Matica slovenská (52)
Šaliansky Maťko Jozefa Cígera Hronského v Rožňave už po dvadsiaty štvrtýkrát
Napísal(a) ZM
Rožňava – 27.1.2017 - „Bola raz jedna malebná krajina - Slovensko sa zvala. V nej malé mestečko Šaľa. A tá Šaľa Šalianskeho Maťka Jozefa Cígera Hronského mala. Skvosty našich starých otcov, materí, aby sa zas utvrdila láska k vlasti, domovine, k tomu peknému, čo v nás tleje, až neraz sa duša v rozprávke rozochveje..," - MUDr. Svetozár Hikkel. Keď sa v mestečku Šaľa v roku 1991 zrodila iniciatíva zorganizovať súťaž v prednese slovenských povestí,
Matičný deň a Deň ľudových tradícií v Rožňavskom Bystrom
Napísal(a) Tatiana Tomková
Miestny odbor Matice slovenskej a Obecný úrad Rožňavské Bystré zorganizovali v sobotu popoludní 17.9.2016 Matičný deň a Deň ľudových tradícií. Počasie nám neprialo a odrazilo sa to aj na počte zúčastnených ale ani to nás neodradilo od tejto skvelej myšlienky predstaviť si takouto formou žurnalistu, plodného básnika,
Pača - cieľová stanica celookresného stretnutia členov Matice slovenskej
Napísal(a) Dr. Jozef Sabo
Telegraficky by sa dalo aspoň čiastočne dať na vedomie to, čo sa odohralo dňa 15. septembra 2016 v malebnej obci Pača, ktorá je rozložená v údolí Pačanského potoka pretekajúcemu obcou aj takto: - Pekné počasie. - Dobrá nálada. - Vynikajúci matičiari. - Nádherné miesto stretnutia. - Skvelá organizácia...
Čiernolehotskí matičiari v Drienčanoch navštívili program Dedina ožíva 2016
Napísal(a) Darina Figúrová
Ešte v januári si Miestny odbor Matice slovenskej v Čiernej Lehote naplánoval aktivitu „Po stopách Pavla Emanuela Dobšinského“. A tak sme trpezlivo čakali na júl, kedy Drienčany, posledné pôsobisko Dobšinského, ožívajú rozprávkami, hudbou, spevom, dobrým jedlom a čo je najdôležitejšie - dobrými ľuďmi.
Vo Vlachove si pripomenuli 24. výročie podpísania Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky
Napísal(a) Mgr. Jozef Jakubovský
Sedemnásty júl ako dôležitý medzník našich dejín je neodmysliteľný. 17 júl je časom, kedy sa rozhodovalo o osude Slovenska a jeho smerovaní v nasledujúcich desaťročiach. Je pravdou, že 17. júl nie je oficiálnym štátnym sviatkom, ale to na veci nič nemení. 17 júl 2016 je už v poradí 24. výročie tejto
Rožňava si pripomenula 1153. výročie príchodu solúnskych bratov Konštantína a Metoda na územie Veľkej Moravy
Napísal(a) Predsedníčka MO MS Rožňava
Dňa 05.07.2016 popoludní Miestny odbor Matice slovenskej Rožňava v spolupráci s Mestom Rožňava, Domom Matice slovenskej v Rožňave, rímsko-katolíckym biskupským úradom v Rožňave a evanjelickým farským úradom a. v. v Rožňave usporiadal na Námestí baníkov v Rožňave malú spomienkovú slávnosť
Miestny odbor Matice slovenskej v Rožňave má nové vedenie
Napísal(a) -DMS-
Rožňava – 13.04.2016 - V priestoroch Denného centra pre seniorov sa uskutočnilo Mimoriadne Valné zhromaždenie Miestneho odboru Matice slovenskej (M VZ MO MS) v Rožňave. Zvolal ho riaditeľ členského ústredia MS v Martine na základe ustanovenia platných Stanov MS uvedeného v Hlave V., bod 9, písm. a). Celé zasadnutie M VZ MO MS viedol riaditeľ ČÚ MS PhDr. Martin Fejko. Nápomocní mu boli pracovníci ČÚ MS v Martine RNDr. Ján Seman, Viera Jochymková, Zdenka Belláková, ako aj riaditeľka Krajanského múzea v Martine PhDr. Zuzana Pavelcová.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.