nedeľa, 05 január 2014 11:22

Prečo nechceli pustiť gemerskú folkloristku Máriu Brdársku – Janošku z Rejdovej do Bratislavy (1)

Napísal(a) Janka Molčanová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Keď ma poprosil p. Doboš, aby som napísala to, na čo si spomínam v súvislosti s folklórom a folklórnym dianím u nás, v Rejdovej, keďže moja mamka je známa gemerská folkloristka Mária Brdárska-Janoška a vyrastala som v rodine, v ktorej sa „folklórne žije“. Veru som pár nocí nespala a rozmýšľala som, od kedy sa ja vlastne pamätám a čo si vlastne pamätám. Akokoľvek uvažujem, vždy prídem na to, že ja si život s folklórom pamätám vlastne od narodenia. Mám staršiu sestru, ktorá ešte v Slavošovciach, kde sme chvíľu bývali, stála na takom malom, pamätám sa, vybetónovanom námestíčku, a vyspevovala „tú svoju“. Ja som sa tiež nechcela dať zahanbiť a u miestneho mäsiara som za malú výslužku vyspievala celú „Ach, bože moj, čo mám robit“. Mala som necelé tri roky, keď sme sa zo Slavošoviec odsťahovali späť do Rejdovej, teda moje spomienky siahajú už tam.
V Rejdovej to už bolo iné, tam som sa o folklór potkýnala stále, nielen preto, že moja mamka v kuse od rána do večera spievala, a nôti si tak dodnes, ale hlavne moja starká, mamina mama, boli vychýrená speváčka - „ešče se autu nauč, ešče autu nevieš“ a „Driečnu Slovenku te naučím“ - s tou básňou som aj vyhrala okresné kolo

