Revúca (273)
Podradené kategórie
Tak pomenoval svoju najnovšiu samostatnú výstavu fotografií po štyroch rokoch Revúčan i svetobežník Dušan Sekerka.
Môžete ju vidieť vo výstavnej sieni MsKS v Revúcej do 13. októbra 2021.
Ing. DUŠAN SEKERKA sa narodil v Ratkovskom Bystrom a väčšinu života prežil v Revúcej. Absolvoval Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene (1964), pracoval pre štátne lesy a stále je pracovne aktívny. Má viacero záľub: včelárstvo, turistiku a cestovanie. Lásku k prírode cítiť z každej jeho fotografie.
Fotografickému koníčku sa systematicky venuje od začiatku šesťdesiatych rokov. V československých fotosúťažiach získal viacero cien, plakiet, diplomov aj čestných uznaní. Za výhru v takejto súťaži cestoval dvakrát do zahraničia.
Každú svoju zahraničnú cestu navždy zhmotnil v knihách a dokumentárnych filmoch. Najviac mu učarovali Nový Zéland, Tibet, Himaláje a národné parky v Spojených štátoch. Jeho fotografie obdivovali na kolektívnych výstavách v Poľsku, Anglicku, Bulharsku, Španielsku, v Juhoslávii, Nemecku aj Brazílii. Publikoval vo viacerých knihách, časopisoch, kalendároch i na pohľadniciach.
DEŇ OBETÍ HOLOKAUSTU A RASOVÉHO NÁSILIA SI PRIPOMENULI AJ V REVÚCEJ
Napísal(a) J. Genčanský
Presne pred 80 rokmi vláda vojnovej Slovenskej republiky vydala nariadenie o právnom postavení Židov – takzvaný Židovský kódex, ktorý v 270 paragrafoch ustanovil na Slovensku osobitný právny režim občanov židovského vierovyznania, ktorí tak stratili občianske práva. Práve preto sa tento dátum stal pamätným dňom. Tohto roku sa táto slávnosť po prvýkrát uskutočnila v 67 mestách a obciach po celom Slovensku v rovnakom dni i čase.
Aj v Revúcej sme si pripomenuli prenasledovanie a násilné vyvezenie našich židovských spoluobčanov, ktoré končilo väčšinou smrťou, a tiež tých, ktorí prenasledovaným pomáhali...
Na zhromaždení sme prečítali príhovor preživšieho – prof. MUDr. Pavla Traubnera. Potom list generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, Mgr. Ivana Eľka, prečítala miestna zborová farárka ECAV Mgr. Ing. Danica Hudecová.
Povstanie v Gemeri – fotopríbeh Petra Pobočeka
Napísal(a) J. Genčanský
29. augusta 1944 zo slovenského slobodného vysielača v Banskej Bystrice zaznel povel národu na otvorený odpor proti fašizmu.
Začalo sa slávne Slovenské národné povstanie!
Svet s úžasom prijal správu, že maličké Slovensko sa postavilo na odpor veľkému, po zuby ozbrojenému nepriateľovi. Nemci sa domnievali, že Povstanie rýchle potlačia. Obrovská presila nepriateľských vojsk každý deň zúrivo útočila a zužovala povstalecké územie...
Doliny naše driape pazúr šelmy,
do sadov hádže chrchle ohnivé,
pažravé nozdry dvíha predo dvermi,
čo by tu bolo ešte nažive.
V RODNEJ ZEMI – na výročie úmrtia revúckeho povstaleckého básnika
Napísal(a) J. GenčanskýJán Brocko: Mám sa tu dobre. Hodne som sa zotavil, nabral niečo síl
Napísal(a) O.D.
Tvoj list bol pre mňa nevyspytateľným prekvapením. Mnoho som premýšľal, či napísať, či nenapísať Ti. No, pri spomienkach stáva sa človek mäkším, prístupnejším – a ja teraz veľa spomínam i rozmýšľam.
Tak ako už vieš, dostal som sa do nepríjemného položenia. Premohla ma tbc. Začalo to vlani v jeseň za povstania, do ktorého som sa aktívne zapojil. Vydával som cyklostylovaný miestny časopis, v ktorom som nešetril nadávkami proti Nemcom. Preto, keď k nám zavítali Nemci, musel som veru utekať sa skryť. Dve noci som spal v hore, potom som sa usídlil vo filierskych stodolách, poriadne som prechladol, dostal žalúdočný katar, čo znamenalo, že som tri týždne žil na čiernej káve. Z toho som úžasne oslabol a prišli neblahé následky v podobe tbc. Cez zimu dúfal som, že sa musím ísť liečiť. V máji dostal som sa do Košíc. Bolo to práve 8. mája, košické ulice boli plné davmi, sirény hučali, zvony zvolili – hlásili koniec vojny, nový život – a mne počínal sa nový život v nemocnici. Bolo to pre mňa nevýslovne strašné.
