Región Gemera bol v minulosti známy výrobou paličkovanej čipky. Začiatkom 20. storočia sa v Štítniku začali vyrábať aj háčkované tzv. štítnické čipky. Ich výroba nevychádzala z tradície, ale vyjadrovala snahu o podporu obyvateľstva v ich neľahkom položení po zániku hámrov v okolí Štítnika. Bola to umelo vytvorená čipka s motívmi starých maďarských výšiviek, ktorá sa vyrábala technikou írskej čipky háčkovaním
Mestečko Štítnik leží západne od Rožňavy. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1243, keď ho Belo IV. Daroval Detrichovi a Filipovi Bebekovi. V minulosti mu rozvoj zabezpečila ťažba železa a hámre na medenú rudu, ktorých vlastníkom v polovici 19. storočia bola rodina Szontághova. V medenom hámri vyrábali rôzne poľnohospodárske náradia, ktoré mali veľký odbyt. V tom čase bol Štítnik známy aj pestovaním tabaku. Ku koncu 19. storočia sa zásoby rudy vyčerpali a priemysel začal upadať. Tiež sa prestal pestovať tabak. Mestečko a jeho obyvatelia chudobneli a mnohí sa vysťahovali do cudziny.
V roku 1905 dve dcéry Pavla Szontágha, bývalého majiteľa medeného hámra, Alžbeta (1856-1917) a Aranka (1858-1950), na návrh svojej matky, založili v rodinnom dome v Štítniku školu, kde sa dievčatá a ženy zaúčali do háčkovania štítnických čipiek.
Výroba čipiek v tomto mestečku nemala žiadnu tradíciu. Obdobie konca 19. a začiatku 20. storočia veľmi prialo výrobe čipiek a iných odevných doplnkov. Je to obdobie secesie, kedy čipka a ozdoby boli všeobecne módnym doplnkom, a túto situáciu pravdepodobne využili aj sestry Szontághove. Zaviedli techniku háčkovanej írskej čipky, ktorá bola známa pod názvom štítnická čipka a prispôsobili si ju svojmu vlastnému vkusu. Jej výrobou sa snažili pokryť dopyt po módnych doplnkoch, ktoré sa doposiaľ dovážali z Nemecka, Belgicka a Talianska. Technika je zo začiatku pomerne ťažká a piplavá. Základ tvoria kolieska, ktoré vzniknú obháčkovaním hrubšej nite, alebo na paličku viackrát natočenej nite. Používali sa buď jednotlivo, alebo tvorili základ zložitejších motívov kvetov a iných kompozícií. Plastické časti čipky sa háčkujú na hrubšom základe, na vodiacej niti tak, aby sa táto dala potiahnutím formovať do tvaru lístkov a stoniek. Základným technickým prvkom je retiazka, krátky a dlhý stĺpik.
Prvý kurz organizovaný v Štítniku sa začal v roku 1905 a mnohé ďalšie nielen v Štítniku a v Rožňave, ale aj na okolí, sa konali až do roku 1912. V novinách Sajó – Vidék (Slánsky kraj) z 15.8.1907, vychádzajúcich v Rožňave, sama Alžbeta Szontághová v článku
„Z histórie štítnickej čipky“ píše: V lete v roku 1905 sme sa rozhodli, že zavedieme výrobu írskej čipky. Ale aj keď sme prevzali techniku írskej čipky, hneď od začiatku sme sa snažili, aby v nej prevládali ľudové motívy, aby čipka bola niečím novým, zvláštnym. Štítnické ženy prijali tento plán s veľkým oduševnením a podporovali nás v našich snahách. Hneď na prvú výzvu sa prihlásili 42 žiačok a v júli sa začal prvý kurz. Na jeseň už prvé výrobky rozposlali a hoc ešte neboli úplne dôsledne vypracované, dostalo sa im dobrej odozvy. V decembri sme usporiadali v Budapešti prvú výstavu v Umelecko – priemyselnom múzeu a ďalšiu v Spolku žien pre umenie a vzdelávanie. Čipky sa vyrábajú podľa návrhov mojej sestry a dnes ich je už 192. Niektoré z nich sú až také žiadané, že sa z nich vyrobilo niekoľko sto kusov. Najviac čipiek sa vyrába v Štítniku, Kečkeméte a v Badapešti. Práca sa pomaly rozbieha aj v iných mestách.
V kurzoch spočiatku sa vyrábali čipky úzke, okrajové, pozostávajúce z 2 – 5 radov. Až neskôr sa zhotovovali rôzne obrúsky, golieriky, manžety, rukavice, viazanky, reklíky, paplončeky, oltárne prikrývky, dečky s motívmi granátových jabĺk, tulipánov, čerešní, a to podľa objednávky. Okrem toho s používali na výzdobu šiat, blúzok, klobúkov, na spodné prádlo a bielizeň. Tiež na výzdobu slnečníkov.
Práce boli organizované sestrami Szonthágovými. Prípravu kurzov, zaúčanie učníc mala na starosti Alžbeta. Vykupovanie, rozosielanie hotových výrobkov, takisto organizovanie kurzov mala na starosti mladšia sestra Aranka. Hotové výrobky predávali vo svojom obchode v Budapešti. Okrem štítnických čipiek to boli aj paličkované čipky a výšivky. Všetky svoje výrobky značili vlastným znakom – v okrúhlom poli uprostred štvorlístok, po obvode nápis Csetneki Magyar Csipke (Štítnická maďarská čipka).
