na rôzne podujatia, ja som potom tak isto brávala moje dve malé dcérky. Mamka do choreografie zaradila aj ich, mladšia dcérka v r. 1989 ako ročná účinkovala vo sfilmovanej verzii Rejdovské motívy, staršia mala vtedy necelé 4 roky, neskôr Vianočné motívy, Cesty za folklórom a i.
Pri spomienkach na tieto pásma mi utkveli v pamäti skvelí tanečníci i speváci - ujo Jano Dulin, Ján Molčan od Zajaca a ujo Juraj Krišťák od Šofrana a ich krásna „Siadla muška na konárik“, či tetka Kučerka – Mária Krišťáková a jej syn Ján, Tetka Hutnička – Zuzana Dovalovská s manželom, strýk Ondrej Petrisko a jeho povestná
„Vyhorela lipka“. Nemôžem opomenúť jednu tetu, „tetku Dulinku od Šebáka“, na spomienky na ňu sa najviac viaže moje detstvo. Nielen preto, že táto teta bola dedinská spisovateľka, písala odobierky na všetky svadby, keď tam zašla moja mamka pre nejaký ten nápad či spomienku, ja som sa držala jej sukne, no táto teta bola suseda mojej starkej, takže som k nej zašla neskôr i sama. Jej modrá chalúpka s malými okienkami učarovala i mne, ako malému zvedavému dievčatku a vo vnútri sa schovával pre mňa obrovský poklad. Popod maľované taniere, okolo starodávneho zrkadla, ktoré viselo medzi oblôčikmi, bolo množstvo čarovných fotografií. O každej jednej z nich vedeli „tetka Dulinka“ veľmi zaujímavo rozprávať. Bola tam aj zaujímavá fotografia celej národopisnej skupiny v Rejdovej, ktorá vznikla okolo r. 1920, zaujala ma, lebo na nej bol aj môj starký, mamin otec. Ja si ten rok vzniku fotky presne nepamätám, a teta už dávno nežije, ale pamätám si jej rozprávanie, ku ktorému sa často vracala, ako čakala v Bratislave na letisku rodinu z Ameriky, bolo tam veľa ľudí a spadlo nejaké lietadlo. Hovorila o nejakom Štefánikovi, mne, ako malému dievčatku to meno nič nehovorilo, iba som si ho zapamätala hádam preto, že starká bola rodená
Štefániková, ale vtedy v detskej hlavičke som si pomyslela, že musel to byť niekto dôležitý, keď ho tam čakalo veľa ľudí a jeho vlastná mama kľačiac na kolenách očakávala svojho syna z tak ďalekej cudziny s rukami spätými a očami upretými na malé lietadlo. Myslela som si, že kto to vlastne bol ten Milan Rastislav Štefánik, keď tetka Dulinka o tejto chvíli často vyprávali. Spomínam na túto ženu, lebo možno práve jej zaujímavé rozprávanie, možno tie čarovné staré fotky vyvolali vo mne záujem o všetko pre mňa nové a možno tu som si zamilovala Rejdovú, jej históriu... Pre mamku takou ženou bola pani Helerová, rodená Oravec Dulin, ktorá stála v 50-tych rokoch pri zrode FS Hôra a ktorá vtedajšiu mládež viedla k láske k folklóru.