„ČLOVEK BY MAL VEDIEŤ DÁVAŤ“
Človek má obdivuhodnú schopnosť tešiť sa z dobrých vecí. Taká je väčšina ľudí – chcú dobro, chcú úsmev. Žiaľ, ľudstvo permanentne opakuje staré chyby, a tak nás v živote nestretajú len víťazstvá, ale musíme sa naučiť riešiť aj problémy a ťažkosti. Nič nie je nikdy isté – okrem daní a smrti, ako hovoria realisti. Všetko sa môže v okamihu zvrtnúť k horšiemu (alebo k lepšiemu). Denne bojujeme o lepší život, ktorý by mal byť plnohodnotný, aktívny, tvorivý, vyplnený prácou i zábavou.
Človek by sa mal naučiť dávať. Svojmu okoliu, ale aj spoločnosti. Len tak ľudia dokážu vytvoriť lepší svet. Egoisti ho lepším neurobia – snažia sa vyťažiť z neho čo najviac pre seba. Nemali by sme nikoho podceňovať ani preceňovať. Život nám môže zachrániť človek, ktorého sme si predtým ani nevšimli, a zradiť nás môže aj ten, ktorému sme absolútne dôverovali. Ak hodnotíme ľudí, skúsme si položiť otázku, či by sme toho-ktorého človeka zobrali so sebou na ťažkú cestu či prizvali na riešenie vážneho problému...
Zavedenie letného času u nás a jeho história v archívoch
Napísal(a) Ing. Silvia Oravcová
V letných mesiacoch sa nepoužíva čas daný príslušným časovým pásmom, ale čas, ktorý je obvykle o 1 hodinu posunutý dopredu. Cieľom zavedenia letného času bola predovšetkým úspora elektrickej energie. Po jeho skončení sa hodiny posúvajú dozadu, čo zodpovedá v našom pásme stredoeurópskemu času, ktorý sa nazýva aj zimný čas. Princíp podobný letnému času spomenul už americký spisovateľ, štátnik, vynálezca a fyzik Benjamin Franklin v roku 1784 v jednom zo svojich zápiskov. Franklin však nechcel zaviesť zmenu času, ale aby ľudia chodili spať skôr, čím by lepšie využili denné svetlo. Prvý vážny návrh na zavedenie letného času urobil londýnsky staviteľ William Willet v roku 1907 v eseji The Waste of Daylight (doslovný preklad: Mrhanie denným svetlom). V praxi bol letný čas prvýkrát zavedený v niekoľkých európskych krajinách v roku 1916. Opatrenie si nezískalo obľubu a po vojne ho zrušili. Na území Československa fungoval letný čas s prestávkami v 40. rokoch 20. storočia. Na území Protektorátu Čechy a Morava bol zavedený letný čas od roku 1940, konkrétne v letných mesiacoch medzi 1. aprílom a 4. októbrom. V archívnom fonde Okresný národný výbor v Revúcej je už v roku 1945 zmienka, kde sa nariaďuje Miestnym národným výborom,
Mestský hostinec, národná kultúrna pamiatka, patrí medzi dominanty revúckeho námestia. O jeho potrebe pre mesto sa začalo uvažovať 7. septembra 1871 na zasadnutí mestského výboru, kde sa rozhodlo o nevyhnutnosti postaviť v Revúcej „kávéház“. Definitívne sa o jeho postavení rozhodlo až 2. marca 1875 na zasadnutí mestského výboru. Mešťanosta Ondrej Bartóffy oznámil, že v konkurze pre vyhotovenie plánov nového mestského hostinca vybrali dvoch, a to Adolfa Holescha a Antona Müllera. Neskôr sa rozhodlo, že sa bude stavať podľa plánov Adolfa Holescha. S jeho budovaním sa začalo v roku 1875. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom. Má atikovú nadstavbu s erbom Revúcej, ktorý mesto používalo od roku 1792 až do 50-tych rokov 20. storočia. Mestský hostinec sa vtedy stal po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom. Revúčania s budovaním hostinca mali veľké finančné problémy. Hoci mestský hostinec dali do užívania 13. januára 1877, práce na jeho dokončovaní, ale i opravovaní pokračovali ešte aj v roku 1880.
Zo záznamov z cirkevných zápisníc (Protocolon Rimanovianum) vieme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu – právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. V 16. a 17. storočí sa Revúca rozvíjala hlavne zásluhou železiarstva a remesiel. V roku 1871 sa Revúca stala mestom so zriadeným magistrátom. Mestská správa sa riadila zákonným článkom č. XXII z roku 1886. Mesto malo vybudovanú administratívu na úrovni okresu a mešťanosta bol podriadený priamo hlavnému županovi. Od 1. januára 1920 mesto zmenilo svoj názov z Veľkej Revúcej na Revúcu. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Rowche, Rewcze, Welka-Rewucza, Nagyrőcze.
