Revúca! Každý, kto vie čítať vybaví si v mysli aj prvé Slovenské gymnázium v Uhorsku. Mestečko akoby symbolizovalo slovenskú vzdelanosť, symbol hrdosti Slovákov. Mesto dalo nášmu Slovensko veľa osobností, tamojšie prvé gymnázium vychovalo celý rad významných ľudí. priameho účastníka SNP Pavla Hrušku, pôvodom z Klenovca. Pozn.autora).
Po príhovoroch hostí boli odovzdané pamätné vyznamenania gen. Viesta, ktoré udelil Klub generálov SR, ďalej pamätné medaile, udelené Mestom Revúca.
Je smutné, že napriek zaštite Ministerstva obrany SR sa aktu za uvedené ministerstvo nezúčastnil žiadny zástupca. Tak pamätnú plaketu generála Viesta primátorka mesta Revúca tomuto rezortu zašle poštou, obdobne ako niektorým ďalším hosťom, ktorí sa tejto udalosti napriek oficialnemu pozvaniu nezúčastnili.
Po pietnej spomienke od 11.00 hodine sa v dome Kultúry v Revúcej uskutočnila konferencia k osobnosti arm. gen. R. M. Viesta.
Na úvod konferencie zaspieval slovenskú hymnu Spevácky súbor pri Základnej umeleckej Škole v Revúcej. Oficialne otvoril konferenciu príhovorom podpredseda SZPB a predseda ObV SZPB v Rožňave Ing. Norbert Lacko. Po jeho príhovore odovzdala primátorka Revúcej MVDR. Eva Cireňová ďakovné listy spoluorganizátorom osláv a konferencie. Následne odovzdala za asistencie Ing. N. Lacku ceny pre víťazov výtvarnej a vedomostne súťaže žiakov základných škôl k odkazu protifašistického odboja.
Úvodný referát k osobnosti arm. Gen. R.M. Viesta prezentoval riaditeľ VHÚ v Bratislave plk. Mgr. Miroslav Čaplovič, PhDr. so zameraním o vojenskej služby oslávenca do roku 1920.
Vo svojom príspevku opísal životné obdobie a vojenskú službu jubilanta v období Rakúsko-Uhorskej monarchie, vypuknutia prvej svetovej vojny, účasť R. Viesta pri formovaní Československých légií v Srbsku, Rusku a jeho kariera v novovzniknutej Československej republike.
Na jeho referát nadviazal Mgr. Peter Chorváth, PhDr, z vojenského historického ústavu v Bratislave, ktorý prezentoval obdobie arm. gen. Viesta v rokoch 1921 až 1939.
Ďalší referát Mgr. Petra Chorváta, PhDr., prezentoval vojenskú službu v novovzniknutom Československu od rokov 1921 až 1939. Poukázal na diskriminačné zastúpenie Slovákov v dôstojníckom zbore Československej armády. Zdôraznil, že o osobnosti arm. gen. R. M. Viesta svedčí skutočnosť, že v medzivojnovom obodbí bol jediným Slovákom menovaným do generálskej hodnosti. V roku 1933 do hodnosti brigádneho generála, v roku 1938 do hodnosti divízneho generála. Charakterizoval postoje R. Viesta na udalosti Mnichova 1938, následnej Wiedenskej arbitráže a tragického 15. marca 1939.
Záverečný referát, rozsahom a obsahom najhodnotnejší prezentoval plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc, z VHÚ Bratislave zameraný na obdobie pred vypuknutím druhej svetovej vojny a v jej priebehu, a úlohu arm. gen.Viesta v tomto období. Podrobne informoval o dôvodoch vrátane listu, ktorý zaslal rodine z Budapešti, keď sa rozhodol emigrovať v auguste 1939, kde zastupoval Slovensko v delemitačnej Maďarsko – Slovenskej komisii. Nečakane opustil Budapešť cez Rumunsko, Blízky východ odišiel do Francúzka, kde sa zapojil do formovania Československej jednotky vo Francúzku. Po páde Francúzska odišiel do Veľkej Británie, kde bol menovaný za člena exilovej vlády Dr. E. Beneša.
Prezentoval jeho príchod na Slovensko po vypuknutí SNP a prevzatie velenia od brig. generála Jána Goliana - 1. Čs. armády na Slovensku, ktoré bolo dohodnuté Londýnskou exilovou vládou a Moskovským vedením V príspevku poukázal najmä na ústup povstalcov do hôr a osudy obidvoch generálov až po zajatie v Pohronskom Bukovci dňa 3. novembra 1944, rôzne varianty jeho „udania“, vypočúvanie nemeckými bezpečnostými orgánmi, záujem KH.Franka o jeho vydanie do Prahy, ktorému zabránila až kategorická požiadavka Himlera, aby obaja generáli boli eskortovaní do Berlína. V závere zdôraznil, že nie sú žiadne konkrétne dôkazy o ich pobyte v Berlíne, ani okolnosti a miesto ich skonu. Posledné dôkazy o ich výskyte sú z polovice februára 1945 a ich najpravdepodobnejšie miesto skonu bol koncentračný tábor Flessenburg v Bavorsku.
Dovolím si podotknúť, že spomienkových osláv sa zúčastnil aj pplk. Marcell JURECH, syn gen. in memoriam. Jurecha, ktorého vydal prezident J. Tiso gestapu, pre podozrenie zo spolupráce s veľvyslancom ZSSR v Budapeštei, kde pôsobil ako vojenský atašé, a neskôr po odvolaní z prípravy prechodu celej jednotky k Červenej armáde v odbobí nasedenia na východnom fronte a jeho stopy končia v rovnakom období v rovnakom koncentračnom tábore.
V diskuzii predseda ZO SZPB v Revúcej JUDr. Ján Kochan navrhol pani primátorke, aby zvážila a prezentovala mestskému zastupiteľstvu v Revúcej, aby základná škola na ul. Hviezdoslavovej niesla názom „ZŠ arm. generála Rudolfa Viesta“.
V diskusii odznela aj informácia, že ZO SZPB, primátorka mesta Revúca a Hematologické transfúzne oddelenie nemocnice v Revúcej vyhlasili na dni 22.9.2015 (darovalo 13 darcov bezplatne krv) a 29.9.2015 „KVAPKU KRVI ARM. GENERÁLA VIESTA". Jej vyhodnotenie sa uskutoční až po tomto druhom termíne.
Konferenciu uzatvorila poďakovaním za účasť primátorka mesta Revúca MVDR. Eva Cireňova, ktorá účastníkov konferencie pozvala k prehliadke výstavy venovanej arm. gen. R. M. Viestovi v malej sále kultúrneho domu.
Po oficiálnom ukončení konferencie sa rozprúdila s historikmi VHÚ diskuzia o konšpiračných teóriach udania oboch generálov z radov ochracov z vysokoškolského oddielu, zavlečenia generálov po vojne do sovietských „gulagov“, ale aj podnetnými poznatkami napr. PhDr.Milana Sajenka zo Slavošoviec, ktorý popísal aj mená svedkov, ktorí hodnotili generála Viesta ako energického, zodpovedného veliteľa, ktorý osobne vykonal inšpekciu v oblasti Dobšinej, aby sa osobne presvedčil o stave budovania obranných linií v prípade napadnutia z Maďarska.
Foto autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-