Medzi nami boli aj mladšie vekové kategórie, ktoré výkladu v poľštine veľmi nerozumeli, no pomohli sme si s vysvetlením navzájom.
Na vstupnej bráne tábora sme si prečítali heslo: „Arbeit macht frei“, ktoré aj v dnešnej dobe vyznieva celkom logicky, až na to, že tu, za touto bránou práca neoslobodzovala, ale zotročovala a zabíjala.  Do  uší nám cez  slúchadlá  znel hlas sprievodkyne, ktorá sa nás stále pokúšala držať pokope vzhľadom k tomu, že všade okolo nás sa pohybovalo veľké množstvo podobných skupín načúvajúcich návštevníkov. Na začiatku nás oboznámila s históriou tábora, ktorý pred 2. sv. vojnou slúžil ako vojenské kasárne. Prvých väzňov do koncentračného tábora priviezli pred sedemdesiatimi rokmi 14. júna 1940. Do Osvienčimu prichádzali vlaky aj niekoľkokrát denne. V šesťdesiatich preplnených vagónoch sa tlačili ľudia, v  jednom ich bolo často až stopäťdesiat. Veľká časť transport neprežila. Väzňov po príchode kontrolovali lekári, ktorí zisťovali, kto je vhodný na ťažkú prácu. Neschopných posielali do plynových komôr. Usmrcovali ich pod zámienkou hygienickej očisty, keď ich hnali do tzv. dezinfekčných miestností, kde do sprchových hlavíc namiesto vody sypali pracovníci v odevoch Červeného kríža z plechoviek jedovatý Cyklón B. Spočiatku, keď nacisti ešte nevedeli, aké množstvo plynu majú použiť, umierali ľudia pomaly, celých 48 hodín. Tých, čo boli schopní pracovať,  čakal nástup a po ňom  úmorná 11-hodinová  práca. Strava bola veľmi chudobná a  podmienky na prežívanie úbohé. Videli sme matrace položené na studenej dlážke, ale aj drevené prične, kde bolo miesto matracov len seno ako pre zver. Nebolo zriedkavé, že sa mnohí z takýchto neľudských podmienok chceli vyslobodiť a dostať aj za cenu riskovania života. Ako sme sa presvedčili, naozaj to bolo beznádejné. Okolo tábora boli  v dvoch radoch vo vzdialenosti približne 2 m, betónové stĺpy, medzi ktorými boli natiahnuté drôty napustené elektrinou. Za touto dvojradovou neprekonateľnou prekážkou boli ešte rovnomerne rozmiestnené strážnice. Pri pohľade na tieto dôkladne premyslené pasce nám behal mráz po chrbtoch. Ak sa aj niekto pokúsil cez tieto prekážky dostať, buď zostal na drôtoch alebo, keď bol zbadaný skôr, bol zastrelený.  Prezreli sme si niekoľko budov, ktoré slúžia ako expozície. Na chodbách na nás z množstva fotografií v rámoch, povešaných tesne vedľa seba, hľadeli oči bývalých väzňov, žien i mužov. Prešli sme niekoľkými miestnosťami predelenými veľkými sklenými tabuľami, za ktorými boli rôzne veci po zavraždených väzňoch - okuliare, topánky, kufre, protézy. Boli tam aj bežné kuchynské potreby, riad, váhy, lieviky, dokonca aj dojčenské fľaše. To všetko im bolo pri príchode zobraté. 
Do tábora privážali aj deti. Malé hneď zabíjali, tie väčšie nútili pracovať, na niektorých robili pokusy. Videli sme fotografie na kosť a kožu vychudnutých detí. Videli sme aj cely, v ktorých nacisti utrápili svoje obete. Za úplne banálne priestupky proti pravidlám v tábore boli väzni trestaní smrťou na šibenici, zastrelením alebo masovou likvidáciou plynom. V Osvienčime boli pôvodne štyri veľké plynové komory, každá s kapacitou dvetisíc ľudí. Nacisti stihli pred koncom vojny dve zničiť.
Sprievodkyňa nás zaviedla aj do časti so slovenskou expozíciou. Keďže texty na tabuliach pre nás boli zrozumiteľné, nepotrebovali sme tam ani výklad.
V Osvienčime bolo zavraždených približne 4.000000 ľudí. Skutočný počet je oveľa  vyšší, lebo v dobe, keď slabla fašistická vojenská sila a začali sa národnooslobodzovacie hnutia, kedy sa do bojov zapojili aj partizánske skupiny, Nemci začali za sebou zahladzovať stopy. Ľudí hromadne zabíjali a telá spaľovali, aby zničili stopy po svojich ohavných a krutých praktikách.
Celú prehliadku sme absolvovali bez slov, v zamyslení a smútku. Na nič iné, ako na útrapy ľudí, ktorých násilím odtrhli od ich domovov a všetkého, čo ich spájalo s normálnym ľudským životom, sme nedokázali myslieť.
Na spiatočnej ceste sme sa zastavili v neďalekom meste Wadowice, rodisku pápeža Jána Pavla II. – Karola Wojtylu. Tu sme pobudli necelé dve hodiny. Prezreli sme si kostol na námestí, ktorý navštevoval, dotkli sme sa jeho sochy, navštívili sme múzeum. Rodný dom Karola Wojtylu práve rekonštruovali, takže sme krátku prehliadku po expozícii absolvovali v dome oproti, kam chodieval ako chlapec po smrti matky s otcom na obedy.
Cestou domov sme mali čas hodnotiť účel našej cesty, ktorá azda vo všetkých  zanechala pocit dôležitosti pripomínať hrôzy vojny súčasným generáciám.
Autobusový zájazd do Osvienčimu pre našich obyvateľov pripravila miestna organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v spolupráci s Mestom Jelšava.
Text a foto: A.S.

{gallery}kultura/jelsava/polske/osvien{/gallery}
{jcomments on}