Osobnosti Gemera (101)
Slavošovce na svojho rodáka Pavla Emanuela Dobšinského nezabúdajú
Napísal(a) PaedDr. Milan Sajenko
V Slavošovciach sme si 16. marca 2017 pripomenuli 189. výročie narodenia kráľa slovenskej rozprávky Pavla Emanuela Dobšinského. Obecný úrad zorganizoval v obci malú spomienkovú slávnosť pred jeho rodným domom s položením spomienkových venčekov od obce Slavošovce, Drienčany a Teplý Vrch, ktoré pod pamätnú tabuľu položil starosta obce Drienčany Peter Švoňava, starostka obce Teplý Vrch Viera Janšová, za obec Slavošovce starosta obce Ing. Štefan Bašták,
Slavošovský nestor PaedDr. Milan Sajenko oslávil 84. narodeniny
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Po krásnej zime február predal žezlo marcu. A práve v zime, aká má byť, sa 1. marca 1933 v Slanom narodil Milan Sajenko. Osud jeho otecka zavial do lona Slovenského rudohoria, do Slavošoviec, kde bol vyslaný ako odborník do Slavošovských papierní. Mladý Milan ostal až dosiaľ verný svojmu novému domovu. Vo formovaní jeho osobnosti zohrávali rozhodujúcu úlohu rodičia, v osobnom živote boli dôležité roky 1938-1945. Jeho rodičia sa otvorene postavili proti maďarskej okupácii,
Vo štvrtok, 17. novembra 2016 o 18.00 hodine predstaví Gemerské osvetové stredisko v Rožňave druhý z trojice rozhovorov nesúcich názov "Medailón osobnosti Gemera“. Nový typ podujatia ponúka divákom v živej, bezprostrednej diskusii stretnutie s mimoriadnymi osobnosťami nášho regiónu, ktoré svojím životom a svojou prácou ovplyvnili nielen životy iných ľudí, ale i celých spoločenstiev.
Medailón osobností Gemera - nové podujatie v Dome tradičnej kultúry Gemera v Rožňave
Napísal(a) Dana LackováOd narodenia národného umelca Ivana Krasku v Lukovištiach na Gemeri uplynulo 140 rokov
Napísal(a) Štefan Cifra
Ivan Krasko, vl. m. Ján Botto (* 12. 7. 1876 Lukovištia, okr. Rimavská Sobota – † 3. 3. 1958 v Bratislave, pochovaný je v Lukovištiach), Ing., Dr., národný umelec, slovenský básnik, prozaik, regionálny historik, prekladateľ, politik, poslanec, vedec, vynálezca, povolaním chemický inžinier, zakladajúci člen
Spomienková slávnosť pri príležitosti 155. výročia úmrtia Pavla Jozefa Šafárika, kobeliarovského rodáka
Napísal(a) Janka Vranová, Zlatka Halková
Spomienková slávnosť pri príležitosti 155. výročia úmrtia Pavla Jozefa Šafárika, kobeliarovského rodáka, sa začala slávnostnými službami Božími v evanjelickom kostole a. v. v Kobeliarove dňa 26.6.2016. Dôstojnosť a úctu prišli prejaviť nielen domáci obyvatelia, ale aj ľudia zo širokého okolia, stretli sa matičiari, starostovia, ale prišiel aj poslanec NR SR Peter Pamula.
Známy je výrok Inter arma silent Musae – Keď rinčia zbrane, Múzy mlčia!
Pred viac ako sedemdesiatimi rokmi po vypuknutí Slovenského národného povstania (29. august 1944) síce začali rinčať zbrane, ale Múzy mlčať neprestali. Zvlášť poetické Slovo burcovalo Slovákov brániť hodnoty slobody, spravodlivosti a demokracie proti totalite, fašizmu a ľudáckemu režimu.
Rotný Štefan Droždiak vždy vedel kde je jeho miesto
Napísal(a) PaedDr. Milan Sajenko
Počas II. svetovej vojny sa nebojovalo len na východnom fronte. Mnohí naši občania boli účastníkmi aj zahraničných armád. Svojou účasťou a bojovou cestou patril medzi nich aj Štefan Droždiak, občan Rožňavy, ktorý sa narodil 22. novembra 1916. Jeho aktivity sa začínajú v lokalite Rožňava - Baňa, kde žilo obyvateľstvo rôznych národností a tiež aj jeho rovesníci, pochádzajúci zo Španej Doliny a Starých Hôr. V rodine mali už rádio, a tým aj možnosť získavať informácie a sledovať udalosti po roku 1939. Z rovesníkov zmýšľajúcich podobne ako on si spomína na rodinu Makovníka, Gašparca, Harenčáka, Čecha, Jelenského, Šimčíka, Seleckého, Novotného, Vágnera, Jeftušenka, Šebestu, Vierga a ďalších, z ktorých si mnohí našli miesto v odboji.
O svojej účasti v bojoch počas 2. svetovej vojny nám Štefan Droždiak, ktorý by sa tohto roku dožil sto rokov, zachoval tieto spomienky:
Životná púť vojnového veterána Ladislava Sládeka
Napísal(a) JUDr. Jozef PúpalaDrienčany si dôstojne pripomenuli 130. výročie úmrtia národovca Pavla Emanuela Dobšinského
Napísal(a) PaedDr. MIlan Sajenko
Obec Drienčany, CZ ECAV Drienčany a OZ Valgata Drienčany si v dňoch 20. – 21. a 23.10.2015 dôstojným spôsobom pripomenuli 130. výročie úmrtia svojho občana Pavla Emanuela Dobšinského, ktorý tu pôsobil vyše 24 rokov, tu zomrel a je aj pochovaný. Drienčany a Slavošovce ešte počas svojho života nevedome označil svojim pseudonymom Slavoj Drienčanský, kde spomenul dve gemerské dediny: Slavošovce, miesto svojho rodiska a Drienčany, miesto svojho skonu a mohyly svojej. Už každoročne Gemersko – malohontské stredisko v Rimavskej Sobote, obec Drienčany, OZ Valgata, ECAV Drienčany, Dom Matice slovenskej v R. Sobote, aj v tomto roku uskutočnili XII. ročník regionálnej a X. ročník celoslovenskej súťaže v prednese slovenskej rozprávky ZLATÁ PODKOVA, ZLATÉ PERO, ZLATÝ VLAS, na počesť Pavla E. Dobšinského. Nebolo tomu ináč ani pri príležitosti 120. výročia úmrtia Pavla Dobšinského s bohatou účasťou súťažiacich nielen z tohto regiónu, ale možno s potešením konštatovať že aj z celého Slovenska. Bol to skutočný umelecký zážitok, potvrdzujúci slová národného umelca, spisovateľa Vladimíra Mináča, ktorý ešte na celoslovenských oslavách narodenia Dobšinského povedal, že k Dobšinskému budeme nielen prichádzať ale neustále s k nemu budeme vracať.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-