„Tato, ja viem, kto to opraví!" Zahlásil môj syn, keď uvidel ako silno ma v správach rozrušili zábery požiaru na Krásnej Hôrke a asi prvýkrát uvidel v očiach svojho tata aj pár sĺz. „Mm?" Obrátil som sa naňho neschopný akéhokoľvek slova. Môj syn, ktorý ešte nie je ani školopovinný, ukázal na seba a povedal: „Ja!" A ja som si zhrozene uvedomil, že napriek silným slovám dosluhujúceho ministra kultúry o sprístupnení hradu verejnosti už tohto leta, možno môj syn nie je ďaleko od pravdy...Na tom hrade som za svoj život bol azda stokrát a vždy fascinoval nielen mňa, ale aj ľudí, s ktorými som na ňom bol. V detstve viackrát so spolužiakmi, neskôr s rodinou, neraz s príbuznými pochádzajúcimi z iných regiónov, neskôr s frajerkou, s vlastnými žiakmi-turistami, nakoniec aj s manželkou a vlastnými deťmi. Práve minulé leto sme na Krásnej Hôrke boli naposledy, hrali tam pre deti Červenú čiapočku. Ešte som sa zamýšľal, ako je to možné, že máme v regióne takú výnimočnú pamiatku, jeden z mála úplne zachovaných hradov, a cestovný ruch u nás stagnuje, netvorí takmer žiadne pracovné miesta a miestni sú odkázaní na fabriky.
Neviem si predstaviť ako pri najbližšej ceste do Košíc už nebudem deťom ukazovať smerom k hradu, nech si všimnú, aký je krásny. A keď sa večer budeme odkiaľsi vracať, uvidíme vysvietené už len ruiny čohosi, čo tu bolo od mojej nepamäti, skrátka vždy. Navštívil som ako turista nejeden hrad na Slovensku, ale ten „náš" bol nielenže jeden z najpríťažlivejších, ale jeho expozícia bola určite jednou z najzaujímavejších. A keď som komusi potreboval upresniť, odkiaľ pochádzam, vždy stačilo povedať buď Krásna Hôrka alebo Betliar. Hneď si ma vedel „zaradiť" 
Minulý rok Krásna Hôrka začala organizovať rôzne kultúrne a iné akcie, ktoré mali na hrad častejšie prilákať aj návštevníkov z regiónu, aj návštevníkov, ktorí tu už kedysi boli a ktorým sa tu páčilo. Krásna Hôrka mohla týmto spôsobom postupne naštartovať ten absentujúci cestovný ruch v regióne. Okrem Krásnohorských hradných hier tu boli rôzne akcie ako Noc múzeí, Hvezdár na Krásnej Hôrke, Divadielko pre deti na Krásnej hôrke, Výstava o Levočskej bielej panej, skrátka aj na moju radosť to aspoň v jednej z gemerských pamiatok začínalo žiť a fungovať (v kontraste s kopou stagnujúcich jaskýň, v kontraste s najväčším štvorcovým historickým námestím okresného mesta, ktoré funguje len ako parkovisko a podobne). A už jej niet. Teda stále stojí, ale ak vidím tempo opráv čohokoľvek v regióne - tunajšie cesty sú už roky vhodné akurát tak pre terénne autá (aby autá išli mimo vyjazdených koľají, tak časť cesty tu vyfrézujú do polovice jedného jazdného pruhu!), kúpalisko sa na plaváreň mení už viac ako 20 rokov (a dnes sú z tej stavby iba múry čohosi, čo skôr pripomína ruiny niečoho zrúcaného ako plánovanú stavbu) a klzisko sa na zimný štadión od mojich dvanástich tiež stále nezmenilo...
Treba veriť?
Kto žije v Bratislave, Košiciach, Zvolene, či Banskej Bystrici, ten ešte veriť môže, ale kto žije v čiernej diere, kde sa všetky financie aj tak vždy stratia...
A predsa budem určite patriť k tým, ktorí na už ohlásenú verejnú zbierku na opravu hradu prispejú. Človek vo svojej prirodzenosti radšej verí, aj keď sa už tisíckrát presvedčil, že veriť je asi príliš naivné...
Štefan Kohári, nedeľa 11. marca 2012 01:47
(Prevzaté: kohari.blog.sme.sk)
{jcomments on}
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-