Hviezdoslavovho Kubína. Škoda len, že v tej dobe ma viac zaujímali knižky a farbičky. Ocko, starký i od susedov „strýk Mišo“ nám deťom celé dni a večery vyprávali „všakovakie pripoviedky“. Tu kdesi začínajú moje spomienky z Rejdovej. 
Starkého z maminej strany si nepamätám, zomrel dávno pred mojím narodením, ale mamka spomína, že aj on bol vychýrený spevák, tanečník, krásne hral na píšťalke a s mojou starkou spolu boli baviči na svadbách – voľakedy sa na svadbách hrávalo menšie divadielko, kde hlavní aktéri príbehu boli starejší a mladý zať. Čiže, keď mám povedať, od koho mamka zdedila talent, tak asi spev po jej mame, aj starkej, herecké nadanie a ľudové rozprávačstvo po otcovi. Alebo aj aj po oboch. Ktovie. Jedno však viem, že mojej mamke postačí raz počuť nejakú pieseň., bárs akú, modernú, ľudovú, nech má ktoviekoľko slôh a veršov, ona si dokáže zapamätať všetky slová, aj melódiu.
14 maria brdarska janoska 1Už ako 13-ročná spievala pre p. prof. Karola Plicku. Jej sen od malička bolo stať sa speváčkou. No doba, kedy sa narodila, jej v tom nebola nápomocná, cez vojnu boli ťažké časy a po vojne, keď bolo treba odvádzať „kontingenty“ za majetky, ešte ťažšie. Odísť do Bratislavy, kde už mala pripravené „prostredie“ byť speváčkou ľudových piesní, sa jej nedalo. Už vtedy ju preslávil p. prof. Plicka, pretože mamka mu nielen spievala, ale aj nafotil veľa vzácnych fotografií. Vydala sa, prišli na svet deti, a tak spievala aspoň nám. Ale to som už znova na začiatku môjho spomínania.
Rozmýšľam, ktorým smerom v písaní sa teraz ubrať, lebo myšlienky mi pobehujú od spevu, choreografií, ku krojom. Veľmi sa nechcem rozpisovať o súbore, to krásne zdokumentoval v nedávno vydanej knihe „Autak zmo vystupovali“ p. Kračún, ja si od malička skôr pamätám zákulisie toho všetkého, pretože už ako malé dievčatko ma mamka brávala všade so sebou, keďže ma nemala kde nechať. Ja som s ňou samozrejme rada chodievala, veď som milovala sukničky a kamžičky. Keď som už vedela rozprávať, možno trochu aj spievať, skúsili sme to spolu aj na pódiu. Pamätám sa, ako ma posadila na malú stoličku, ako mi hladila dlhé vlásky pri piesni „V slzách matička sedela“. V Zbore pre občianske záležitosti som potom spievala pri kolíske „hajouka hajouka, ňeto ty mamouka, išla ty na pole, moj sivý sokole...“
brdarska m 2Brávala ma na rôzne vystúpenia, no brávala ma aj na pohreby, veď voľakedy malé deti nechýbali nikde. Možno tam kdesi vznikol nápad a inšpirácia na povestné „Plačky“, s ktorými sme zožali obrovský úspech. Ale to už zasa predbieham. Vrátim sa znova do môjho detstva a lovím v pamäti a hľadám odpovede na otázku, kto inšpiroval a dodnes inšpiruje moju mamku, aby vymýšľala také úžasné a jedinečné choreografie. Život. Myslím si, že samotný život a ľudia okolo nej. Ona je prirodzený talent a má neskutočnú schopnosť vymyslieť úžasnú choreografiu, aby to bolo zaujímavé, vtipné, poučné, krásne...
Spomenula som pohreb. Na pohreby voľakedy chodili aj ženy najaté plakať nad zosnulým, pretože nie každý z rodiny bol výrečný a ako by to vyzeralo pred susedmi nepospomínať na nebožtíka na dobré i zlé. A toto chcela mamka ukázať, aj sa jej to majstrovsky podarilo, ako sa voľakedy žena či susedky lúčili spevavo so zosnulým. Po smutných príhodách im prišli na rozum aj tie veselé. Naša tetka Hanička – Mária Kubaská i teta, už nebohá Mária Liptáková jej „vo vykladaní nad ladou“ usilovne pomáhali. Toto pásmo Plačky bolo také úspešné a také vydarené, že my, už keď sme sa nacvičovali, takmer vždy, vlastne takmer nikdy sme nácvik nedokončili. Nemohli sme od smiechu. Naše tety plačky sa tak vžili do plakania, že ešte aj my pri vystúpeniach sme namiesto plaču ronili skutočné slzy, ale slzy smiechu. Najprv sa začalo plakať o smutných veciach: „Mäso v putiny a ty ideš do hlinyyyy...“, no potom to už gradovalo. „Moj sused zlatý, moj sused dobrý, chtože mne už chto odvede moju kozu ku capoviiii, ved to bula lem tvoja robotaaa. Ved ona mi ešče od tody neprestala bľačet“, alebo už povestná replika: „Ved ty si to ešče nigdaj nevykonau čo teraz. Ved si ty večier ľahnu živý a rano si stanu mertvy.“ Alebo „moj muž dobrý i dobrýýýý a poriadne ho zahrebajteee a skaľami zametajteeee, nahaj z tej jamy nigdaj nestane.“ Po vystúpení vo Východnej, ju režisér programu vyzdvihol, že málokto dokáže diváka súčasne pobaviť, rozosmiať, ale aj rozplakať. A mamka to dokázala... Dokonca v Klenovci sa diváci váľali od smiechu v tráve. S malým srdiečkom sme spočiatku pokukovali po obecenstve, no ich smiech nás posmelil a mohli sme si to s nimi užívať. Bolo to naše vôbec prvé vystúpenie s takouto tematikou a mali sme obavy, ako to diváci prijmú.
brdarska 01Dávno predtým nás mamka nacvičila nielen Priadky, Fašiangy, Rukovačku (ešte donedávna sa s regrútmi lúčila celá dedina), samozrejme naše krásne Krstiny, Hrabanie a kosenie sena, Strihanie skutočných oviec, Vianočné tradície s mendíkom, či iná vianočná téma s cigánmi – vinšovníkmi, čarovanie na Ondreja a strigy. Práve mám pred očami tetu Liptákovú ako sa s mamkou prekárali, ktorá z nich je v dedine striga, ktorá nie.
