Revúcke listy ešte v čísle 3 z 18. februára 2011 priniesli zaujímavý rozhovor s riaditeľkou Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej pani Mgr. Ľuboslavou Lacjakovou o histórii, súčasnosti a budúcnosti školy, o práci a vzdelávaní študentov v nej. A informácie sú to zaujímavé už aj preto, že ide o školu s celoslovenskou pôsobnosťou, že takúto školu so zvláštnym, zaujímavým zameraním a moderným vybavením máme v Revúcej, sídliacej v národnej kultúrnej pamiatke. Zaujímavý je vzdelávací program, ale aj využitie času mimo vyučovania a výsledky študentov na celoslovenských a medzinárodných fórach. Priznajme si, že o niektorých podujatiach sme ani nevedeli a že to „slovíčko s pani riaditeľkou“ bolo veľmi užitočné. Reč bola aj o zveľaďovaní vonkajšieho areálu školy, o tom, že rekonštrukciou prešiel vnútorný dvor a v programe je aj predný dvor. Áno, táto historická budova, ktorou sa Revúca a my Revúčania po svete radi chválime, si to naozaj zaslúži. Školu navštevujú študenti z celého Slovenska, ich rodičia, hostia z iných škôl Slovenska a Európy, kultúrni a politickí pracovníci, návštevníci mesta a my, absolventi gymnázia z rokov minulých, až dávnych. Sme a budeme radi, keď škola s okolím je a bude i vonkajším vzhľadom dôstojne reprezentovať upravená a pekná. Smutný, až zahanbujúci je však pohľad na okolie gymnázia, na úpravu ktorého samotná škola dosah nemá.
Tam gazdujú iní „gazdovia“. Z jednej strany sú to ruiny starej osobitnej školy a obchodu, z druhej strany je to už roky rozostavaná stavba, ktorá mala čomusi slúžiť. Rozostavaná stavba už dlho stojí neďaleko za mostom pred poštou a vzadu, za areálom školy krášli priestor budova s pýšiacim sa názvom Codas, ako pamiatka na kedysi vraj úspešných podnikateľov v meste. A aby toho nebolo málo, pred predným dvorom gymnázia, na druhej strane ulice, stojí staručký svedok starodávnej Revúcej s oknami obitými doskami. Jedni sa mesto snažia zveľaďovať, ako vedenie spomínaného gymnázia, druhí mestu ubližujú, ako je to v okolí tejto školy. A toto sa deje v blízkom okolí Prvého slovenského gymnázia, dnes Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej. Ako by sme si túto historickú vzácnosť nevážili. Žiada sa povedať, že na budúci rok 2012 si pripomenieme významné 150. výročie vzniku Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Pri tejto príležitosti Revúcu navštívi veľa významných hostí, ešte viac jeho profesorov a absolventov a budú zvedaví na svoje gymnáziá. Že do osláv tohto výročia je ešte ďaleko? Ani nie. Prípravy si vyžadujú čas, veľa práce a prostriedkov, aby to nevyzeralo tak, ako širšie okolie literárneho gymnázia, nie jeho vinou, dnes.
Ľudovít Barančok
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-