Ondrej Palacko (13. 10. 1928 –13. 12. 1998). Narodil sa v rodine lesníka v Kobeliarove (v okrese Rožňava). „Keď sa u nás v horárni na Muráni začali vo februári 1944 tajne stretávať partizáni, od prvých chvíľ som si povedal, že musím odísť s nimi. Otec ma spočiatku odhováral, sestry a mamka, pochopiteľne, nesmeli o ničom vedieť. Nakoniec súhlasil a tak som v jeden septembrový deň polotajne odišiel z domu." Záslužná činnosť Ondreja Palacka bola ocenená množstvo štátnych i zväzových vyznamenaní, pamätných medailí a odznakov: Za službu vlasti, Za zásluhy o obranu vlasti, Za zásluhy o výstavbu, Pamätná medaila p rezidenta ČSSR (k 20. výročiu SNP), Čestná nadporučíka Danilenka - Chovanca, zúčastnil sa bojov v okolí Štubnianskych Teplíc, Čepčína, Turčianskej Belej, Liptovskej Belej, Liptovskej Revúcej a Starých Hôr.
„V bojoch s fašistami som sa dostal do zajatia. Odvliekli ma do Nemecka. Po skončení vojny som sa odtiaľ po veľkých útrapách, na kosť vychudnutý, ale šťastný, vrátil domov 5. júna 1945,“ uvádza vo svojom životopise O. Palacko a dodáva: „Život, ten mierový, mi pripadal taký krásny, že som si ho túžil vyspievať. Aj to sa mi podarilo. Ako člen speváckeho súboru Lúčnice a neskôr Vojenského umeleckého súboru som spieval o mieri, o mladosti.“ Jeho vojenská dráha začala v roku1951 vo Vojenskom umeleckom súbore, vymenovaním do dôstojníckej hodnosti poručík. Následne pôsobil v ZKD Martin v hodnosti nadporučíka.
V rokoch 1963 až 1969 pracoval na KVS v Bratislave. V roku 1970 sa stal tajomníkom Rady obrany hlavného mesta SSR. Zároveň absolvoval aj štúdium Vojenskej politickej akadémie. Na svoju protifašistickú činnosti O. Palacko nadviazal ako člen Predsedníctva Mestského výboru SZPB. Súčasťou jeho aktivít sa stalo organizačné zabezpečovanie celomestských akcií pri významných výročiach. Ondrej Palacko bol odborným poradcom pri nakrúcaní viacerých filmov s vojnovou a odbojovou tematikou. Napríklad: Kapitán Dabač (Na fotografii je O. Palacko pri nakrúcaní filmu s jeho hlavným protagonistom L. Chudíkom.), Prerušená pieseň v gruzínsko-slovenskej koprodukcii, Jánošík, Smrť sa volá Engelchen, Bíla obloha, Kapitán Dabač, 1959 – spolupracovník, Pieseň o sivom holubovi, 1961 – odborná spolupráca, Predjarie, 1961 – vojenský poradca, Prerušená pieseň, 1960 – pyrotechnik, Stopy na Sitne, 1968 – odborná spolupráca, Jánošik, Bílá obloha, Smrť sa volá Engelchen, Predjarie, Jakubko, a iné.
A.P.
picasa_albumid=6038132936375041537
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-