utorok, 07 september 2021 13:39

Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (10) Doporučený

Napísal(a) Ján Bradáč
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

BANÍCTVO

História Rakovnice je nerozlučne spätá s baníctvom, nakoľko tvorilo základné životné podmienky pre ľudí v obci. Až 80% obyvateľov obe bolo zamestnaných v baniach už dávno pred 20. storočím. Niektorí občania neboli len zamestnancami v bani, ale vlastnili i dobývacie práva na ťažbu rudy v Dubine, Magdaléne, Špádoch, Viničkách. Vlastníkmi dobývacích práv boli občania Rakovnice – Rusnák, Gonos, Lörinc, Koltáš, Bradáč, Benko, Fekete, Kožár, Németh, Čapó.
Koncom 19. storočia sa ťažba železných rúd koncentruje do Rimamuránsko-šalgótarjánskej železiarskej účastinnej spoločnosti so sídlom v Budapešti. Jej prvým predsedom sa stáva gróf Emanuel Andrássy. V roku 1901 – 1904 spravila 2300 metrov dlhú dedičnú štôlňu. V roku 1912 – 1940 spojila ložiská v Nadabulej s ložiskom v Rudnej, kde prcovala väčšina baníkov z obce. Do práce dochádzali pešo, od roku 1933, keď sa v obci objavili bicykle, tak i na bicykloch. Do práce i z práce dochádzali v oblečení, v ktorom fárali do bane.

Súčasne Rimamuránska spoločnosť ťažila i na úseku Mních. Ústie štôlne Mních bolo na južnom svahu Mních nad štátnou cestou z Rožňavy do Štítnika s výškovým rozdielom 74 metrov. Namáhavá práca baníkov bola spätá so zápasom za lepšie pracovné a životné podmienky a za vyššie zárobky. Ťažili sa minerály, kremeň, magnezit, pyrit, hematit, chalkopirit, kalcit, rumelka, sádrovec a iné. Ťažilo sa ročne 575 ton železnej rudy. Ťažba na Mníchu bola prerušená v dobe hospodárskej krízy.
Niektorí baníci pracovali aj na úseku bane v Rožňavskom Bystrom. Železnú rudu prevážali furmani na vozoch cez Rakovnicu, od roku 1941 začali rudu prevážať nákladnými autami a neskôr bola vybudovaná visutá lanovka – Šodronka, po ktorej rudu z bane Rožňavské Bystré prepravovali do pražiarne rúd na Rožňava-Bani. Ešte i v súčasnosti možno vidieť haldy jaloviny na Iváďove, ktorú tam sypali. Pre nerentabilnosť a malé zásoby rudy bola táto baňa v 80. rokoch odstavená. Baníci prešli pracovať na úsek Mier.

Baníctvo prešlo viacerými vzostupmi a pádmi. Banícka práca si vždy vyžadovala chlapov šikovných, nebojácnych, slovom mužov tvrdej baníckej nátury. Okrem nebezpečenstva a prekonávania prírodných prekážok si museli osvojiť i špecifiká, ktoré práca v bani pre svoju náročnosť má. Práca v bani bola skutočná drina. Úmrtné listy baníkom sa vypisovali väčšinou ešte pred dôchodkom. No inej práce v Rakovnici nebolo, preto ľudia boli nútení upísať sa bani, museli počítať i s tým najhorším. Baníkov bolo dosť. Keď jeden vypadol, núkali sa zaňho desiati.

V období hospodárskych kríz postihla i baníctvo nezamestnanosť, bieda, neraz i zúfalstvo. Prechodne nachádzali prácu na stavbách ciest v Stratenej, Červenej skale, Súľovej, v baniach v Banskej Štiavnici, Kremnici a Hodruši. Známe sú mená Ján Čapó na Hostinci, Ján Gallo na Hostinci, Ján Gonos u Miška, Ján Genči, Ján Baffy, Ondrej Gonos-Frunčo. Viacerí odišli za prácou za hranice, ba i do zámoria, ako Ľudovít Kravec, Ondrej Máťaš, Ondrej Žúdel a ďalší.

Čiastočnému zlepšeniu zamestnanosti došlo v roku 1936 zvýšením ťažby železných rúd v Rudnej, Nadabule a v Rožňave. V roku 1946 boli zriadené Železorudné bane. V roku 1950 sa začala investičná výstavba banských úsekov, ktoré boli súčasťou závodu Železorudných baní Rožňava. Zabezpečila sa otvárka hlbín a modernizácia pracovných postupov v revíri Mier v Rakovnici a v Rudnej.

