utorok, 04 marec 2025 09:04

Obnova strechy a veže evanjelického kostola v Štítniku v roku 1933 Doporučený

Napísal(a) Juraj Harmatha
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Vzácny gotický evanjelický kostol v Štítniku za stáročia jeho existencie nahlodával zub času.  A tak v roku 1933 bolo nutné pristúpiť k obnove jeho zatekajúcej strechy i jeho veže. A vtedy sa, okrem náročných prác, zrodila aj jedna veľká láska.

Tesárske a pokrývačské práce (drevenými šindľami) vykonali bratia Harmathovci z Dobšinej so svojimi stálymi pomocníkmi, a tiež s každodenne pridelenými pracovníkmi z miestnych, vtedy nezamestnaných ľudí, podľa podmienok dohodnutých s vtedajším štítnickým starostom Ladislavom Neupauerom.

Táto stavebná zákazka bola svojím rozsahom určite väčšia, než obvykle povoľovali podmienky platné v konkurenčnom súperení živnostníkov bez príslušnej firemnej licencie, v tej dobe závislej od spoluúčasti diplomovaného majiteľa či stavbyvedúceho.  

Zákazky pre živnostníkov (vlastníkov menších firiem) v tej dobe sa povoľovali ponajviac iba v rozsahu bežných opráv a údržby striech, stavby menších drevených stavieb, alebo diel verejného záujmu, ako napríklad mostov, či studní. To však často iba v rozsahu, ktorý živnostníkom dovoľoval vtedajší systém, platný v danom konkurenčnom prostredí. Nárok na väčšie stavby si uplatňovali tie firmy, ktoré mali svojho majiteľa, alebo výkonného stavbyvedúceho s diplomom absolventa aspoň priemyselnej školy, alebo ak mohli svoje plány a rozpočty doložiť platným osvedčením s podpisom príslušného (okresného) architekta. Takéto osvedčenie sa však dalo získať vždy iba za určitých finančne hodne náročných podmienok.

Výnimočne sa k väčšej stavbe dostali i samostatní živnostníci, či firmy vedené iba tesárskymi majstrami, len za zvláštnych okolností, ako napríklad, po požiaroch väčších rozmerov, keď bolo potrebné opraviť či obnoviť viaceré strechy a domy v čo najkratšom čase, alebo keď väčšie konkurenčné firmy na to už kapacitne nestačili. Niekedy sa však stalo, že za úplne zvláštnych okolností sa dala získať i mimoriadna príležitosť, akou bola napríklad veľká zákazka nového pokrytia strechy a veže pamätného gotického kostola v Štítniku.

O túto mimoriadnu zákazku asi nebol konkurenčný záujem väčších firiem taký intenzívny ako obvykle, a to asi z dvoch dôvodov. V tridsiatych rokoch totiž vrcholila hospodárska kríza s veľkou nezamestnanosťou v tejto časti Gemera. A tak sociálne pokrokový starosta Štítnika Ladislav Neupauer stanovil pre túto zákazku podmienku, že firma musí každý deň prijať zopár nezamestnaných ľudí z mesta pre pomocné práce. Druhou objektívnou zábranou asi bola potreba príliš veľkého množstva šindľov pre strechy, a navyše musela byť ich veľká časť upravovaná pre zaoblenie kopúl. Úprava rôznym skracovaním, či skosením tvaru šindľov sa totiž dala robiť až v priebehu práce na mieste. To asi odrádzalo niektoré firmy. Avšak tesárskym majstrom Harmathovcom to práve vyhovovalo. Zákazku získali, a ukážkovo vzorne ju dokončili. Priaznivý ohlas tohto diela Harmathovcom zrejme priniesol ďalšie významné zákazky, napríklad kostola v Ochtinej (tiež s gotickou vežou), alebo kostolov s podobnými cibuľovo tvarovanými vežami v Roštári či Brdárke.

