Ján Bradáč (20)
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (20 – KONIEC)
Napísal(a) J. Bradáč
PÁR SLOV NA ZÁVER
Každé obdobie v živote ľudí je kus histórie, ktoré je potrebné zachovať pre ďalšie generácie. Ja som sa zameral na 20. storočie z toho dôvodu, že od roku 1939 do roku 2000, t. j. 61 rokov svojho života som tu prežil. Skúsenosti a udalosti, ktoré som získal, ma oprávňujú uložiť ich na papier. Využil som i skúsenosti starších spoluobčanov, s ktorými som žil alebo ktorí ešte žijú. Snažil som sa ich uviesť faktograficky, bez nejakých ideových zámerov. Je to skrátka môj osobný prehľad. Môžu sa vyskytnúť aj iné názory, čo plne rešpektujem. Život v obci je bohatý a rôznorodý, preto som možno niektoré skutočnosti nevedel zachytiť, alebo mám o nich málo poznatkov. Nebolo by účelné niečo dotvoriť vymyslenými údajmi.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (19)
Napísal(a) Ján Bradáč
OSOBNOSTI OBCE RAKOVNICA
Každá obec má vo svojej histórii ľudí a osobností, ktorí väčšou či menšou mierou sa pričinili o povznesenie a spopularizovanie rodnej obce. Svojou usilovnosťou a vzdelaním vynikli z bežného priemeru obyvateľstva. Chcem spomenúť a vyzdvihnúť osobnosti obce Rakovnica, ktorí po 2. svetovej vojne preslávili Rakovnicu a cez nich sa dostala do širšieho povedomia na Slovensku, možno aj do sveta. Je to moje faktografické vyznanie a história potvrdí, či je to pravda alebo nie.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (18)
Napísal(a) J. Bradáč
VEREJNÁ SPRÁVA A STAROSTOVIA
Obec Rekeňa v roku 1900 patrila pod rakúsko-uhorskú monarchiu. Obec v tom čase mala 85 domov a 470 obyvateľov. I keď obyvatelia boli Slováci, násilné pomaďarčovanie malo na nich vplyv. Už i z toho dôvodu, že v úradoch boli maďarskí úradníci a zápisnice boli vyhotovené v maďarskom jazyku. Na čele obce stál starosta obce s obecným zastupiteľstvom. Po boku starostu a obecného zastupiteľstva bol obecný sluha, ktorý doručoval poštu v obci, vykonával služby a bubnovaním oboznamoval občanov o úradných záležitostiach. K udržiavaniu poriadku boli žandári. Ako starosta obce bol zaznamenaný Juraj CHLEBUŠ, dlhoročným bubeníkom bol Ján BELÁK-Pšocha. Školská dochádzka bola nariadením Márie Terézie z roku 1887 povinná. Škola bola cirkevná, postavená v 19.storočí a v roku 1906 bola vykonaná oprava strechy.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (17)
Napísal(a) Ján Bradáč
SPOLOČENSKÝ A POLITICKÝ ŽIVOT
Komunistická strana Česko-Slovenska (KSČ). Podľa zistených skutočností KSČ bola v obci založená v roku 1927. Zoznam členskej základne sa nezachoval, taktiež jej činnosť bola nepravidelná pre rôzne pohyby, ktoré sa v tej dobe vyskytovali. Príčinou môže byť i silná Demokratická strana, ktorá v roku 1946 vyhrala voľby. Činnosť KSČ bola obnovená po 2. svetovej vojne. Svoj vplyv nadobudla po roku 1948, keď sa moci chopili komunisti. V máji v roku 1948 sa voľby uskutočnili už podľa jednotnej kandidátky.
KSČ sa organizačne so svojou prácou delila na závodnú a dedinskú organizáciu. V platnosti bola pracovná povinnosť. V preddôchodkovom veku boli všetci členovia Komunistickej strany registrovaní na svojich pracoviskách. Členskú základňu obce vytvárali prevažne dôchodcovia a zamestnanci obecného úradu. Závodné a okresné organizácie sa jeden druhému do práce nemiešali.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (16)
Napísal(a) J. Bradáč
PLATIDLÁ V 20. STOROČÍ
Základným platidlom v 20. storočí bola koruna. Ako platidlo koruna začala platiť v roku 1892. Delila sa na koruny a haliere. Jej predchodcom boli strieborné zlatky a medené grajciare. Počas prvej korunovej menovej reformy dávali za jednu zlatku dve koruny.
Prvé haliere platili v nomináloch 1, 2, 10 a 20. Vyrábali ich z niklu a medi, no po vypuknutí 2. svetovej vojny aj zo železa, pretože nikel a meď potreboval vojenský priemyselný komplex.
Príchod korunovej meny zmenil aj ceny. Po novom zarobil c. k. úradník mesačne okolo deväťdesiat korún, robotník okolo šesťdesiat. Liter mlieka stál 30 halierov, vajce 5 halierov, chlieb 26 halierov, topánky 13 korún.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (15)
Napísal(a) Ján Bradáč
ZDRAVOTNÍCTVO
Zdravotné zabezpečenie bolo riešené cez nemocnicu v Rožňave, ktorá bola postavená v roku 1887. Občania uprednostňovali ľudové liečiteľstvo pomocou byliniek, studených obkladov, pijavíc a pod. Do nemocnice sa dostali len ťažko chorí alebo po úrazoch.
