toto vydarené podujatie konalo. Mladá talentovaná spisovateľka, Martina Meriačová, inšpirovala svojou poéziou maliarky Evu Wilson, Katku Molnárovú a Evu Grendelovú, ktoré verše z jej zbierky básní, Nechávam tu seba, preniesli na svoje plátna. Podkrovím sa niesol prednes poézie, sprevádzaný hudobným doprovodom JAZZ TRIO a oku lahodiacim výtvarným umením. Táto magická kombinácia všetkým doslova učarovala a nezabudnuteľný zážitok bude ešte dlho rezonovať v našich srdciach.
Gemerské historické organy si zaslúžia našu pozornosť - hlasujme za ne
Napísal(a) Marta Mikitová
Nadácia VÚB opäť vyhlasuje hlasovaciu súťaž Poklady Slovenska. Prostredníctvom nej každoročne poukazuje na alarmujúci stav vzácnych kultúrnych pamiatok v našej krajine. Tentokrát sa zameriava na majestátne historické hudobné nástroje – organy.
Kráľ hudobných nástrojov
Organ má prívlastok aj „kráľ hudobných nástrojov“. Snúbia sa v ňom prvky umelecké s tými technickými a každý je jedinečný po zvukovej, výtvarnej aj konštrukčnej stránke. V našej krajine sa do dnešnej doby zachovalo veľké množstvo historických organov, čo nie je v Európe až také bežné.
Slávik z Jelšavy - operná speváčka Mária Basilidesová (11.11.1886 Jelšava – 26.09.1946 Budapešť)
Napísal(a) Mestske muzeum Jelsava
Meno Basilides má historický pôvod. Na území dnešného Slovenska bol tento rod známy už koncom 17. storočia. Na území Gemera a Malohontu – v okolí Jelšavy, Muránskej Dlhej Lúky, Muráňa, Ratkovej a Tisovca. 11. novembra 1886 sa v rodine kráľovského radcu a advokáta Gustáva Basilidesa v Jelšave narodila ako siedme dieťa z deviatich súrodencov Mária Viola Matilda Basilides. V rodnej Jelšave navštevovala ľudovú, neskôr vyššiu dievčenskú školu. Už v ranom veku vystupovala na školských slávnostiach, kde sa prejavil jej jedinečný hudobný talent.
V novembri vás potešia filmy, divadlá aj koncerty
Napísal(a) Mirka Vargová
V novembri 2016 sa môžete tešiť na zimný filmový festival v Hnúšti, kurzy ovocinárstva v Babinci, divadelné predstavenie v Rimavskej Sobote, galaprogram FS Vepor v Klenovci, koncert v Kokave nad Rimavicou či na muzikál v Revúcej.
V hlavnej úlohe film
Umenie paličkovania predstavia v Rožňave nadšenci z rôznych miest Maďarska, Poľska a Slovenska
Napísal(a) Bc. Valéria Munková
Stalo sa už v našom regióne tradíciou, že jeden jesenný víkend je venovaný krásnej ručnej práci - paličkovanej čipke. Nebude to inak ani v tomto roku, kedy Gemerské osvetové stredisko v Rožňave organizuje IX. ročník medzinárodného workshopu paličkovanej čipky pod názvom „Paličkovanie, csipkeverés, koronki“, ktorý sa uskutoční
Výtvarný tábor prispel k zmysluplnému využitiu umeleckého potenciálu u nadaných detí
Napísal(a) Gabriella Badin
Základná umelecká škola v Rožňave, pod vedením Mgr. Barbory Krajčiovej, a Súkromná základná umelecká škola Rosnička Červený Kláštor, pod vedením Mgr. Lenky Orolínovej, zorganizovali v uplynulých dňoch v spolupráci s Baníckym múzeom v Rožňave Výtvarný tábor pre mladé talenty - „budúcich umelcov“. Tábor prebiehal v duchu
Fresky z kostolov Ochtinej i Rákoša v optike Nadácie VÚB
Napísal(a) od
Fresky na Slovensku patria svojím výtvarným prejavom, bohatosťou námetov i rôznorodosťou použitých techník k špičkovým hodnotám stredoeurópskeho kultúrneho dedičstva. Z dnešného pohľadu sa dá povedať, že sú to stredoveké
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.