Na úseku Mních sa v roku 1950 začal nový prieskum a 15. apríla 1958 ložisko Mních pričlenili k závodu Rožňava-Baňa. Pôvodný názov Mních premenovali 15. októbra 1960 na Mier. Výstavba úseku Mier prebiehala v rokoch 1964 – 1970. Výstavba zahrňovala vybudovanie centrálnej šachty, strojovne, čerpacej stanice, vetrania bane, skladu výbušnín, prívodu vzduchu a vody, výstavbu sociálnej budovy atď. Baňa Mier bola spojená štôlňou Lukáč s banskými úsekmi Rudník a Štefan. Baníctvu sa venovali aj vysokoškolsky vzdelaní Rakovničania – Ing. Sedlák, profesor Ján Fábian, Ing. Milan Lešták a ďalší.

rakov banicizmieru1aNiekedy sa pracovalo veľmi namáhavo a za nízky plat. Za tú banícku drinu človek ďakoval Bohu, že ju mal a mal potom čo položiť do úst a zabezpečiť rodinu. Najstarším baníkom v Rakovnici bol Ľudovít Gabonai, ktorý odpracoval v bani 42 rokov. Od svojich 14 rokov pracoval v bani. I keď tvrdo pracoval, dokázal sa naučiť hre na heligónku, ktorú potom naučil aj svojho vnuka Ondreja Janču. V obci sa banícke remeslo dedilo z prarodičov na rodičov, deti a vnukov. Takéto rody boli – Koltáš, Bradáč, Kožár, Benko. Tvrdá realita baníckeho života, ktorú však nevieme zmeniť. Banícky cech bol velebený. Tak ho spomínajú v rozprávaní starí baníci i píše sa v kronikách. No keď sa človek lepšie započúva, zistí, že všetko sa to vzťahovalo iba na vyvolených. No život baníkov tomu veľmi nenasvedčoval. Im zostala iba tvrdá robota. Možno naivná pozlátka, že patria k tomuto velebenému stavu. Heslá: „Ja som baník, kto je viac“, ani banícka uniforma nemohli uľahčiť ťažkú prácu v bani. Ťažkú prácu v baníctve, i keď nie pod zemou, vykonávali aj ženy z Rakovnice pri pražiacích prácach na Rožňavskej Bani – pani Žofia Benková, Júlia Lindáková, Zuzana Kožárová, Zuzana Dóbisová, Mária Gabonaiová, ktoré po dlhé roky túto ťažkú prácu vykonávali.

O tom, že práca v bani bola nebezpečná, svedčia i nešťastia, ktoré postihli našich baníkov. V roku 1955 mal ťažký úraz Peter Fábian s trvalými následkami v bani Rudník. V roku 1962 v bani Rudník smrteľný úraz Ondrej Bradáč, v roku 1970 na Mieri Ladislav Nagypál, ťažký úraz s trvalými následkami na invalidnom vozíku. V roku 1988 Marian Máťaš, ťažký úraz na Mária bani s trvalými následkami na invalidnom vozíku, Milan Hencel utrpel úraz s trvalými následkami, v roku 1989 Miroslav Lindák, smrteľný úraz na Mieri, ale k úrazu prišli i ženy, napr. Margita Gibasová prežila ťažký úraz s trvalými následkami.

Pre výchovu baníckeho dorastu bolo v Rožňave založené učilište baníckeho dorastu. Absolventmi tohto učilišťa sa stali naši občania: Štefan Ščipák, Rudolf Prokop, Milan Parobek. Prvými vychovávateľmi boli Ondrej Bradáč a Koloman Tuza.

Po roku 1947 bol veľký nedostatok riadiacich pracovníkov. Pre ich nedostatok urobila vláda rozhodnutie – pripraviť z baníkov týchto pracovníkov. Ročný kurz mal pripraviť nádejné kádre na funkcie riaditeľov a naučiť ich riadiť výrobu. Z našej obce sa takýmto riaditeľom stal Ondrej Genči – amerikán, ktorý bol poverený riadiť úseky Drnava a Nižná Slaná.

Pri baníctve nemožno nespomenúť i geologický prieskum. V roku 1952 bol založený Geologický prieskum v Čučme, ktorý sa neskôr presťahoval do Rožňavy. Prvým riaditeľom geologického prieskumu sa stal Ing. Ján Pástor z Rakovnice. Ako dlhoroční pracovníci prieskumu boli Július Adamec, Ján Šály, Ján Hencel, Jozef Hlaváč a ďalší.

rakov banicizmieru2V roku 1990 bol uznesením vlády vyhlásený útlmový program baníctva pre odvetvie rudného baníctva a v júni 1993 ukončená ťažba železnej rudy a následne závod Rožňava Baňa ukončil svoju banícku činnosť. Baňa Mier v roku 1992 bola zatvorená. Baníci do 50 roku veku boli preradení do starobného dôchodku. Mladší baníci, ktorí mali odpracované roky v bani dostali banícku rentu 1900 slovenských korún mesačne. Vznikajúca nezamestnanosť spôsobila obyvateľom obce mnohé problémy, pretože v iných výrobných a nevýrobných odvetviach bol nedostatok pracovných príležitostí. Taká bola realita baníckeho života. Pri hodnotení netreba veľkých slov, lebo život, najmä ten s veľkým „Ž“ sa skladá z tisíc malých okamihov, malých činov a hrdinstiev tak samozrejmých a prostých ako život sám. Ich hrdinovia sa nepokladajú za hrdinov. Ostali neznámi, nepovedali o tom nikomu ani slovo. No niekedy i preto, že už nemali času. Možno dnešný človek ich konanie ani motiváciu nikdy nepochopí. Svedkami ich hrdinstiev ostanú iba nemí svedkovia, ktorí nevydajú kľúč poznania tohto hrdinstva. Tak, ako si to priali oni. Vykonali to, i keď vedeli, že im za to nikto nepripne medailu.

