„Tato, ja viem, kto to opraví!" Zahlásil môj syn, keď uvidel ako silno ma v správach rozrušili zábery požiaru na Krásnej Hôrke a asi prvýkrát uvidel v očiach svojho tata aj pár sĺz. „Mm?" Obrátil som sa naňho neschopný akéhokoľvek slova. Môj syn, ktorý ešte nie je ani školopovinný, ukázal na seba a povedal: „Ja!" A ja som si zhrozene uvedomil, že napriek silným slovám dosluhujúceho ministra kultúry o sprístupnení hradu verejnosti už tohto leta, možno môj syn nie je ďaleko od pravdy...Na tom hrade som za svoj život bol azda stokrát a vždy fascinoval nielen mňa, ale aj ľudí, s ktorými som na ňom bol. V detstve viackrát so spolužiakmi, neskôr s rodinou, neraz s príbuznými pochádzajúcimi z iných regiónov, neskôr s frajerkou, s vlastnými žiakmi-turistami, nakoniec aj s manželkou a vlastnými deťmi. Práve minulé leto sme na Krásnej Hôrke boli naposledy, hrali tam pre deti Červenú čiapočku. Ešte som sa zamýšľal, ako je to možné, že máme v regióne takú výnimočnú pamiatku, jeden z mála úplne zachovaných hradov, a cestovný ruch u nás stagnuje, netvorí takmer žiadne pracovné miesta a miestni sú odkázaní na fabriky.
Neviem si predstaviť ako pri najbližšej ceste do Košíc už nebudem deťom ukazovať smerom k hradu, nech si všimnú, aký je krásny. A keď sa večer budeme odkiaľsi vracať, uvidíme vysvietené už len ruiny čohosi, čo tu bolo od mojej nepamäti, skrátka vždy. Navštívil som ako turista nejeden hrad na Slovensku, ale ten „náš" bol nielenže jeden z najpríťažlivejších, ale jeho expozícia bola určite jednou z najzaujímavejších. A keď som komusi potreboval upresniť, odkiaľ pochádzam, vždy stačilo povedať buď Krásna Hôrka alebo Betliar. Hneď si ma vedel „zaradiť" 
Minulý rok Krásna Hôrka začala organizovať rôzne kultúrne a iné akcie, ktoré mali na hrad častejšie prilákať aj návštevníkov z regiónu, aj návštevníkov, ktorí tu už kedysi boli a ktorým sa tu páčilo. Krásna Hôrka mohla týmto spôsobom postupne naštartovať ten absentujúci cestovný ruch v regióne. Okrem Krásnohorských hradných hier tu boli rôzne akcie ako Noc múzeí, Hvezdár na Krásnej Hôrke, Divadielko pre deti na Krásnej hôrke, Výstava o Levočskej bielej panej, skrátka aj na moju radosť to aspoň v jednej z gemerských pamiatok začínalo žiť a fungovať (v kontraste s kopou stagnujúcich jaskýň, v kontraste s najväčším štvorcovým historickým námestím okresného mesta, ktoré funguje len ako parkovisko a podobne). A už jej niet. Teda stále stojí, ale ak vidím tempo opráv čohokoľvek v regióne - tunajšie cesty sú už roky vhodné akurát tak pre terénne autá (aby autá išli mimo vyjazdených koľají, tak časť cesty tu vyfrézujú do polovice jedného jazdného pruhu!), kúpalisko sa na plaváreň mení už viac ako 20 rokov (a dnes sú z tej stavby iba múry čohosi, čo skôr pripomína ruiny niečoho zrúcaného ako plánovanú stavbu) a klzisko sa na zimný štadión od mojich dvanástich tiež stále nezmenilo...
Treba veriť?
Kto žije v Bratislave, Košiciach, Zvolene, či Banskej Bystrici, ten ešte veriť môže, ale kto žije v čiernej diere, kde sa všetky financie aj tak vždy stratia...
A predsa budem určite patriť k tým, ktorí na už ohlásenú verejnú zbierku na opravu hradu prispejú. Človek vo svojej prirodzenosti radšej verí, aj keď sa už tisíckrát presvedčil, že veriť je asi príliš naivné...
Štefan Kohári, nedeľa 11. marca 2012 01:47
(Prevzaté: kohari.blog.sme.sk)
{jcomments on}
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-