Mesiac po zjazde, vo februári 1921, založili prvú bunku KSČ v Slavošovskej papierni na Štítnickej doline. Jej prvým predsedom sa stal Ján Levrinc z Rochoviec, robotník papierne, podpredsedom Arpád Kúth a pokladníkom Ján Červenák. Členská základňa bunky sa rozrastala, súčasne sa začali vytvárať podmienky pre prípravné výbory KSČ v okolitých dedinách, ktoré zakladali dedinské bunky KSČ. Delegáti zjazdu navštevovali zakladajúce schôdze KSČ v obciach i v závodoch v Ochtinej, Štítniku, Kunovej Teplici, Plešivci, Gemerskej Hôrke, na ktorých vysvetľovali politiku strany nového typu, založenej na základe proletárskeho internacionalizmu. Politická a organizačná práca závodných buniek KSČ bola rozdelená do niekoľkých skupín:
1. Dôverníci, inštruktori, vyberači členských známok
2. Inštruktori pre dedinské bunky KSČ
3. Kolpoltéri novín, letákov a pod.
V obci Rochovce a Slavošovce boli založené bunky KSČ na jar 1921. Prvým predsedom v Rochovciach sa stal Matej Sirkovský a v Slavošovciach Arpád Kúth. Hneď pri zakladaní závodných a dedinských buniek KSČ sa vytyčovala úloha organizovať mládež v Komsomole a viesť Rudé odbory (komunistické odbory podriadené Rudej odborovej internacionále). Prvý výbor závodnej bunky KSČ v Slavošovských papierňach už v lete 1921 organizoval štrajk za sociálne požiadavky robotníkov. Revolučná vlna štrajkového hnutia sa rozrástla a zachvátila aj závody Štítnickej doliny. V roku 1922 robotníci Slavošovských papierní vstúpili do štrajku, ktorú viedla závodná bunka KSČ s Rudými odbormi a trval dva roky. Továreň stála, stroje nepracovali. Riaditeľstvo odmietlo splniť požiadavky robotníkov a prepustilo z práce organizátorov štrajku Levrinca, Červenáka, Sirkovského, Kútha a ďalších. Štrajkové hnutie však bolo pevné v boji za svoje požiadavky, jednotne a vytrvalo vystupovalo dva roky proti
majiteľom účastinnej spoločnosti. Pod tlakom štrajku, riaditeľstvo závodu prijalo do práce prepustených robotníkov, funkcionárov KSČ i všetkých členov štrajkového výboru. Po uzavretí kolektívnej zmluvy s riaditeľstvom závodu robotníci Slavošovských papierní začiatkom roku 1924 ukončili štrajk a nastúpili do práce. Závodné bunky KSČ pracovali systematicky, politickú činnosť zabezpečovali prostredníctvom aktivistov na dedinách. Inštruktori navštevovali organizácie, vysvetľovali a konzultovali rozpracované tézy a taktiku revolučných bojov. Vzájomná spolupráca organizácií KSČ v závodoch sa prejavila v súdržnosti proti odstaveniu fabrík a ich likvidácii: triediarne rudy v Štítniku, zlieváreň v Kunovej Teplici, Slavošovské papierne, celulózka v Gemerskej Hôrke. Historická konferencia na záchranu závodov sa konala 23. januára 1927 v Plešivci. Zúčastnili sa na nej členovia závodnej bunky KSČ Slavošovskej papierne Ondrej Štrigner, Ondrej Gemeri st. u Bartka z Rochoviec, Arpád Kúth, Ján Sopko z Čiernej Lehoty, Ján Červenák, Ján Potočný a Matej Sirkovský st. zo Slavošoviec, Ján Švec z Ochtinej a Ján Pilian zo Štítnika.
Vynaložené úsilie strany však bolo márne. Celej Štítnickej doline hrozilo, že obyvateľstvo ostane bez pracovných príležitostí. Ako jediná závodná bunka KSČ na Štítnickej doline v Slavošovskej papierni zaktivizovala svoju činnosť proti zastaveniu a likvidácii závodu. Komunistickí poslanci v parlamente predložili interpeláciu, že Slavošovská papiereň je jediným zdrojom obživy obyvateľstva Śtítnickej doliny, preto musí byť za každých okolností ponechaná a nesmie byť demontovaná. Keď poslanci a ministri videli silnú jednotu ľudu, podporili návrh komunistických poslancov, a tak akcionári kartelu upustili od likvidácie závodu. Víťazstvo strany v konsolidácii v závode a okolitých dedinách si získalo priazeň ľudu, jej členská základňa sa začala rozrastať. Do závodnej bunky pristúpilo asi 150 nových členov, do Rudých odborov asi 200 a do Komsomolu asi 60 členov.
Po celosvetovej krízovej situácii začiatkom roku 1935 sa pomery v závode stávali priaznivejšími, bolo viac pracovných príležitostí. Začala sa oživovať práca v závodnej i dedinských bunkách KSČ, pripravovali sa na voľby v roku 1936. Ako predvolebná kampaň poslúžili prvomájové oslavy v Slavošovciach a Štítniku. Cyklus schôdzí a osobných agitácií zabezpečili víťazstvo vo voľbách, komunistická strana získala 75 % hlasov.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, AF: OV KSS v Rožňave,
Spomienky o robotníckom hnutí Štítnickej doliny. Okresný úrad v Rožňave I.
Napísala: Eva Kerekešová



























Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-