Presun do nemocnice bol buď pešo alebo na vozoch. Hygiena bola slabá, čo vyplývalo i z možností občanov, ako i kultúrou bývania, ale i používaním vody z potoka, a preto sa vyskytovali rôzne infekcie a nemoci. Začiatkom júna 1931 sa rozšíril na Nižnom konci týfus. Zatvorené boli 2 studne. Týfus sa rozšíril aj medzi žiakov a niektorí museli byť hospitalizovaní v nemocnici.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (14)
Napísal(a) J. Bradáč
OBCHOD A ZÁSOBOVANIE
Hlavnými obchodníkmi v obci boli občania židovského pôvodu, ktorí v obci zotrvali asi 80 rokov do roku 1944. Židovská rodina Adolfa Lisauera prišla do Rekeni z Rožňavy. V Rožňave žil jeho brat Ľudovít Lisauer. V podstate to bola bohatá rodina medzi Rožňavčanmi. Starší občania si ich ešte pamätajú. Bola to slušná rodina, ktorá pomaly bohatla. Ťažký život občanov spôsobil, že uňho nakupovali na úver. Kto veľa strovil a nemal čím vyplatiť dlhy, potom si Lisauer zobral jeho lúky, role a lesy v chotári. Mali jednu dcéru Máriu. Správanie Lisauera, a celej jeho rodiny, poukazuje na sčítaného, rozvážneho a reálne uvažujúceho obchodníka. Osudnou sa im stala 2. svetová vojna, kedy boli v roku 1943 odvlečení do Osvienčimu v Poľsku. Vrátila sa iba ich dcéra Mária, ktorá sa potom vydala za žida Juraja Sterna z Dobšinej. Obaja už zomreli a sú pochovaní na židovskom cintoríne v Košiciach.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (13)
Napísal(a) J. Bradáč
JEDNOTNÉ ROĽNÍCKE DRUŽSTVO
Po 2. svetovej vojne sa začali organizovať strojové družstvá, ktoré mali byť nápomocné pre roľníkov a uľahčiť prácu v poľnohospodárstve, zapožičiavali stroje na poľnohospodárske práce, ako traktory, mláťačky, sejačky, pluhy a pod.
Na základe zákona č. 69/1949 bolo nariadenie zriadiť „Jednotné roľnícke družstvá“ (JRD) ako politické rozhodnutie za účelom scelenia pôdy a zahájenia socializácie dediny.
Do založenia Jednotného roľníckeho družstva v Rakovnici Okresný národný výbor v Rožňave predpísal pre obce kontigenty na odovzdanie pre štát – vajcia, mlieko, hovädzie a bravčové mäso, obilie. Obec tieto povinné kontigenty rozpisovala na jednotlivých vlastníkov pôdy.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (12)
Napísal(a) J Bradáč
POĽNOHOSPODÁRSTVO OD ROKU 1900 DO ROKU 1950
Obec Rekeň (dnes Rakovnica) mala v roku 1900 470 obyvateľov a 85 domov. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo baníctvo, furmanstvo a poľnohospodárstvo. V tejto časti si rozoberieme časť poľnohospodárstvo. Rozloha obce bola 711 ha, z toho pripadá na poľnohospodársku pôdu 309 hektárov, na lesné plochy 329 hektárov a zastavaná plocha 73 hektárov. Poľnohospodárska pôda bola rozdelená na veľký počet vlastníkov hektárov, malých i väčších. Roľníci nad 10 hektárov boli sebestační vo výrobe, najmä Lisauer, Ján Fábian-Kochan, Ján Gonos-Boriš, Ondrej Lindák-Balag, Ján Fábian-Mičko. Ostatní roľníci väčšinou okrem prác na pôde mali aj iné zamestnanie. Veľkí gazdovia pre prácu na poli využívali želiarov alebo nádenníkov, ako napr. Irša u Kochana, Belák u Boriši atď., ktorí pracovali väčšinou iba za stravu alebo malú odmenu. Slúžili i deti, ktoré ešte mali sedieť v školských laviciach. Niektorí gazdovia sa zaoberali furmanstvom, ako Sedlák-u Sváka, Ladislav Lešták, ktorí vykonávali zvoz sena z Plešiveckej planiny alebo zo Strání a z Bokov, Lackovho lazu...
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (11)
Napísal(a) Ján Bradáč
NÁBOŽENSTVO V RAKOVNICI
Náboženstvo nám dokumentujú 3 kostoly, ktoré sa zachovali ešte z minulých čias. Najstarším kostolom je kostol svätej Magdalény na Iváďove, ktorý je jediným dôkazom, že pôvodná obec sa nachádzala tam. Občania boli väčšinou ev. a. v. vyznania. Podľa zachovaných údajov, v roku 1928 žilo v obci 387 evanjelikov a 117 katolíkov. V roku 1991 to bolo 160 evanjelikov a 78 katolíkov. V roku 2001 bolo evanjelikov 215, rímsko-katolíkov 113, gréckokatolíkov 5, evanjelikov metodologickej cirkvi 6, reformovanej kresťanskej cirkvi 5, pravoslávny 1, náboženský spolok Jehova 1.