brdarska m 3 P7070212Zo svadobných zvykov nacvičila viaceré pásma, nielen pýtanie nevesty, čepčenie nevesty s „nevestickým“ tancom, ale aj Nosenie perín, ktoré bolo deň pred svadbou, potom samotné pozývanie na svadbu, naše úspešné Ráno pred svadbou, s ktorým sme v r. 2006 získali na celoslovenskej súťaži titul Laureát SR a domov sme si z piatich ocenení vtedy doniesli tri. Vtedy sa jej na seminári porotcovia pýtali, kde zobrala ten nápad - ráno pred svadbou. No kde, z vlastného života, keďže bola sama dcéra doma a mali gazdovstvo, musela ešte ráno svoju kravku podojiť, svine nakŕmiť, kým sa muzikanti pozobúdzali... V Rejdovej svadba trvala tri dni a rodičia už mali iné starosti so svadobníkmi. V tom pásme sme predviedli všetko, ako v kuchyni pri peci spali muzikanti – cigáni, v rohu na lavici bosý gazda, nevesta šla kravu podojiť, potom sa s kamarátkou chystala na svadbu, umyla, prezliekla, gazdiná poslala družičky pozývať po dedine svadobníkov a nakoniec sme nevestu na pódiu prezliekli a pripravili na sobáš. Na stene visel starodávny obraz, staré zrkadlo ovenčené ružičkami, nechýbali ani ženy dohadzovačky, ktoré dievku „dohodili“ ženíchovi – lebo rodičia mali vedľa seba role... Spomínam si, ako sme to pásmo nacvičovali. Ako sme sa nasmiali, keď Janík Parala – gazda si bosý ľahol na úzku lavicu, cigáni driemali, jeden s hlavou na base, inému ruky viseli cez harmoniku. Nevesta Slávka Krišťáková sa musela veľmi premáhať, keď ich takých zmordovaných videla a musela smutne odriekať svoju repliku, že ide ešte naposledy podojiť svoju kravičku Rysuľu. My v zákulisí sme sa váľali od smiechu. Nie raz sme museli nácvik z týchto pochopiteľných dôvodov prerušiť. V Rejdovej sa chodilo osobne pozývať na svadbu, aj také pásmo nacvičila, každú nedeľu dievčatá posielali chlapcom pierka, Stavanie májov, Na rejdovskom bále, Na moste, Pranie a bielenie plátna, pásmo Pri hôre – sadenie stromčekov, hrabkanie brusníc, to všetko sme už predviedli na rôznych podujatiach. Nacvičila nás aj pásmo tesne po sobáši Na vacku, režisér J. Lipták z Rejdovej povedal, že on si na také ani nespomína, že odkiaľ to „vyhrabala“, nevedel si vôbec predstaviť, čo na tej vacke môže nacvičiť, keď on si spomína len na to, že to šla nevesta do kostola. A mali sme s tým obrovský úspech. Takže odkiaľ čerpá témy? Zo života. Všetko z jej vlastného života. Minulý rok na folklórne slávnosti pripravila v kostole pásmo Ohlášky – voľakedy neboli pozvánky, ale svadbu po tri nedele pred svadbou ohlásil farár na omši.
brdarska m 4 P7165406Tieto všetky pásma nacvičila od polovice 80 – tych rokov, dovtedy fungoval Folklórny súbor, aj tam nám bola nápomocná pri niektorých choreografiách, no keďže v dedine sa rodí čoraz menej detí, je problém s mladými tanečníkmi a súbor sa pretransformoval na folklórnu skupinu, ktorá funguje dodnes. Jedným z posledných pásem sú Socializácia dediny, z tých rokov, kedy sa zakladali poľnohospodárske družstvá a ľuďom brali majetky i dobytok, Pytanka - za persťen, keď ženíchovi rodičia priniesli „v bremeňu“ šatstvo neveste. To bola pre nevestu vzácnosť, nosila to do kostola, aby ostatné ženy obdivovali, čo dostala od svokry. Pod oknom boli aj ostatní ľudia z dediny a ženy vošli dnu aj nepozvané na svadbu, zo zvedavosti, aké dary dala svokra neveste. Mládenci za ten čas spievali pod oknom. Jedinečné bolo aj pásmo o mládencovi, ktorý nevedel tancovať a matka ho to chcela naučiť, aby sa mohol oženiť. Na pódiu sme mu ručne prekladali nohy, až kým sa z neho nestal prvotriedny tanečník – a mohol si potom hľadať nevestu.
Nemôžem opomenúť mamkine prvé väčšie úspechy, keď v r. 1984 asi prvýkrát zvíťazila na krajskej súťaži, a postúpila na celoslovenskú súťaž. Vtedy sa starala o svoju veľmi ťažko chorú mamku, moju starkú. Starká si do posledných chvíľ života nevedeli odpustiť, že ju vtedy ako 18-ročnú nepustili spievať do jej vytúženého rádia. Ale kto by robil na poli? Ešte aj na „smrteľnej posteli“ jej prízvukovali, že: „aj ked umrem, musíš ísť na tú súťaž“, možno ich pohlo to, ako ju videli spievať v priamom prenose z Východnej. V tom čase to bolo voľačo! No stalo sa to, že mamka si zlomila nohu v členku, ale aby splnila poslednú vôľu svojej mamky, na tú súťaž s nohou v sadre predsa len šla. Opretá o barlu, starodávna čižma na jednej nohe, druhá zafačovaná – spustila: „Ej, voľare, voľare a ja voľarečka, čia že ja budem na rok frejarečka“, druhú „ej na most ďouky na most, na most murovaný“ - a vyhrala. Domov prišla s víťazstvom. Vraj hneď po nej sa umiestnil nejaký chlap z Hrona. Nikdy by sme sa nedozvedeli, kto to vlastne bol, keby Janko Ambróz, prvýkrát keď prišiel do Rejdovej (asi r. 1991), sa jej neprihovoril. Mamka v tom čase mala smútok a bola v čiernom, sedela kdesi v kúte, no Janko Ambróz ju aj tak poznal.

(POKRAČOVANIE)

Janka Molčanová

 

Čítať 7934 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:39

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!