Už v roku 1907 mali sestry vyhotovených viac ako 200 kusov rôznych vzorov, ktoré rozposlali záujemkyniam a výrobkyniam zdarma. Podľa nich sa potom čipky zhotovovali. K objednávkam boli vždy pripojené podrobné popisy na vyhotovenie výrobku.
V rokoch 1905 - 1912 konalo v Rožňave a na okolí, ale aj v iných mestách vtedajšieho Uhorska, viac kurzov výroby štítnickej čipky, ktoré najprv viedli samé sestry Szontághove a neskôr už absolventky kurzov. Bolo to pre ne výhodou, lebo po zaškolení mohli počítať so stálymi objednávkami na prácu. Kurzy sa konali napr. v Štítniku (1906), Rožňave, Budapešti, Debrecíne, Kečkeméte, Koložvári (1907), Dobšinej (1908), Rožňave, Štítniku (1909), Štítniku, Lipovníku (1912). V rámci vtedajšieho Uhorska bolo kurzov určite oveľa viac. Absolventky kurzov v záujme ich ďalšieho rozvoja vysielali na výstavy ručných prác do Budapešti, aby potom získané skúsenosti a nápady mohli využiť vo výrobe krajších a kvalitnejších čipiek.
Sestry Szontághové vydali v rokoch 1907 a 1908 dve brožúrky o štítnickej čipke. Obidve vyšli v Budapešti pod názvom Štítnická maďarská čipka (Csetneki magyar csipke). Mali informatívny a propagačný charakter. Slúžili ako pomôcka pre ženy a dievčatá, ktoré sa túto techniku chceli naučiť, od počiatočných inštruktáži o materiáloch a pomôckach, cez základné pracovné postupy a jednoduché okrajové úzke čipky až po niektoré hotové výrobky – goliere, malé vreckovky a prikrývky.
Štítnická čipka je dosť komplikovaná textilná technika. Najprv sa uháčkujú jednotlivé motívy (ruže, tulipány, granátové jablká, čerešne, srdcia a rôzne lístky a úponky). Po uháčkovaní sa pristehujú na papier s predlohou, potom sa tieto vzory navzájom spájajú háčkovanou sieťovinou s oblúčikmi a pikotkami, alebo kde je to potrebné vypĺňajú sa šitou čipkou (pavúčikmi a mriežkami). Podľa návodu v brožúrke bol nasledovný postup výučby háčkovania štítnickej čipky. Najprv sa vyučovala výroba jednotlivých drobných základných prvkov a motívov - krúžky, stonky, drobné okrajové čipky, ozdobné krúžky, čerešňa, ozdobná – prelamovaná – čerešňa, veľká uzavretá ruža, mrežované granátové jablko, tulipán, ozdobné stonky, lístky a kvietky. Z týchto základných tvarov sa dá podľa ďalších inštrukcií naučiť výroba hotového predmetu, ku ktorému je v brožúre podrobný popis postupu výroby.
Súčasťou brožúry bola aj kreslená príloha s 16 kresbami a predlohami na výrobu okrajových širokých čipiek, golierov, manžiet a iných výrobkov. 
V Štítniku a blízkej Rožňave aktivity sestier Szontághových pretrvali až do roku 1914. Prerušila ich I. svetová vojna a po vojne sa už neobnovili. Medzičasom v roku 1917 zomrela Alžbeta a Aranka svoju činnosť vyvíjala už len v Maďarsku. Pamiatkou na toto obdobie je zachovalá fotografia z roku 1912, na ktorej sú zachytené okrem oboch sestier Szontághových, ich sesternica Magdy, ktorá viedla kurzy, aj účastníčky kurzu v Štítniku. Kurz bol pravdepodobne kombinovaný, pretože na fotografii je vidieť, že niektoré dievčatá čipky paličkujú, iné vyrábajú štítnickú čipku háčkovaním.
Minulosť výroby štítnickej čipky v Štítniku a na okolí je stručná, dnes už len málokto o nej niečo vie. Pamätníčky kurzov a výroby sa už dávno pominuli, pretože po roku 1918 sa v tomto regióne výroba neobnovila. Pripomínajú nám ju už len predmety zachované v zbierkach múzeí a zmienky v dobovej tlači zo začiatku 20. storočia.
Novodobá história štítnickej čipky sa začala písať v roku 1995, kedy v Debrecíne v Maďarskej republike sa začala tejto čipke venovať Medgyesiné Vághy Ida so svojimi spolupracovníčkami. V roku 2004 založili Združenie štítnickej čipky, ktorého úlohou je túto zaujímavú textilnú techniku obnoviť, propagovať a rozširovať ju. Dúfajme, že tieto aktivity sa dostanú aj na Slovensko, do Štítnika a jeho okolia.
V Štítniku bola škola, kde sa dievčatá a ženy zaúčali do háčkovania štítnických čipiek
Napísal(a) Mgr. Angela CzintelováNapíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-