Kazatelia
1900 – 1916 Augustín TURCSANY
Viac...
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (10)
Napísal(a) Ján Bradáč
BANÍCTVO
História Rakovnice je nerozlučne spätá s baníctvom, nakoľko tvorilo základné životné podmienky pre ľudí v obci. Až 80% obyvateľov obe bolo zamestnaných v baniach už dávno pred 20. storočím. Niektorí občania neboli len zamestnancami v bani, ale vlastnili i dobývacie práva na ťažbu rudy v Dubine, Magdaléne, Špádoch, Viničkách. Vlastníkmi dobývacích práv boli občania Rakovnice – Rusnák, Gonos, Lörinc, Koltáš, Bradáč, Benko, Fekete, Kožár, Németh, Čapó.
Koncom 19. storočia sa ťažba železných rúd koncentruje do Rimamuránsko-šalgótarjánskej železiarskej účastinnej spoločnosti so sídlom v Budapešti. Jej prvým predsedom sa stáva gróf Emanuel Andrássy. V roku 1901 – 1904 spravila 2300 metrov dlhú dedičnú štôlňu. V roku 1912 – 1940 spojila ložiská v Nadabulej s ložiskom v Rudnej, kde prcovala väčšina baníkov z obce. Do práce dochádzali pešo, od roku 1933, keď sa v obci objavili bicykle, tak i na bicykloch. Do práce i z práce dochádzali v oblečení, v ktorom fárali do bane.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (9)
Napísal(a) J. Bradáč
ŠKOLSTVO
Rekenská evanjelická ľudová škola (Rekeňa, dnes Rakovnica) bola založená v roku 1862. V roku 1896 vyšlo nariadenie, kde bola stanovená povinná školská dochádzka pre deti od 6 do 14 rokov. Deti roľníckych a baníckych rodín boli zapriahnuté do roboty, lebo rodičia na všetko nestačili. Potom deti vymeškávali školu, alebo do nej nikdy neprišli. Ak do školy aj občas chodili, malo to rovnaký efekt ako žiadna dochádzka, lebo všetko zabudli. Niektorí rodičia boli názoru, že keď oni nepotrebovali školu a mohli bez nej žiť, môžu bez školy žiť aj ich deti. Niektorí by aj boli radi posielať dieťa do školy, ale len v zime. V lete bola práca na gazdovstve. Školu považovali za príťaž, dedina ešte verila na strigy, zmoky a škriatky.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (8)
Napísal(a) J. Bradáč
AKT POMENOVANIA NOVORODENCA
Pri narodení dieťaťa farár zapísal novorodenca do cirkevnej matriky, a tým sa jeho uvedenie do života skončilo. Neskôr rodičia dostali na fare krstný list dieťaťa, ktorý zvyčajne uložili na spodok truhlice, aby sa nepoškodil alebo nestratil. Odtiaľ sa dostal na svetlo sveta iba zriedkavo, keď išiel mládenec k asentírke, čiže k odvodu, alebo keď sa ženil či dievča vydávalo. Krstný list bol dlho jediným osobným dokladom.
Neskôr boli zavedené matriky, kde povinnosťou rodičov bolo oznámiť narodenie dieťaťa, zaregistrovať dieťa ako nového občana, oznámiť matrikárovi jeho meno, aby ho mohol zapísať do matriky. Po zapísaní dieťaťa do matriky dostali rodičia Rodný list.
Najčastejšie mená boli Mária, Zuzana, Helena, Júlia, Ján, Ondrej, Peter, Ľudovít, Ladislav a ďalšie.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (7)
Napísal(a) J. Bradáč
OBYVATEĽSTVO
Obec Rekeňa v roku 1900 mala 405 obyvateľov a 85 domov, patrila k malým obciam v Gemersko-malohontskej župe v rakúsko-uhorskej monarchii. I keď obyvatelia boli slovenskej národnosti, násilná maďarizácia silno ovplyvňovala obyvateľov. V školách sa učilo maďarsky, úradné listiny sa vyhotovovali v maďarskom jazyku. Obec žila chudobným, ale pokojným životom.
V roku 1910 mala obec 517 obyvateľov a 90 domov. Bremeno 1. svetovej vojny v roku 1914 ťažko doľahlo na chudobný ľud Rekene. Z obce odchádzali muži na front: Ján Fábian-Grajciarik, Ján Genči-Huco, Štefan Kravec-zo mlyna a ďalší. Ján Fábian-Grajciarik sa z vojny nevrátil a nie je známe jeho miesto pochovania. Manželky mužov a deti zostali bez akéhokoľvek zabezpečenia a boli odkázané len na obživu, ktorú si doma dopestovali, aj to niekedy im štát kdečo rekviroval pre vojnové účely. Po roku 1916 sa situácia zhoršila a v ostatných rokoch vojny dosiahla neznesiteľnú mieru.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-