Náročné pokrývačské práce na kupolách veží sa robili buď z pristavených lešení, alebo priamo z otvorenej strechy, pokrývačmi zavesenými (a istenými) na lanách. Najnáročnejšie bolo ukotvenie kríža v tej najvyššej tretej kupole veže štítnického kostola. Šlo o opätovné vloženie kríža a jeho upevnenie do obnovenej drevenej konštrukcie sedla (pod plechovým krytom). Na to sa odhodlal najmladší z bratov Samuel, po zodpovednom súhlase staršieho brata Alexandra, a istený iba pomocou lana svojím najstarším bratom Michalom.

Skutočnosť, ktorá pri tom vznikla a v rodine sa spomína dodnes, pripomína, že Samuel (domácky zvaný Šamu) tam vkladal kríž z lešenia iba 40 cm širokého. Na túto akciu sa zhromaždilo mnoho divákov. Keď Šamu komplikovanú prácu skončil, na oslavu toho mu ešte hore na lešenie bola dodaná fľaša pálenky. Vraví sa, že obsah vypil, a prázdnu fľašu hodil pre efekt dolu pred vchod kostola. Diváci na to reagovali podľa svojej povahy a svojho temperamentu. Niektorí s obdivom, niektorí s pocitom strachu. Starostova dcéra Ružena (Róži) Neupauerová, bola tiež prítomná tejto slávnostnej akcie, a vraj vtedy povedala: „Tak tomu tam hore by som nechcela byť manželkou.“ Ale osud zasiahol, ako to už tak býva, po svojom. Takže ešte v dobe práce na kostole (v r. 1933) sa Šamu a Róži bližšie zoznámili. Potom sa ešte niekoľko rokov chodil Šamu dvoriť Róži do Štítnika, možno i vďaka zákazkám na tých ďalších kostoloch v blízkom dosahu Štítnika. A až v r. 1939 sa po súhlase rodičov konečne zosobášili, a po svadbe sa usadili v Dobšinej. Tam sa im potom (v r. 1942) narodil ich prvý syn Juraj. Až tak dlho to trvalo! Ale, také boli vtedy zvyky a taká bola vtedy aj doba poznamenaná druhou svetovou vojnou. Taký bol i ten skutočný, a nad očakávanie benefitný vklad týchto udalostí do osudu rodiny Harmathových.

Dodatkom by som chcel ešte pripomenúť ďalšiu príhodu. Po mnohých rokoch, keď už sme chodievali do Štítnika iba udržiavať hroby našich predkov Neupauerovcov, stretli sme sa na cintoríne s vtedajším evanjelickým farárom. Na našu prosbu nám dal kľúče od prístupu do veže. Moje nadšenie vidieť tú často doma spomínanú drevenú konštrukciu jednotlivých kupol veže zvnútra, ma viedlo najprv po schodoch, vyššie už iba po rebríku, a do tretej kupole bolo nutné vystúpiť strešným príklopovým otvorom na striešku druhej kupole. Do tej tretej už neviedlo nič. Bola uzavretá. Keď som sa tam strešným otvorom dostal, odrazu som cítil, že ma môj otec, ktorý celú túto moju cestu absolvoval tesne za mnou, chytil za nohy. Na môj dotaz: čo sa deje? – mi odpovedal, že dostal o mňa strach, a že vôbec nechápe, ako mohol tam za mlada upevňovať, a to ešte z úzkeho lešenia, ten kríž.

Horná plechová kupola mi pripomenula ešte jedného ďalšieho účastníka obnovy. Klampiarske práce na veži robil mladý zámočnícky tovariš Benko. Vravelo sa, že dokázal po lešeniach, ale aj mimo nich, pracovať a šplhať ako akrobat. No, bol mladý a odvážny. A asi mu prialo i šťastie.

Tak taký bol príbeh, ktorý sa zrodil pri tejto, pre našu rodinu vskutku osudovej udalosti, pri rekonštrukcii štítnického kostola v roku 1933.

 

Spomína: Juraj Harmatha,

                syn Samuela a Ruženy, rodenej Neupauer

Čítať 93 krát Naposledy zmenené štvrtok, 06 marec 2025 16:00

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!