Anna Jolšvaiová z Revúcej nám spieva - Kráľova hoľa
Napísal(a) P. PobočekViac...
Anna Jolšvaiová z Revúcej nám spieva – Hra so životom
Napísal(a) P. PobočekDobrovoľný hasičský spolok v Revúcej a roky jeho vzniku
Napísal(a) Ing. E. Jergová
Organizovaný boj proti požiarom vyústil do vzniku a rozvoja dobrovoľných hasičských spolkov. V Revúcej tiež panoval nepokoj a neistota z prípadných požiarov. Richtár v roku 1823 vydal prísne policajné nariadenia, ktoré boli zamerané na organizáciu likvidovania požiaru, na udržiavanie poriadku a disciplíny. V roku 1856 mesto dalo postaviť prístrešok pred rímskokatolíckym kostolom, aby striekačky a protipožiarny materiál bol chránený pred poveternostnými vplyvmi. Striekačky boli primitívne, voda sa do nich nosila vo vedrách, preto mesto v roku 1857 zakúpilo dva veľké sudy na štyroch kolesách.
Dobrovoľný hasičský spolok v Revúcej mohol vzniknúť už v roku 1868. Najväčšiu iniciatívu pri jeho založení vyvíjali PhDr. Ivan Branislav Zoch a Samuel Ormis. Samuel Ormis s ďalšími nadšencami už 15. marca 1868 v správe nabádal predstaviteľov mesta, aby prijali stanovy remeselníckeho spolku a pre jeho členov vytvorili podmienky pre vzdelávanie. V jej závere sa zmieňuje aj o potrebe založenia hasičského spolku. V tom istom roku PhDr. Ivan Branislav Zoch v Pešťbudínskych vedomostiach informoval, že požiadal mesto, aby pre hasičský výcvik študentov vyšších tried gymnázia prepožičalo hasičskú striekačku a vedrá.
Július Botto, zakladateľ Československého štátneho reálneho gymnázia a profesor I. slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej
Napísal(a) Archív Rožňava
Július Botto, slovenský pedagóg, advokát, historik, cirkevný historik, publicista, prekladateľ a kultúrny činiteľ sa narodil 24. júla 1848 v slovenskej dedine Rozložná. Jeho otec Ladislav Botto bol evanjelický farár a Július podľa rodinnej tradície mal byť tiež teológom. Keď skončil elementárne školy v Jelšave, tak pokračoval na gymnáziách v Rimavskej Sobote, Levoči a v Spišskej Novej Vsi. Teológiu študoval na kolégiu v Prešove, kde pri teologických a neskôr právnických štúdiách zažil nezabudnuteľné chvíle v skupine slovenských junákov združených do krúžku okolo Pavla Országha Hviezdoslava.
V školskom roku 1869/70 bol povolaný za suplujúceho profesora do Veľkej Revúcej, a to rozhodlo o celom ďalšom jeho živote. Ešte sa síce vrátil k právnickým štúdiám do Prešova, ale v školskom roku 1871/72 bol opäť v Revúcej, aby bol svedkom radostných chvíľ otvorenia gymnaziálnej budovy. Len dva roky bolo slovenské gymnázium v novej vlastnej budove. Generálny konvent evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku, ktorý bol zvolaný na 2. septembra 1874, mal už len formálnu úlohu a vyhlásil gymnázium za zrušené.
V REVÚCEJ SA TO PODARILO! MIKULÁŠ PRIFRČAL ZAS!
Napísal(a) J. Genčanský
Azda si niekto pomyslí, že to je predsa na začiatku decembra celkom prirodzená samozrejmosť, ibaže to by sa veľmi mýlil. V tomto roku sme vídavali skôr pracovníkov z Hygieny, ako dlhoročné tradičné podujatia. Všetko v tom veľkom svete je dnes totiž akési zamotané a postavené z nôh na hlavu! Vari by tým dospelým pomohlo aspoň trochu detského rozumu či rozprávkového nadhľadu...
Ale Mikuláš v Revúcej piateho decembra naozaj bol, a to je pre naše deti dôležité. A čo je dobré pre deti, to je dobré aj pre nás!
Neodmysliteľná decembrová postavička prifrčala do mesta pod Kohútom celkom moderne – čertovskou rýchlosťou na čertovsky dobrom aute. Pekelne červený kabriolet zdobil na sedadle bodygarda Anjel strážny a s volantom musel za trest krútiť Pekelník. Dobrácky starý ujo Mikuláš zo zadného sedadla zdravil zvedavé davy Revúčanov, schovaných v predpísanom bezpečí svojich domovov – v oknách aj na balkónoch. Cestoval podľa grafikonu riadne schváleného na tých najvyšších miestach, aby neobišiel ani jedno dobré decko...

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-