Dátum jej objavenia je v historických dokumentoch, ale aj v novších publikáciách uvádzaný rôzne, a to buď 15. júna alebo 15. júla roku 1870.
Uvádzame podstatné historické dokumenty, ktoré obsahujú dátum objavenia jaskyne, ako i niektoré novšie publikované údaje.

Z júna roku 1871 sa zachoval text v maďarskom jazyku (obr. č. 1) od neznámeho autora, v ktorom vo voľnom preklade sa píše:
„Osada Dobšinská Ostrá Skala – jún 1871
Štvrť hodiny chôdze odtiaľ sa nachádza ľuďmi navštevovaná priehlbina, v ktorej sa v zime i v lete v jej najhlbšej časti nachádza ľad. Známa je od nepamäti ľudstva pod menom Ľadová diera. Nachádza sa v nej množstvo impozantných ľadových siení, ktorých jedinečnosť ešte ľudské oko nevidelo až do času, keď 15. júna roku 1870, traja odvážlivci, dobšinskí mladíci Eugen Ruffinyi, Gustáv Lang a Ondrej Mega, ktorí sa s nasadením vlastného života spustili do neznámej hĺbky. Druhý deň po objavení navštívila jaskyňu veľká spoločnosť a na počesť jedného z objaviteľov bola pokrstená na Ruffinyiho jaskyňu. Táto udalosť bola spísaná do zápisnice, ktorá sa uložila do dobšinského mestského archívu.“
Údaj o objave nachádzame aj v publikácii: „Das Stracenaer Thal und die Dobschauer Eishöhle“ aus dem Ungarischen des Dr. Johann E. Pelech von Samuel Klein, zweite verbesserte und vermehrte Auflage, Budapest, 1884. Na strane 24 je v tejto publikácii uvedený text nápisu tabule, ktorú umiestnilo mesto Dobšiná na portál vstupnej časti jaskyne v roku 1877:
„E jégbarlang felfedezőinek Ruffinyi Jenő, Méga Endre és Lang Gusztávnak elismerésűl a városi közönség, Felfedeztetett 1870, Julius 15-én“ „Den Entdeckern dieser Eishöhle Eugen Ruffinyi, Andreas Mega und Gustav Lang zur Anerkennung die Stadtgemeinde, Endteckt wurde die Höhle 1870 den 15. juli“
Preklad: Objaviteľom jaskyne Eugenovi Ruffinyimu, Ondrejovi Megovi a Gustávovi Langovi s uznaním obyvatelia mesta, objavenej 15-teho júla 1870.
Ďalší uverejnený termín objavenia je v knihe „Topscher Gatscholper“ od Samuela Kleina, vydanej v roku 1914, písanej dobšinským nemeckým dialektom (bulinerčinou), kde na str. 204, v básničke: “Die Eishöhl-Entdecker“ je v poznámke pod bodom 2 uvedené:
„Die Dobschauer Eishöle wurde im Jahre 1870 am 15-ten Juli entdeckt“ (Dobšinská ľadová jaskyňa bola objavená 15. júla roku 1870).
Termín objavenia 15. júla 1870 je uvedený aj v knihe „Dobšinská ľadová jaskyňa“ od autora A. Droppu, vyd. Šport, Bratislava, 1960.
Údaj o termíne objavenia 15. jún 1870 nachádzame v časopise „Krásy Slovenska“ – číslo 5/1970, ako aj v publikácii vydanej k 100. výročiu objavenia jaskyne, v článku L. Blahu a tiež v knihe „Jaskyne svetového dedičstva na Slovensku“ (ed.: Jozef Jakál z roku 2005).
Najdôležitejší písomný dokument o dátume objavu Dobšinskej ľadovej jaskyne bol nájdený v roku 2008 RNDr. O. Rozložníkom v pobočke štátneho archívu v Rožňave, pri hľadaní archívnych dokumentov ku knihe „Banské mesto Dobšiná“, vydanej v roku 2008.
Preklad zápisnice z maďarského jazyka:
Zápisnica
zaznamenaná na osade Ostrá skala v Stratenskom údolí 16. júna 1870
Prítomní boli:
Veľkomožný pán Emil Ebeczky - kráľovský radca a školský inšpektor gemerskej župy, Pavol Gömöry - starosta mesta Dobšiná, Márton Szontagh - člen mestského zastupiteľstva a riaditeľ Zemberských baní, Alexander Brecz - mestský lesný majster, Alexander Nehrer - mestský pokladník, Bertalan Szontagh - člen mestského zastupiteľstva a pokladník sporiteľne, Gustáv Gömöri - člen mestského zastupiteľstva, Ondrej Mega - mestský kapitán, Miksa Gömöri - inžinier, Nándor Fehér - lekár, Eugen a Aladár Ruffinyi, Gustáv Lang, Miksa Klein, Ondrej Szojka - mestský gazda, Ondrej Pek, Ondrej Dinda, Ján Lipták, Ján Gál, Szilárd Fischer, Kálmán Sarkány a Michal Urbán - školský inšpektor.
Predstavenstvo mesta Dobšiná jednohlasne vyhlasuje, že základné cirkevné školy v meste, na základe uznesenia číslo 38 z roku 1868, sa pretransformujú na obecné školské zariadenia. Z tohto dôvodu sa dnešného jednania osobne zúčastnil tu prítomný veľavážený školský inšpektor Gemerskej župy. Využijúc dnešné jednanie v osade Ostrá skala, treba sa zmieniť aj o prehliadke doteraz nie celkom známej ľadovej jaskyne na kopci Duča v nadmorskej výške 2684 stôp. Prehliadka jaskyne sa uskutočnila pod vedením baníka s akademickým vzdelaním Eugena Rufinyiho.
Túto slávnosť krstu zakončiť družnou hostinou a ako trvalú pamiatku tejto udalosti zápisnicou podchytiť. Požiadal starostu mesta, aby povolil kópiu zápisnice uložiť v archíve mesta Dobšiná.
Vzniklo ako hore
Podpisy: Ebeczky Emil, Kráľovský radca a školský inšpektor, Urbán Mihály, školský inšpektor, Gömöri Pál, starosta mesta, Brecz Alexander, lesník mesta, Néhrer Alexander, pokladník mesta.
Tento dokument je v súlade aj s dokumentom na obr. č. 1, kde sa hovorí, že na druhý deň navštívila jaskyňu veľká spoločnosť.
Z dôvodu úchvatnej krásy podzemných priestorov požiadal prítomného starostu mesta, aby sa prihovoril v mestskom zastupiteľstve za začatie sprístupnenia objavených priestorov, aby si zázrak prírody mohla vychutnať aj verejnosť. Jaskyňu pomenovať podľa jej neúnavného objaviteľa na Ruffinyiho jaskyňu.
Zápisnica bola prijatá do archívu mesta Dobšiná pod číslom 759, dňa 15.7.1870

Obr. č. 4 - potvrdenie o prijatí zápisnice do archívu mesta Dobšiná
(POKRAČOVANIE)
RNDr. Ondrej Rozložník, Ing. Mikuláš Rozložník

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-