streda, 19 jún 2013 15:08

Magda Remeníková: Háčik Doporučený

Napísal(a) Magda Remeníková
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Pri príležitosti 770. výročia prvej písomnej zmienky o Jelšave, ktoré nedávno v meste oslávili, vypísal Mestský úrad aj literárnu súťaž s názvom „Z historickej studnice mesta Jelšava“. Do súťaže sa podarilo získať niekoľko čitateľov mesačníka Jelšavan, v ktorom uverejnili aj záverečné vyhodnotenie. Informovali sme vás o tejto udalosti aj my. Prvým miestom ocenili prácu pani Magdy Remeníkovej za poviedku Háčik. Nasledujúce riadky sme venovali miesto ocenenej práci aj

na stránke Maj Gemer.

 

H á č i k

(Z rozprávania starej mamy)

Moja stará mama, pán Boh jej daj večnú slávu, bola nevyčerpateľnou studnicou všakovakých príbehov. Za svoj dlhý život toho veľa prežila. Rozprávala nám obyčajne večer, keď sme si posadali k nej okolo stola. Boli to zväčša spomienky na školské roky, ku ktorým sa vracala a bavila nás, vnúčatá. V tom čase chudobným deťom stačilo chodiť do školy šesť rokov. Chlapci potom šli do učenia k rôznym majstrom a dievčatá šli do služby. Tie hrdšie a bohatšie službe hovorili – šla som na „nemeckú“ alebo „maďarskú“ reč.

Starká, vtedy ešte malá Mariška, mala dobrú priateľku Julišku. Sedávali v jednej lavici a často súperili na hodinách. V jeden deň mali malé školáčky ručné práce. Pani učiteľka ich zasväcovala do tajov háčkovania. Všetky dievčatá museli mať k práci háčik. Starká, vtedy taký čertík neposedný, od rána šimrikovala tým háčikom. Mala ho v ruke aj cez počty. To boli jej obľúbené hodiny, lebo rátať veru vedela aj vo vysokom veku svojho života. Takže, pán učiteľ zadával jeden príklad za druhým a deti počítali. Starká sa vždy spôsobne prihlásila, presne tak, ako sa patrí. Lenže Juliška, tiež stvorenie neposedné a nespokojné, vždy vyskočila bez prihlásenia a povedala rýchlo výsledok. Starká jej to trpela, kým ju nepochytila zlosť. Ale keď sa to už párkrát zopakovalo, povedala si: „A dosť! Veď si ty rozmyslíš, či ešte budeš skákať a i miesto mňa odpovedať!“ Vzala háčik a postavila ho na lavicu kolmo zahnutým koncom hore. Už bolo jasné, ako sa to všetko skončí. Nuž tak, že keď si Juliška prudko sadla, s veľkým krikom opäť vyskočila s háčikom dobre zapichnutým v tej časti tela, na ktorej sedíme. Učiteľ s hrôzou zistil, čo sa stalo. Schytil milú Julču, vrieskajúcu na plné hrdlo a na rukách ju odniesol do zborovne. Tam ju horko-ťažko zbavili háčika. Spolužiaci ju plačúcu odprevadili domov. To ešte nie je koniec rozprávania. Čo bolo ďalej? No, zaslúžený trest čakal na starkú. Pán učiteľ ju vyhrešil a nechal ju po škole v zamknutej triede. Sedela starká sama v opustenej triede. Po čase sa začala strašne nudiť. Poobzerala sa po triede. Oči sa jej zastavili na laviciach a hlavne na kalamároch plných atramentu. Už vedela, ako sa pomstí celému svetu. Po jednom povyťahovala sklenené nádobky - kalamáre, otvorila si okno a povylievala všetok atrament. Ten v tenkých pramienkoch stekal dolu po stene školy. Keď sa už takto „zmysluplne“ zabavila, sadla si do lavice a čakala, kedy ju pán učiteľ pustí von. Veď ju už trápil hlad i smäd. Konečne! Začula štrngot kľúčov a o chvíľu bola voľná.

Svitol ďalší všedný deň. Deti šli do školy. Moja stará mať tiež. Ako svätý anjelik ticho sedela na svojom mieste. Čože sa to porobilo s Mariškou, že je taká spokojná? Len čo vošiel učiteľ do triedy, ozývali sa detváky jeden po druhom: „Nemám atrament. Aj ja si prosím atrament!“ Vtedy bol taký zvyk, že učiteľ z litrovej fľaše nalieval atrament do kalamárov. „Kdeže sa podel atrament? Veď včera som vám ponalieval. Či sa vyparil?“ Ej, veru vyparil, ale dolu po stene školy. „Mariška, nevieš o tom dačo,“ spomenul si pán učiteľ na včerajšiu poškoláčku. Naveľa sa starká priznala, čo vykonala. Keď sa pán učiteľ pozrel von oknom a uvidel zohavenú stenu, strašne sa nazlostil. Schytil milú Marišku za ruku a hybaj s ňou domov za otcom – obuvníkom. Ten sa práve chystal podbíjať topánku. Aby mu pevne sedela na kolene, pridŕžal si ju tenkým remeňom. Keď počul, čo jeho podarená dievka povystrájala, vstal zo svojej stoličky, prehol Marku cez koleno a tým remeňom ju vyplatil, kade len zasiahol.

Na túto príhodu, a hlavne na bitku, stará mama do smrti nezabudla. Juliška jej časom odpustila a ostali dobré kamarátky až do staroby.

Napísala Magda Remeníková

 

Čítať 4853 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:25

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!