úloh prevažovalo zdravé pracovné vypätie, ktoré ma aj v mojej lesníckej robote motivovalo potom ešte dlhé roky. Niekoľkostootisíckubíková kalamita sa nakoniec spracovala načas, drevná hmota nevyšla nazmar a podkôrny hmyz vyšiel naprázdno. Všetko sa zvládlo bez kibicovania ochrancov prírody. O tých sme vtedy ešte ani nechyrovali!
Možno, že práve počas hektických kalamitných rokov 1964 – 1965 si gemerský rodák Ing. Ľudovít Barančok uvedomil, že jeho lesnícke srdce patrí Hnileckej doline, nachádzajúcej sa na južnom Spiši, v okrese Gelnica. Drsnému, no ľúbeznému kraju. Jeho lesom, jeho ľuďom. Kolegom – lesníkom, lesným robotníkom a robotníčkam. Aj tak bolo! Zdržal sa tam dlho – tridsať rokov! Z južného Spiša odchádzal z najvyššej riadiacej funkcie - ako riaditeľ Lesného závodu Margecany.
Až dôchodcovský vek prebudil v ňom túžbu po domove a srdce pocítilo potrebu vrátiť sa na rodný Gemer, do Revúcej, kde žije aj jeho mladší brat, tiež lesný inžinier a kde bol lesníkom aj ich otec.
Medzi neduhmi, ktoré sa v osemdesiatke už občas pritrafia, Lajko Barančok najviac pociťuje slabnúci zrak. Čo si nedokáže prečítať aj z týchto riadkov, rozlúšti, ako ho poznám a ako sa mi aj sám priznal, srdcom, spomienkami. Nezvyknú v nich chýbať ani najkrajšie miesta jeho plodnej lesníckej kariéry v Hnileckej doline: mohutný lesný hrebeň Hekerová nad Smolníkom, pyšný a vysoký Zlatý stôl nad Starou Vodou, nádherná dlhá dolina Bystrý potok, či hora Špiciberg nad Gelnicou...A všade ľudia! Nadmieru skromní, ale aj nadmieru pracovití. Nezabudnuteľní...
Ladislav Malák
Fotografie: autor + rodina Sakáčovcov z Gelnice
{jcomments on}