Po celé tie roky patrónkou baníkov bola Svätá Barbora. Podľa legendy sa mučenícka smrť 20 ročnej princeznej Barbory stala v roku 306 v Nikomédii v Malej Ázii. Pretože odmietla manželstvo pohanského ženícha z urodzeného roku, lebo sa ako kresťanka cítila Ježišovou snúbenicou, jej otec kráľ Dioskurus jej vlastnoručne sťal hlavu. V zápätí však bol zasiahnutý bleskom. Odvtedy ju celý kresťanský svet uctieva ako svätú. Baníci si ju ako patrónku vybrali pre jej vieru a zásadovosť, ktorá im pomáhala v neľahkom živote.

Z baníctva v našej obci nám ostali iba spomienky na prácu našich prarodičov, rodičov a deti, na ktoré už budeme iba spomínať. Zo všetkého si uchovajme aspoň banícky pozdrav „ZDAR BOH“.

Vývoj pracovnej doby

Na začiatku 20. Storočia bolo bežné, že sa pracovalo šesť dní v týždni, desať až dvanásť hodín. Vychádzalo sa z kresťanského Starého zákona, že Boh tvoril svet 6 dní a siedmy oddychoval, čím dal všetkým návod, ako to treba robiť. Človeku hneď zíde na um, že oddychoval v nedeľu, lebo za šesť dní utvoril Pán nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal a posvätil ho. Ľudia uctievali nedeľu ako deň, keď sa klaňali slnku. V deň slnka úrady a ľudia žijúci v mestách nech odpočívajú a nech sú všetky dielne a obchody zatvorené. Výnimku mali ľudia na vidieku, ktorí sa mali zaoberať svojou obživou na hospodárstve. V tomto storočí sa však situácia začala meniť a jedným z prejavov bolo aj skracovanie pracovného týždňa. Na tom, že pracovný týždeň sa zo šiestich dní skrátil na päť, majú veľkú zásluhu židia a adventisti v Amerike, kde mali väčšiu podporu ako u nás. Po prvýkrát sa v sobotu oficiálne nešlo do práce v roku 1926. Do práce v sobotu prestali chodiť aj zamestnanci automobilky Ford. V 30. rokoch bolo zavádzanie päťdňového pracovného týždňa súčasťou Rooseveltovho ekonomického programu Nový údel. Po Amerike ho nasledovala Európa.

Päťdňový pracovný týždeň u nás je dieťaťom politického oteplenia 60. rokov. Bol to dlhodobý proces, pretože náhly prechod by ekonomika neuniesla.

rakov banícky vozíkOd roku 1964 bola každá štvrtá sobota voľná a potom od roku 1966 každá druhá sobota. Päťdňový pracovný týždeň bol u nás zavádzaný súbežne s poprednými peletónmi západnej Európy. Všetky prevádzky prešli na nový systém v septembri 1968. Nemôžem však povedať, že by nás sobotňajšia práca alebo škola nejako zvlášť deprimovali. Brali sme to ako fakt, i keď skrátenia pracovného týždňa sme sa potešili.

Ani po ustanovení päťdňového pracovného týždňa sa ľudia pracovných sobôt nezbavili. Až do 80. rokov sa v sobotu nadrábali štátne sviatky, ktoré vychádzali na pracovné dni. V obci sa tieto soboty využívali na akcie „Z“ (dobrovoľné pracovné aktivity) na čistenie obce a pod.

V 90. rokoch boli už sobotňajšie „šichty“ iba spomienkou a dnes si prácou cez víkend ničia zdravie iba dobrovoľníci a tí, ktorých zamestnanie nepustí. Oddýchnutejší ľudia sú spokojnejší, a teda aj produktívnejší. Pri nadmernej záťaži vystavujeme náš organizmus a psychiku stresu, ktorý môže byť z dlhodobejšieho hľadiska škodlivý, môže viesť k poruchám spánku, únave, dekoncentrácii, agresívnemu správaniu a narušeniu vzťahov s okolím. Preto sú na regeneráciu síl dôležité krátke prestávky počas pracovného procesu a tak isto dlhší oddych počas predĺžených víkendov a dovolenkového obdobia.

Po prechode ekonomiky na trhovú sa po revolúcii v roku 1989 objavujú tendencie pracovnú dobu prispôsobovať potrebám zamestnávateľov bez ohľadu na pracovnú dobu, možnosti využívania času na relax a časti i snahy nariaďovať práce cez čas a predlžovať možnosti práce cez čas na maximálny možný počet hodín. Aktívne tomu napomáha vysoká nezamestnanosť a prebytok pracovných síl. Verím, že i tento problém sa vyrieši po zvýšení ekonomického prostredia v budúcnosti.

(POKRAČOVANIE)
Ján Bradáč

 

Čítať 71 krát Naposledy zmenené utorok, 07 september 2021 20:52

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.