V zápisnici mesta z júna 1878 je evidovaná žiadosť väčšiny obyvateľov, aby sa mesto stalo patrónom nad vznikajúcim hasičským spolkom. Mesto vo svojom uznesení vyhlásilo, že ak vznikne hasičský spolok, s radosťou sa stane jeho patrónom. O mesiac neskôr dňa 18. júla 1878 sa uskutočnila zakladajúca schôdza Dobrovoľného hasičského spolku v Revúcej, na ktorej už boli prijaté stanovy, ktoré poslali na schválenie ministerstvu. Spolok bol založený na základe dobrovoľnosti, vzájomnej pomoci a podpory. Senátor mesta mu poskytol veľkú miestnosť v novopostavenom mestskom hostinci. Veliacou rečou bola maďarčina. Novovytvorený revúcky hasičský zbor mal názov „Nagyröczei önk tüzoltó egyesulet“ (Veľkorevúcka dobrovoľná ohňohasičská jednota).
Hlavným veliteľom sa stal Jozef Nierensee. Do funkcie námestníka hlavného veliteľa zvolili Gustáva Floriána Nandrássyho.
Na schôdzi sa rokovalo o zabezpečení najnutnejšieho výstroja, ako aj o činnosti zboru. Najväčší problém bol so získaním financií na rovnošatu. Uniforma pozostávala z bielych nohavíc, bielej blúzy s červenými výložkami, na ktorých boli písmená ӦT. Uniformu dopĺňala čierna kožená čiapka. Prvý organizovaný zásah novovytvoreného hasičského zboru bol pri požiari 29. septembra 1878, kedy vďaka jeho rýchlemu zásahu zhorelo len sedem domov. V roku 1885 bol hlavný veliteľ Jozef Nierensee na základe rozhodnutia ministerstva preložený do Lučenca. Po jeho odchode v roku 1886 bol za hlavného veliteľa zvolený Gustáv Florián Nandrássy. Jeho funkciu po dvoch rokoch prevzal Bedrich Heinz, riaditeľ uniálnej spoločnosti, ktorý bol vynikajúcim a populárnym veliteľom. Často z vlastných peňazí platil výdavky spojené s výcvikom zboru.
Rok 1894 priniesol reorganizáciu v zbore. Veliteľom sa stal Ondrej Turzo a vo funkcii zotrval 10 rokov. V tomto období sa pre nedostatok peňazí pre hasičský zbor nič nezakúpilo. Dňa 3. júla 1904 bol za veliteľa zvolený JUDr. Milan Botto, syn advokáta, slovenského historika a bývalého profesora Prvého slovenského gymnázia Júliusa Bottu. Neskôr sa ukázalo, že jeho zvolenie bolo šťastným riešením pre rozpadajúci sa zbor. Hneď od začiatku sa prejavil ako energický veliteľ, ktorý s najväčšou usilovnosťou a vytrvalosťou začal viesť a cvičiť členov zboru. Po roku Bottovho velenia boli pre zbor zakúpené nové hadice. V tomto období boli prepracované a schválené nové stanovy. Pre všetkých členov zboru, ale aj predstaviteľov mesta bolo sklamaním, keď JUDr. Milan Botto 24. apríla 1911 na valnom zhromaždení požiadal o uvoľnenie z funkcie. Novým veliteľom sa stal JUDr. Abrahám Mihálik a bol ním do roku 1919. Počas prvej svetovej vojny bol zbor nefunkčný. 13. mája 1920 bol za veliteľa zvolený Ľudovít Ferdinandy.
28. októbra 1918 bola v Prahe vyhlásená ČSR. V novovytvorenej republike vznikol Sväz dobrovoľného hasičstva československého. Ústrednej Zemskej hasičskej jednote podliehali okresné hasičské jednoty, ktoré boli zakladané od roku 1922. Vznikali postupne a podľa vzniku dostávali poradové čísla, ktoré sa stali súčasťou ich názvu. V Revúcej bola založená Okresná hasičská jednota č. 42.
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava.
DUBOVSKÝ, Dušan. Hasičstvo v Revúcej a v okolí. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 1998
Magistrát mesta Revúca, nespracovaný fond, zápisnice mesta 1878
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-