Medzi osobnosti Gemera zaraďujeme aj Ctibora Štítnického. Narodil sa 6. septembra 1922 v Štítniku, podľa ktorého si vybral svoj pseudonym. Nepodarilo sa mi zistiť, kedy k tomu došlo, že jeho pravé meno Tibor Dörner sa stalo menej známe než jeho umelecké. Najskôr k tomu došlo v rokoch, keď študoval na gymnáziách a začal tvoriť prvé básne. Nechajme to však na iných, ktorí zaiste presnejšie vedia, ako k tomu došlo. Podstatné je pre nás teraz to, že aj napriek obdobiu, ktoré ho
z povedomia kultúrnych tvorcov zaradilo do úzadia v spoločnosti, jeho rodáci na neho nezabúdajú a príležitostne si na neho zaspomínajú a prejavia vďaku za jeho tvorbu, ktorá ho preslávila široko-ďaleko od svojho rodiska. V krátkosti môžeme pripomenúť, že Ctibor Štítnický bol slovenským básnikom, prekladateľom i publicistom. Zastával aj mnohé významné funkcie v kultúrnych a literárnych organizáciách.
Spomenuli si ho jeho mladší i starší rodáci aj teraz pri príležitosti jeho nedožitých narodenín. Obecná knižnica v Štítniku, ktorá nosí v názve jeho meno, pripravila spomienkové dopoludnie. Spolupodieľal sa na ňom nielen Obecný úrad, ale aj Základná škola, MOMS a ZPOZ v Štítniku. Bol to dôstojný príspevok k tomu, aby sa vzdala úcta nášmu krajanovi, ktorý sa prejavil ako „jagavá hviezda“ vojnového a povojnového obdobia a stal sa typickým predstaviteľom dobovej literatúry. Najmä mladej generácii spomínané dopoludnie iste pomohlo k tomu, aby sa lepšie oboznámila s jeho životom a tvorbou. Prispela k tomu príhovorom najmä pani Gabriela Koreňová, pracovníčka knižnice, ktorá v ňom upriamila pozornosť na putá Štítnického s jeho rodným krajom.

Pekne sa uviedli i žiaci základnej školy, keď napríklad Veronika Motúzová si pripravila k tejto príležitosti referát o živote a diele Ctibora Štítnického. Ani ostatní účinkujúci sa nedali zahanbiť a zarecitovali niektoré básne z autorovej tvorby. Napríklad Mgr. Janka Vranová predniesla báseň Ráno v Gemeri, Mgr. Margita Gločeková Rekviem za matkou, pani Jakobejová báseň Jarmile, ktorú básnik venoval svojej milovanej manželke. Prezentovali sa aj ďalší žiaci s ukážkami detskej poézie, ako napr. Viktorka Jančíková s básňou Ďateľ, Klaudia Beitlerová s básničkou Pesnička o električke Terezke. Adam Molnár zarecitoval báseň O matke, ktorá pochádza zo zbierky Ct. Štítnického Chlieb a ruže.
Na záver slávnosti prítomní Ctiborovi Štítnickému vzdali hold a úctu pri jeho rodnom dome, kde mu položili veniec spomienky, ako doklad o tom, že na neho nezabúdajú a ďakujú mu za plodný život, tvorivú prácu a vzornú reprezentáciu obce Štítnik a nášho Gemera.
Ctibor Štítnický zomrel 12. júna 2002 v Bratislave, kde je aj s manželkou pochovaný
Reményik Sándor:
STAVITEĽOV SYN
„Staviteľstvo je zmrznutá hudba.“ V mojom otcovi hudba zamrzla. Nebol lyrik. V ňom láska k pomeru, K tým prostým veľkým čísliciam skrsla.
Do mojej hlavy, hoc jak to silili, nevošli počty s geometriou. Len k brehom snov sa vlnil krvi prúd a básnik stal sa syn stavitelov.
Dlho som myslel, že tá pieseň celkom cez dušu matky vžiarila do mňa, Na oltári krbu obetnej krvi každá báseň z nej kvapka je skromná.
A k netušeným základom dedičstva privádza teraz slovo z cudzích úst: „Hoc duša jemná, verš jeho z kovu, nie roztekavý, ani povodeň, V ňom rodu budujúcich dužnie peň.“
Ja staviteľ! . . . Ja básní staviteľ! ... Otec, hľaď ten tajný zákon krvi: S tvojím od mňa vzdialeným remeslom niekde, vidíš, sa predsa zídem prvý.
|
|
Číra pravda: aj ja som si staval, železnými traverzami prešiel na stavbe verša – a zavrhol som ťarchu zbytočných ozdôb a hesiel.
Číra pravda: vždy som mal základy, do hĺbky vykopal prísnu stenu. Tak išiel som z poschodia na poschodie a ľúbil čiaru veľkú, šľachetnú.
Číra pravda: vždy mala pevný vrch moja báseň a často vežu aj. A nie pre hru, by duše bývať mohli aj v nej, preto som ju ja vystaval.
Číra pravda: neroztopila sa celkom ni vo mne zmrznutá hudba. Však strata na cle, výhra v prievoze, veršu hať sa stala silou: sudba.
Ja staviteľ! ... Ja básní staviteľ ... vírivý, hlboký je zákon krvi: Berie novú formu, inú dimenziu ... Otec, ďakujem za dedičstvo krvi.
Preložil: T. D. Štítnický
|
Zo zbierky Kniha priateľov, Tisovec 1942
{jcomments on}