(aspoň pre mňa nie). Pekná rozprávka dokumentuje akí sú ľudia – posudzujú, aj keď nevidia, čo môže z koho, alebo z čoho časom vyrásť. Také podobenstvo. A v súvislosti s podobenstvami ma napadli podobenstvá (literárne útvary, niečo podobné ako bájky), ktoré písal okrem iných diel (Prorok, Prorokova záhrada, atď.) aj Chalíl Džibrán (1883 – 1931), arabský spisovateľ libanonského pôvodu, dosť známy aj u nás. A z celého tohto podobenstva mi napadlo práve jeho podobenstvo – o Škaredosti a Kráse. Je to vydané vo forme prózy, a ja som si dovolila vyskúšať to vo forme básničky – veršovačky. A tu je to „moje“ spracovanie Džibrána:“

Ivona Ďuričová:
Škaredosť a krása

Stretli sa raz dávno Škaredosť a Krása
na pobreží blízko priezračného mora.
Modrá Vlnka s vetrom roztopašne hrá sa.
„Poďte sa vykúpať!“ na tie panie volá.
 
Škaredosť a Krása vyzliekli si šaty,
do chladivej vody naraz sa vnorili
a z oblohy Slnko – ten starý pán zlatý
pozoroval nové mokré morské víly.
 
Keď Škaredosť z vody prvá vystúpila,
v róbe Krásy   - veru - ušla, vystrojená.
„Kdeže v šatách, drahá, v inom býva sila“
šepkala si ticho večná morská Pena.
 
Vykúpaná Krása, viac než do sýtosti
hanbila sa nahá vykročiť do sveta.
Zostali jej však len šaty Škaredosti,
z núdze teda išla, do nich zaodetá.
 
Dodnes takto obe našim svetom blúdia.
Škaredosť a Krása, v tajupolnom páre.
Často si ich mýlia mnohí, mnohí ľudia,
málokto sa pozrie do ich pravej tváre.

FOTOGALÉRIA Z BRATISLAVSKEJ KUCHAJDY
{gallery}kultura/labute{/gallery}
{jcomments on}