Že kedy, keď nie teraz, prišiel ten správny čas skúsiť spoznať to NAŠE SLOVENSKO a pritom nájsť v prítomnosti a slobodne odpovede ohľadne svojej budúcnosti.

Tak som sa rozhodol urobiť rozhodnutie neovplyvnené strachom a vydať sa na svoju ŽIVOTNÚ CESTU, pre ktorú som si vybral Cestu hrdinov SNP.

Pre ozrejmenie. Cesta hrdinov SNP je najdôležitejšia turistická magistrála na Slovensku, ktorá začína v Duklianskom priesmyku, kde je vedená dôležitá cestná spojnica medzi Slovenskom a Poľskom a končí na západe Slovenska, pri Devínskom hrade. Cesta prechádza horstvami, ale na určitých úsekoch zachádza aj do obývaných kotlín a tamojších sídel, do miest, kde sa odohrali významné udalosti počas Slovenského národného povstania alebo počas oslobodzovania krajiny v rokoch 1944 až 1945.

Plánovanie som veľmi neriešil. Nakúpil som potrebnú výbavu a už som len čakal, kedy mi to kuriér prinesie. Večer pred odchodom batoh vážil 25 kg, tak muselo začať znižovanie váhy odstraňovaním možno nepotrebných vecí. Vo výbave batohu nakoniec skončili: stan pre dve osoby, spacák, karimatka, lekárnička, 2 krátke tričká, 1 dlhé a 1 krátke nohavice, spodné prádlo a ponožky, funkčné prádlo, trekingové palice, horák, ešus, príbor, čelovka, nožík, kresadlo, solárna nabíjačka, vak na vodu a jedlo na 2-4 dni.

Cestu som sa rozhodol absolvoval sám, a to bez nejakých predošlých skúseností. Čo ovplvynilo aj moju prvú noc v stane, ktorá v prostredí lesa nebola jednoduchá. Zo strachu čo to vonku prasklo a z rannej zimy, keď som mal oblečené všetky veci, som aj tak nespal ani minútu.

No východ slnka ma vždy upokojil, a tak som sa stále mohol zbaliť a vyraziť na cestu.

Každé ráno som plánoval, lebo som sa musel spoliehať iba na seba a na obsah batoha, ktorý som celú cestu niesol na chrbte. Zamýšľal som sa, kde si doplním zásoby jedla či vody a kde si nájdem miesto a postavím stan, keďže kvôli opatreniam boli zatvorené všetky ubytovne a reštaurácie.

Večera bola hlavný prísun živín. Na raňajky som mal oriešky, müsli, kávu. Obed nebol každý deň, ale chlebík alebo rýchla polievka pomohla. Večera bola najlepšia. Hotová polievka, ktorú som si ohrial po postavení stanu, založení ohňa a celého rituálu.

Prvý týždeň mi počasie prialo. No keď som sa dostal do Nízkych Tatier, tak vtedy som zistil svoje limity a sily. Ale ani dážď, hmla, krúpy, blesky, ba ani sneh a neskutočná zima, ma nepresvedčili o tom, aby som to vzdal a išiel domov. Už ma veľa ľudí sledovalo a držalo mi palce. Bol deň, keď mi zmokol spacák a všetky veci v batohu, pončo sa roztrhlo a chlieb čo som mal mať na večeru bol ako špongia. Ani to ma nezlomilo a išiel som ďalej.

Postupne ako sa začali zmierňovať opatrenia, mohol som si dopriať teplú posteľ, sprchu či výdatný obed. Boli dni ťažké, ale veľa dní bolo fantastických. Mnohé z nich sa mi hlboko zaryli do pamäte a vynárajú sa mi ako nevšedné okamihy spojené s krásami prírody, ktorá nás obklopuje, ale aj s ľuďmi, ktorí sú jej súčasťou a ktorých som cestou stretol. Lebo práve oni ma ubytovali aj keď nemuseli. Nabalili jedlom na cestu. Rozospievali pri gitare a dobrom jedle. Ukázali správny smer, kúpili obed alebo sa so mnou iba rozprozprávali. Aj keď iba nie je iba. -:)

Celá cesta mi trvala 27 dní so vzdialenosťou 750 km. Ale nebolo to o zdolaní cieľa, ale o samotnej ceste.

Priniesla mi pokoj na duši. Ale odnášam si z nej aj väčší rešpekt k slobode a pocit, že budem takým človekom, akým chcem byť. Lebo ŽIVOT JE CESTA a treba ho prežívať každým dňom v prítomnosti.

Je to nádherný pocit večer zaspávať a povedať si že „dnešný deň stál za to“.

Život nie je ľahký, tak isto ako táto cesta. Ale dá sa zvládnuť! Chce to najmä silu a podporu rodiny a kamarátov.

Pre mňa určite nebola posledná. Budúci rok sa určite vrátim a zopakujem si to. No tentoraz už nepôjdem sám, vďaka VÁM. :)

P. Š.