Táto stavebná zákazka bola svojím rozsahom určite väčšia, než obvykle povoľovali podmienky platné v konkurenčnom súperení živnostníkov bez príslušnej firemnej licencie, v tej dobe závislej od spoluúčasti diplomovaného majiteľa či stavbyvedúceho.
Zákazky pre živnostníkov (vlastníkov menších firiem) v tej dobe sa povoľovali ponajviac iba v rozsahu bežných opráv a údržby striech, stavby menších drevených stavieb, alebo diel verejného záujmu, ako napríklad mostov, či studní. To však často iba v rozsahu, ktorý živnostníkom dovoľoval vtedajší systém, platný v danom konkurenčnom prostredí. Nárok na väčšie stavby si uplatňovali tie firmy, ktoré mali svojho majiteľa, alebo výkonného stavbyvedúceho s diplomom absolventa aspoň priemyselnej školy, alebo ak mohli svoje plány a rozpočty doložiť platným osvedčením s podpisom príslušného (okresného) architekta. Takéto osvedčenie sa však dalo získať vždy iba za určitých finančne hodne náročných podmienok.
Výnimočne sa k väčšej stavbe dostali i samostatní živnostníci, či firmy vedené iba tesárskymi majstrami, len za zvláštnych okolností, ako napríklad, po požiaroch väčších rozmerov, keď bolo potrebné opraviť či obnoviť viaceré strechy a domy v čo najkratšom čase, alebo keď väčšie konkurenčné firmy na to už kapacitne nestačili. Niekedy sa však stalo, že za úplne zvláštnych okolností sa dala získať i mimoriadna príležitosť, akou bola napríklad veľká zákazka nového pokrytia strechy a veže pamätného gotického kostola v Štítniku.
O túto mimoriadnu zákazku asi nebol konkurenčný záujem väčších firiem taký intenzívny ako obvykle, a to asi z dvoch dôvodov. V tridsiatych rokoch totiž vrcholila hospodárska kríza s veľkou nezamestnanosťou v tejto časti Gemera. A tak sociálne pokrokový starosta Štítnika Ladislav Neupauer stanovil pre túto zákazku podmienku, že firma musí každý deň prijať zopár nezamestnaných ľudí z mesta pre pomocné práce. Druhou objektívnou zábranou asi bola potreba príliš veľkého množstva šindľov pre strechy, a navyše musela byť ich veľká časť upravovaná pre zaoblenie kopúl. Úprava rôznym skracovaním, či skosením tvaru šindľov sa totiž dala robiť až v priebehu práce na mieste. To asi odrádzalo niektoré firmy. Avšak tesárskym majstrom Harmathovcom to práve vyhovovalo. Zákazku získali, a ukážkovo vzorne ju dokončili. Priaznivý ohlas tohto diela Harmathovcom zrejme priniesol ďalšie významné zákazky, napríklad kostola v Ochtinej (tiež s gotickou vežou), alebo kostolov s podobnými cibuľovo tvarovanými vežami v Roštári či Brdárke.
Náročné pokrývačské práce na kupolách veží sa robili buď z pristavených lešení, alebo priamo z otvorenej strechy, pokrývačmi zavesenými (a istenými) na lanách. Najnáročnejšie bolo ukotvenie kríža v tej najvyššej tretej kupole veže štítnického kostola. Šlo o opätovné vloženie kríža a jeho upevnenie do obnovenej drevenej konštrukcie sedla (pod plechovým krytom). Na to sa odhodlal najmladší z bratov Samuel, po zodpovednom súhlase staršieho brata Alexandra, a istený iba pomocou lana svojím najstarším bratom Michalom.
Skutočnosť, ktorá pri tom vznikla a v rodine sa spomína dodnes, pripomína, že Samuel (domácky zvaný Šamu) tam vkladal kríž z lešenia iba 40 cm širokého. Na túto akciu sa zhromaždilo mnoho divákov. Keď Šamu komplikovanú prácu skončil, na oslavu toho mu ešte hore na lešenie bola dodaná fľaša pálenky. Vraví sa, že obsah vypil, a prázdnu fľašu hodil pre efekt dolu pred vchod kostola. Diváci na to reagovali podľa svojej povahy a svojho temperamentu. Niektorí s obdivom, niektorí s pocitom strachu. Starostova dcéra Ružena (Róži) Neupauerová, bola tiež prítomná tejto slávnostnej akcie, a vraj vtedy povedala: „Tak tomu tam hore by som nechcela byť manželkou.“ Ale osud zasiahol, ako to už tak býva, po svojom. Takže ešte v dobe práce na kostole (v r. 1933) sa Šamu a Róži bližšie zoznámili. Potom sa ešte niekoľko rokov chodil Šamu dvoriť Róži do Štítnika, možno i vďaka zákazkám na tých ďalších kostoloch v blízkom dosahu Štítnika. A až v r. 1939 sa po súhlase rodičov konečne zosobášili, a po svadbe sa usadili v Dobšinej. Tam sa im potom (v r. 1942) narodil ich prvý syn Juraj. Až tak dlho to trvalo! Ale, také boli vtedy zvyky a taká bola vtedy aj doba poznamenaná druhou svetovou vojnou. Taký bol i ten skutočný, a nad očakávanie benefitný vklad týchto udalostí do osudu rodiny Harmathových.
Dodatkom by som chcel ešte pripomenúť ďalšiu príhodu. Po mnohých rokoch, keď už sme chodievali do Štítnika iba udržiavať hroby našich predkov Neupauerovcov, stretli sme sa na cintoríne s vtedajším evanjelickým farárom. Na našu prosbu nám dal kľúče od prístupu do veže. Moje nadšenie vidieť tú často doma spomínanú drevenú konštrukciu jednotlivých kupol veže zvnútra, ma viedlo najprv po schodoch, vyššie už iba po rebríku, a do tretej kupole bolo nutné vystúpiť strešným príklopovým otvorom na striešku druhej kupole. Do tej tretej už neviedlo nič. Bola uzavretá. Keď som sa tam strešným otvorom dostal, odrazu som cítil, že ma môj otec, ktorý celú túto moju cestu absolvoval tesne za mnou, chytil za nohy. Na môj dotaz: čo sa deje? – mi odpovedal, že dostal o mňa strach, a že vôbec nechápe, ako mohol tam za mlada upevňovať, a to ešte z úzkeho lešenia, ten kríž.
Horná plechová kupola mi pripomenula ešte jedného ďalšieho účastníka obnovy. Klampiarske práce na veži robil mladý zámočnícky tovariš Benko. Vravelo sa, že dokázal po lešeniach, ale aj mimo nich, pracovať a šplhať ako akrobat. No, bol mladý a odvážny. A asi mu prialo i šťastie.
Tak taký bol príbeh, ktorý sa zrodil pri tejto, pre našu rodinu vskutku osudovej udalosti, pri rekonštrukcii štítnického kostola v roku 1933.
Spomína: Juraj Harmatha,
syn Samuela a Ruženy, rodenej Neupauer

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-