Dátum jej objavenia je v historických dokumentoch, ale aj v novších publikáciách uvádzaný rôzne, a to buď 15. júna alebo 15. júla roku 1870.
Uvádzame podstatné historické dokumenty, ktoré obsahujú dátum objavenia jaskyne, ako i niektoré novšie publikované údaje.
Z júna roku 1871 sa zachoval text v maďarskom jazyku (obr. č. 1) od neznámeho autora, v ktorom vo voľnom preklade sa píše:
„Osada Dobšinská Ostrá Skala – jún 1871
Štvrť hodiny chôdze odtiaľ sa nachádza ľuďmi navštevovaná priehlbina, v ktorej sa v zime i v lete v jej najhlbšej časti nachádza ľad. Známa je od nepamäti ľudstva pod menom Ľadová diera. Nachádza sa v nej množstvo impozantných ľadových siení, ktorých jedinečnosť ešte ľudské oko nevidelo až do času, keď 15. júna roku 1870, traja odvážlivci, dobšinskí mladíci Eugen Ruffinyi, Gustáv Lang a Ondrej Mega, ktorí sa s nasadením vlastného života spustili do neznámej hĺbky. Druhý deň po objavení navštívila jaskyňu veľká spoločnosť a na počesť jedného z objaviteľov bola pokrstená na Ruffinyiho jaskyňu. Táto udalosť bola spísaná do zápisnice, ktorá sa uložila do dobšinského mestského archívu.“
Údaj o objave nachádzame aj v publikácii: „Das Stracenaer Thal und die Dobschauer Eishöhle“ aus dem Ungarischen des Dr. Johann E. Pelech von Samuel Klein, zweite verbesserte und vermehrte Auflage, Budapest, 1884. Na strane 24 je v tejto publikácii uvedený text nápisu tabule, ktorú umiestnilo mesto Dobšiná na portál vstupnej časti jaskyne v roku 1877:
„E jégbarlang felfedezőinek Ruffinyi Jenő, Méga Endre és Lang Gusztávnak elismerésűl a városi közönség, Felfedeztetett 1870, Julius 15-én“ „Den Entdeckern dieser Eishöhle Eugen Ruffinyi, Andreas Mega und Gustav Lang zur Anerkennung die Stadtgemeinde, Endteckt wurde die Höhle 1870 den 15. juli“
Preklad: Objaviteľom jaskyne Eugenovi Ruffinyimu, Ondrejovi Megovi a Gustávovi Langovi s uznaním obyvatelia mesta, objavenej 15-teho júla 1870.
Ďalší uverejnený termín objavenia je v knihe „Topscher Gatscholper“ od Samuela Kleina, vydanej v roku 1914, písanej dobšinským nemeckým dialektom (bulinerčinou), kde na str. 204, v básničke: “Die Eishöhl-Entdecker“ je v poznámke pod bodom 2 uvedené:
„Die Dobschauer Eishöle wurde im Jahre 1870 am 15-ten Juli entdeckt“ (Dobšinská ľadová jaskyňa bola objavená 15. júla roku 1870).
Termín objavenia 15. júla 1870 je uvedený aj v knihe „Dobšinská ľadová jaskyňa“ od autora A. Droppu, vyd. Šport, Bratislava, 1960.
Údaj o termíne objavenia 15. jún 1870 nachádzame v časopise „Krásy Slovenska“ – číslo 5/1970, ako aj v publikácii vydanej k 100. výročiu objavenia jaskyne, v článku L. Blahu a tiež v knihe „Jaskyne svetového dedičstva na Slovensku“ (ed.: Jozef Jakál z roku 2005).
Najdôležitejší písomný dokument o dátume objavu Dobšinskej ľadovej jaskyne bol nájdený v roku 2008 RNDr. O. Rozložníkom v pobočke štátneho archívu v Rožňave, pri hľadaní archívnych dokumentov ku knihe „Banské mesto Dobšiná“, vydanej v roku 2008.
Preklad zápisnice z maďarského jazyka:
Zápisnica
zaznamenaná na osade Ostrá skala v Stratenskom údolí 16. júna 1870
Prítomní boli:
Veľkomožný pán Emil Ebeczky - kráľovský radca a školský inšpektor gemerskej župy, Pavol Gömöry - starosta mesta Dobšiná, Márton Szontagh - člen mestského zastupiteľstva a riaditeľ Zemberských baní, Alexander Brecz - mestský lesný majster, Alexander Nehrer - mestský pokladník, Bertalan Szontagh - člen mestského zastupiteľstva a pokladník sporiteľne, Gustáv Gömöri - člen mestského zastupiteľstva, Ondrej Mega - mestský kapitán, Miksa Gömöri - inžinier, Nándor Fehér - lekár, Eugen a Aladár Ruffinyi, Gustáv Lang, Miksa Klein, Ondrej Szojka - mestský gazda, Ondrej Pek, Ondrej Dinda, Ján Lipták, Ján Gál, Szilárd Fischer, Kálmán Sarkány a Michal Urbán - školský inšpektor.
Predstavenstvo mesta Dobšiná jednohlasne vyhlasuje, že základné cirkevné školy v meste, na základe uznesenia číslo 38 z roku 1868, sa pretransformujú na obecné školské zariadenia. Z tohto dôvodu sa dnešného jednania osobne zúčastnil tu prítomný veľavážený školský inšpektor Gemerskej župy. Využijúc dnešné jednanie v osade Ostrá skala, treba sa zmieniť aj o prehliadke doteraz nie celkom známej ľadovej jaskyne na kopci Duča v nadmorskej výške 2684 stôp. Prehliadka jaskyne sa uskutočnila pod vedením baníka s akademickým vzdelaním Eugena Rufinyiho.
Túto slávnosť krstu zakončiť družnou hostinou a ako trvalú pamiatku tejto udalosti zápisnicou podchytiť. Požiadal starostu mesta, aby povolil kópiu zápisnice uložiť v archíve mesta Dobšiná.
Vzniklo ako hore
Podpisy: Ebeczky Emil, Kráľovský radca a školský inšpektor, Urbán Mihály, školský inšpektor, Gömöri Pál, starosta mesta, Brecz Alexander, lesník mesta, Néhrer Alexander, pokladník mesta.
Tento dokument je v súlade aj s dokumentom na obr. č. 1, kde sa hovorí, že na druhý deň navštívila jaskyňu veľká spoločnosť.
Z dôvodu úchvatnej krásy podzemných priestorov požiadal prítomného starostu mesta, aby sa prihovoril v mestskom zastupiteľstve za začatie sprístupnenia objavených priestorov, aby si zázrak prírody mohla vychutnať aj verejnosť. Jaskyňu pomenovať podľa jej neúnavného objaviteľa na Ruffinyiho jaskyňu.
Zápisnica bola prijatá do archívu mesta Dobšiná pod číslom 759, dňa 15.7.1870
Obr. č. 4 - potvrdenie o prijatí zápisnice do archívu mesta Dobšiná
(POKRAČOVANIE)
RNDr. Ondrej Rozložník, Ing. Mikuláš Rozložník
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-