Niektoré vystúpenia, pásma, programy, piesne ostali navždy uchované aj vo filmoch, televíznych zostrihoch, CD nosičoch či verejných rozhlasových nahrávkach. Spomínam si napríklad na natáčanie filmu Rejdovské motívy v roku 1989, aj keď tie spomienky sú ovplyvnené tým, že som v tých časoch mala dve malé detičky, aj v čase nahrávania som ich musela mať pri sebe (tam napríklad moju dcéru Martinku hádžu do perín, keď neveste výbavu prevážajú, vtedy mala jeden rok), medzi zábermi ich nakŕmiť, či dať spať... Ale moja mamka by vám toho porozprávala! Ona to v tom čase musela organizovať, ona musela vymyslieť scenár, choreografiu, následne na to behať po dedine a zháňať ľudí, presviedčať ich a potom každému z nich dať úlohu, a hlavne - čo si kto má obliecť, nie vždy ju počúvli. Napríklad na zábere, kde ženy vyšívajú, povedala im, aby si doniesli starodávne prestieranie, že to akože vyšívajú a mnohé z nich si doniesli nové, moderné výšivky, obrazy na čiernej tesilovej látke, aké boli moderné v 80-tych rokoch. Vtedy od inkfartu jej veľa nechýbalo, no bola rada, že ženy aspoň prišli. Alebo, dievčatá v kostole pri speve mohli aspoň ústa otvárať. Ja keď som bola dievka, sme sa aspoň snažili naučiť slová. Ešte aj takéto maličkosti si musela všímať, vedúci, ak nejaký bol, v čase nahrávania málokedy bol aj prítomný. Máloktorý starosta mal pre súbor dostatočné pochopenie, to až teraz, pracovníčka obecného úradu Slávka Krišťáková aj účinkuje vo folklórnej skupine, takže je mame nápomocná. Mama urobí choreografiu a ostatné organizačné záležitosti má na starosti Slávka. Napíše aj texty nových piesní, aby sa ich každý naučil, keďže mama na každé vystúpenie vyberie inú, starodávnejšiu pieseň. Predtým, keď si pomyslím, že telefóny neboli, pevnú linku mal málokto, ja dve malé detičky, renault 5 dvojdverový a v ňom som z Rožňavy vozila dievčatá z Haviara, muzikantov, najprv Igora Adlera, potom Krištofovcov, potom ako začali hrávať, tak Maroša Rusňáka s bratom - a podotýkam, bez nároku na cestovné. A v kufri kroje, hudobné nástroje, oblečenie pre deti na niekoľko dní. Bola som vtedy bez práce... Toto dnes už ani nie je pravda. Ale keď sa niečo robí, má sa robiť poriadne. Keď sa chce niečo ukázať, má sa ukázať všetko tak ako to bolo, ako sa to má a ako si to pamätáme. A Rejdová má čo ukázať!
Na jednom zo záberov vidieť, ako má Ing. Krišťák uviazaný starodávny šál, ešte aj teraz si pamätám, ako bol u nás a nesmelo sa pýtal mojej mamky, či si ho smie uviazať. Pamätám sa, aká bola moja mamka nadšená, že sa také voľačo zachovalo. No a na jednom zábere stará žena a - vtedajší novodobý účes - trvalá ondulácia na vlasoch, ofina von spopod šatky. My, vtedy mladé ženy sme mali každá vlasy pod čepcom schované, ako sa vtedy nosilo a stará žena ofina von... Sú to detaily, ale predsa my ukazujeme na detailoch celok. Takýchto príkladov je veľa, napr. snažiť sa rozprávať spisovne a nie nárečím. S týmto sme mali veľké problémy, najmä u starších žien, chvalabohu teraz už mamku v súbore počúvajú, prišli na to po veľkých úspechoch, že inej cesty niet, ak chcú znova uspieť, musia urobiť tak, ako im mamka poradí. Takže ja mám skôr také spomienky na samotné nahrávanie, prípravy okolo toho si skôr pamätá moja mamka. Ona zháňala ľudí, rekvizity, aj keď väčšinu z toho máme u nás na povale, plné truhlice krojov.
To, že nás, svoje deti mamka viedla automaticky k folklóru, prinieslo svoje ovocie. Moja sestra raz pre jedného redaktora zo Slovenského rozhlasu, ktorý robil rozhovor s mamou a vzápätí aj s ňou, na jeho otázku, že odkedy spieva, odpovedala, že má (vtedy) 50 rokov a z toho 51 spieva: „ešte som nebola na svete a už som s mamou na javisku spievala a odvtedy s ňou spievam stále.“ Veľmi sa mu to zapáčilo, že si na nikoho nespomína, kto by sa takýmto niečím mohol pochváliť. A vtedy to aj uverejnil v rozhlase (len ja si na jeho meno nespomínam). Sestra dodnes spieva vo FSk Hôra v Rejdovej, súčasne FSk Dubina v Rožňave, krásne spieva i brat, nejakú dobu bol vedúci mužskej speváckej skupiny v Rejdovej. Ja som účinkovala nielen v Rejdovej, ale súčasne v r. 1979 – 1983 vo FS Gemer v Dobšinej. Moje dve dcérky zdedili po mame - Janka spev (CD Ej, lúčka lúčka a A v Rejdovej pri kostele) a Martinka rétorický prejav a schopnosť okamžite reagovať na mikrofón, je redaktorka TV JOJ. V súčasnosti aj ostatné členky FSk berú svoje deti na vystúpenia tak, ako mamka brávala nás a ja som brávala moje deti. Detský folklórny súbor Hôrička v Rejdovej v súčasnosti stagnuje pre malý počet detí v dedine. Ale hádam aspoň tie čo sú, budú našími nasledovníkmi.
JANKA MOLČANOVÁ
{jcomments on}




























II.
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-