Hračka sprevádza deti už od najstarších čias. Jej vývoj bol postupný, od jednoduchých predmetov poskytovaných prírodou, cez drobné hlinené figúrky s pôvodne kultovým významom, až po predmety zámerne zhotovované na hranie pre deti. V ľudovom prostredí Slovenska boli okrem hračiek z materiálov, ako hlina, kosti, slama, šúpolie...veľmi obľúbené i hračky drevené. Tieto sa v mnohých prípadoch zhotovovali popri domácej výrobe poľnohospodárskeho náradia. Po istom čase však samotný výrobca nestačil svojou produkciou pokryť dopyt a výroba drevených hračiek sa začala sústreďovať do väčších výrobných stredísk vznikajúcich koncom 19. a v prvých desaťročiach 20. storočia. Medzi V Kyjaticiach, no i v susednom Babinci, sa obyvateľstvo venovalo výrobe ľudového nábytku z bukového štiepaného dreva, najmä skríň a zásobníc na obilie, tzv. súsekov, pričom v 19. storočí to bol zdroj obživy viacerých rodín. Zaujímavá bola ich výzdoba, ktorú zhotovovali pomocou kružidla s rydlom. Popri tradičnom nábytku pre dospelých začali kyjatickí majstri zhotovovať aj malé súseky pre deti, ku ktorým postupne pribudla i výroba drevených hračiek. Odberateľmi kyjatických súsekov boli najmä gazdovia z Dolnej zeme. Po vzniku ČSR v roku 1918 však kyjatickí výrobcovia stratili kvôli zmene hraníc svoje trhy a výroba súsekov, teda aj hračiek, začala upadať.
Produkcia ľudových hračiek v Kyjaticiach sa obnovila vďaka Štátnemu ústavu pre zveľaďovanie živností v Turčianskom Svätom Martine, ktorý v snahe zachovať starú techniku spracovávania dreva štiepaním, ako aj techniku výzdoby vyrývaným ornamentom, usporiadal v rokoch 1926 – 1927 v Kyjaticiach kurz pre budúcich výrobcov s cieľom obnoviť ľudovú výrobu a rozšíriť sortiment drevených hračiek. Kurz sa zopakoval tiež v roku 1934, a tak sa Kyjatice v 30. rokoch 20. storočia stali jedným z najvýznamnejších stredísk výroby drevených hračiek na Slovensku. Sortiment tvorili koníky na kolieskach, koníky s vozíkom, rôzne typy domácich zvierat na kolieskach, postieľky, fúriky... Okrem toho sa v Kyjaticiach vyrábal aj detský nábytok, najmä stoličky a stolíky. Kyjatické hračky sa zhotovovali z naštiepaných doskovitých častí bukového dreva, pričom použitý materiál a výrobné postupy boli rovnaké ako pri zhotovovaní súsekov. Farebnosť hračiek sa spočiatku dosahovala prírodnými moridlami, v novšom období sa začali používať kupované moridlá. Namorené hračky sa zdobili vyškrabávaným a vyrývaným ornamentom tvoreným vzájomne poprepájanými čiarami, závitnicami, oblúkmi a poloblúkmi, pričom najčastejším zobrazovaným motívom bol solárny kruh.
Po druhej svetovej vojne začala však výroba hračiek v Kyjaticiach postupne zanikať, pričom niekoľko výrobcov (Ján Beňo, Ján Petráš) tu pracovalo ešte v 70. rokoch 20. storočia. Na túto tradičnú výrobu nadviazal v 80. rokoch Ján Ulický z Rimavských Zalužian a Viliam Oboňa z Prievidze. V roku 2002 sa začal vo väčšej miere venovať výrobe kyjatických hračiek i Rudolf Stehlík z Veľkých Teriakoviec – Krásnej, ktorý bol od roku 2001 členom Cechu výrobcov hračiek vo Vrútkach. Krátko na to sa stal práve vďaka výrobe kyjatických hračiek Majstrom umeleckej výroby Ústredia ľudovej umeleckej výroby v Bratislave.
V zbierkovom fonde Gemersko – malohontského múzea sa nachádzajú tradičné kyjatické hračky zhotovované v 20. – 30. rokoch minulého storočia, výrobky z druhej polovice 20. storočia, no i hračky zhotovené Rudolfom Stehlíkom v roku 2004.
Mgr. Ľudmila Pulišová,
etnografka
{gallery}kultura/vystava/hracky{/gallery}
{jcomments on}
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-