a potom od roku 1900 meštiansku školu. V maďarskej metropole vyštudoval vyššiu priemyselnú školu.
Ako dobrovoľník bol 1. októbra 1911 povolaný do jednoročnej vojenskej služby, ktorú si odslúžil v Rakúsku. 1. augusta 1914, po vyhlásení všeobecnej mobilizácie, nastúpil na výkon vojenskej služby rakúsko – uhorskej armády a vo funkcii veliteľa čaty ho odvelili na front prvej svetovej vojny. Vojenskú uniformu už nevyzliekol a stal sa vojakom z povolania. V auguste 1915 sa prihlásil do srbskej armády. Vo februári 1917 bol na vlastnú žiadosť preložený do právomoci komisie pre formovanie československých vojsk v Rusku. Podieľal sa na nábore do československých légií v Rusku, s ktorými prešiel Sibír. V roku 1920 sa vrátil do vlasti, do novovytvorenej Československej republiky, ako veliteľ pluku v hodnosti majora. V roku 1921 bol prijatý do československej armády ako dôstojník z povolania. Zastával dôležité diplomatické a veliteľské funkcie. V roku 1933 bol povýšený na brigádneho generála. V tom čase bol v československej armáde jediným Slovákom, ktorý dosiahol túto hodnosť, neskôr bol povýšený na divízneho generála.
Odchod do exilu
V roku 1939 sa vytvorením Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava zavŕšilo rozbitie Československa, ktoré sa R. Viesta hlboko dotklo. Chcel odísť do exilu, ale odrádzali ho, aby ako vysoký vojenský funkcionár zotrval v pohnutých časoch na Slovensku a svojimi skúsenosťami a váhou svojej autority vplýval na dianie. A preto zotrval. Po vzniku Slovenskej republiky predseda vlády nového štátu Jozef Tiso ho ustanovil za generálneho inšpektora formujúcej sa slovenskej vojenskej armády. Situácia v lete 1939 naozaj spela k vojnovému konfliktu. O svojom rozhodnutí odísť zo Slovenska sa nezmieňoval, v jednom si však bol istý, keď nastane kritická chvíľa, odíde. Koncom augusta sa zdržiaval v Budapešti pri plnení služobných povinností. Poslal list rodine i ministrovi národnej obrany, že odchádza do exilu. Emigroval do Francúzska, kde si robil poznámky zo svojich dojmov. Takto za päť rokov zapísal štyri zošity. V roku 1940 bol chvíľu veliteľom 1. československej divízie vo Francúzsku, potom sa preplavil z Francúzska do Veľkej Británie, kde sa zúčastňoval na práci československej vlády v Londýne. V roku 1942 vystúpil v BBC, kde slovenských vojakov vyzval, aby nebojovali proti Rusom.
Odsúdený na trest smrti a posledný rozkaz...
Slovenský štát sa dokázal právne tvrdo vysporiadať s ľuďmi, ktorí z neho odišli. V neprítomnosti bol vojenským súdom v Bratislave odsúdený na trest smrti a pozbavený slovenského štátneho občianstva a prezident Tiso mu odmietol udeliť milosť. V roku 1944 prišiel na Slovensko. Hoci bol vážne chorý, ujal sa velenia povstaleckej armády v Slovenskom národnom povstaní. Stal sa predsedom Rady na obranu Slovenska a člen Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici. Po ofenzíve nemeckých vojsk vydal na Donovaloch v noci z 27. na 28. októbra posledný rozkaz na prechod celej povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja. Po odchode do hôr boli spolu s generálom Jánom Golianom zatknutí Nemcami. Pri vypočúvaní sa správal dôstojne, hodný cti vysokého dôstojníka československej armády.
Jeho životná púť skončila na neznámom mieste v roku 1945. Popravu pravdepodobne vykonali v koncentračnom tábore vo Flossenbürgu v presne nezistenom čase. Počas života i po svojej smrti bol vyznamenaný mnohými domácimi i zahraničnými radmi a medailami. V roku 1945 bol in memoriam povýšený do hodnosti armádneho generála.
Text a foto: Martina Urbanová