Táto kronika je písaná od roku 1710 až do roku 1945 v slovenskom jazyku a radí sa medzi unikáty v rámci Slovenska. Sám pochádzam z tejto malebnej dedinky, kde sa okrem iného už skoro 50 rokov koná Gemerský folklórny festival (GFF). Prvé, čo mi napadlo, bolo, či by sa tento tragický príbeh nedal nejako scénicky spracovať. Dokonca som napísal aj námet na folklórne pásmo s názvom „Hrali až do skonania“. U organizátorov GFF to neprešlo s odôvodnením, že je lepšie, keď sa ľudia na folklórnych festivaloch zasmejú a zaspievajú si, ako rozplačú. Argument to bol „silný“ a od myšlienky som ustúpil.
Dôvod, prečo tieto riadky píšem, možno spočíva v mojom vzťahu k pôvodným ľudovým tradíciám. Tejto mojej osudovej láske sa aktívne venujem už viac ako 50 rokov. Za tie roky som si vyskúšal rôzne role, či už ako tanečník, spevák, choreograf, organizátor a v posledných rokoch ako autor a režisér programu „Vôňa Gemera“. Spoznal a stretol som množstvo inšpiratívnych a zároveň dobrých ľudí, dobrých ľudových tanečníkov, spevákov, muzikantov a buďte si istí, nechýbali medzi nimi „cigánski“ muzikanti z rôznych kútov Slovenska, no najmä z Gemera. Naša spolupráca si vyžadovala, aby som ich poznal osobne a môžem povedať, že napriek rokom, čo uplynuli, si pamätám nielen ich muzikantské majstrovstvo a charakteristický štýl, ale aj ich mená a hlavne neopakovateľné zážitky a príbehy, ktorých pointou bol väčšinou humor a úsmev. Neviem, čím to je, ale teraz je to trochu ťažšie. Možno to bude tým, že tých „cigánskych“ muzikantov je v našich končinách akosi pomenej.
Rómovia sú vnímaní ako neriešiteľný problém tejto spoločnosti a sú spájaní prevažne s tým zlým a negatívnym, čo sa v týchto končinách odohráva. Pozitívnych informácií o Rómoch počuť málo. Možno to bude ten najpodstatnejší motív a dôvod, prečo tieto riadky píšem.
Som presvedčený, že v dobe, keď je v našom okolí akosi málo nasledovaniahodných a pozitívnych príkladov, si správanie statočných ľudí, hoci sa to stalo aj pred 110 rokmi, zaslúži našu pozornosť a úctu. Nevidím rozdiel medzi dobrým skutkom, ktorý sa stal pred 100 rokmi a dobrým skutkom, ktorý robíme dnes.
Do pozornosti patrí čin, ktorý sa stal v roku 1907 a prišli pri ňom o život Lajos Gaži, Karol Gaži a Andro Gaži – traja muzikanti z Rejdovej. Zápis v kronike hovorí o tom, ako sa vybrali ôsmi Cigáni ako muzikanti z Rejdovej hrať na svadbu do dediny Hnilec. (Vtedajšia cesta viedla cez Dobšinú, Mlynky cez Slovenský raj horským terénom s veľkým prevýšením. Odhadom prešli z Rejdovej do Hnilca a späť cca 90 km v snehu.) Ako píše kronikár, v tom roku bola veľmi tvrdá zima a snehu bolo toľko, že ... sused k susedovi nevedel prejsť, ani z dediny na dedinu sa nedalo prechádzať. Nič by sa nebolo stalo, keby boli tú svadbu odriekli, svadobní rodičia by iste našli nejaké riešenie, ale dalo sa to vtedy bez komunikačného spojenia, aké poznáme dnes, vôbec urobiť? Iste ich hnala na takú riskantnú cestu aj bieda, v ktorej žili a vidina zárobku, ale ako uvádza kronikár, chceli dodržať sľub, ktorý dali svadobným rodičom... Zo svadby cestou späť ich zastihla v dobšinskom chotári veľká snehová búrka a traja z nich následkom vysilenia a podchladenia zahynuli. Obec Rejdová ich na obecné náklady na saniach previezla z Dobšinej do Rejdovej.
Za účasti celej dediny ich pochovali do spoločného hrobu.
|
|
Verím, že tento tragický príbeh troch zamrznutých muzikantov z Rejdovej môže byť tým pozitívnym príkladom a svedectvom o ľuďoch, ktorí aj keď žili v neuveriteľnej biede a mali problém uživiť svoju rodinu, prinášali svojou muzikou ľuďom radosť, sľub, ktorý dali, chceli aj dodržať a boli akceptovaní aj väčšinovou komunitou, o čom svedčí zápis v kronike. Práve v dnešnej dobe, keď sa slová často rozchádzajú s činmi a sľuby slúžia ako politický či obchodný marketing, môže byť tento tragický príbeh príkladom, že dodržanie sľubu a slova, aj keď prináša niekedy tragické obete, je hodné nasledovania.
V prílohe prikladám vernú kópiu archívneho dokumentu, ktorý opisuje túto udalosť.
Zdroj: Archív Rožňava. Archívny fond: OBVODNÝ NOTÁRSKY ÚRAD V REJDOVEJ 1897 – 1944.
Fotokópia originálu – Rejdovská kronika, str. 425, 426. Z originálu prepísal: Mgr. Ján Lipták
Mgr. Ján Lipták




























__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-