Jelšava (160)
Kaštieľny deň v Jelšave nás vráti do obdobia Koháryovcov a koháryovských prestavieb spred 255 rokov
Napísal(a) T. Strelková
Koháryovci patrili medzi významné šľachtické rody v Uhorsku. Zastávali dôležité vojenské a politické funkcie. Ich majetky sa nachádzali na území Slovenska, Maďarska a Rakúska. Zemepanské mesto Jelšava ako súčasť a centrum panstva Muráň patrilo tiež do ich vlastníctva. V staviteľskej činnosti nadviazali na renesančnú stavbu kaštieľa už značne zničenú a postupne od 18. storočia sa pustili do prestavby. Vlastníctvo panstva Muráň bolo Štefanovi Kohárymu panovníkom potvrdené donačnou listinou v roku 1701 hlavne za vojenské činy. Hontiansky hlavný župan gróf Mikuláš Koháry sa rozhodol pre nákladnú prestavbu kaštieľa na moderné barokové sídlo. Prestavbu nikdy nedokončil a nebola ani dostatočne stabilná. Po jeho predčasnej smrti majetky prevzali jeho bratia a ďalší potomkovia až do vymretia rodu po meči v roku 1826. Slúžil ako sídlo správy majetkov a obydlie koháryovských úradníkov a zamestnancov.
Členovia Dobrovoľného hasičského zboru mesta Jelšava skrášľovali okolie
Napísal(a) Gabriela Jakubecová
Jar patrí snáď k najkraším ročným obdobiam. Prebúdza sa príroda - rozkvitajú stromy, kvety, ožívajú vtáčiky... Mesto Jelšava zorganizovalo v piatok 7. 4. 2017 brigádu na výsadbu ihličnanov na Hradovisko, aby sa zlepšilo životné prostredie. Tejto brigády sa zúčastnili aj členovia Dobrovoľného hasičského zboru mesta Jelšava, ktorí zakropovali zasadené sadenice. Brigáda tým však pre dobrovoľných hasičov neskončila. Pokračovala skrášľovaním okolia zbrojnice a samozrejme aj tu sa vysadili sadenice - jedličky
Dobrovoľní hasiči z okresu Revúca absolvovali v Jelšave odbornú prípravu pre používateľov rádiostaníc a telekomunikačných zariadení
Napísal(a) Gabriela Jakubecová
Územná organizácia Dobrovoľnej požiarnej ochrany SR (ÚzO DPO SR) v Revúcej v spolupráci s Odbornou školou DPO SR v Martine zorganizovali dňa 28.1.2017 Odbornú prípravu používateľov rádiostaníc a telekomunikačných zariadení. Odborná príprava bola vykonaná v priestoroch Mestského domu kultúry v Jelšave a zúčastnilo sa jej 68 dobrovoľných hasičov z Držkoviec, Gemera, Gemerskej Vsi, Jelšavy, Kamenian,
Jelšavskí dobrovoľní hasiči hodnotili uplynulý rok
Napísal(a) Gabriela Jakubecová
Opäť sa stretol rok s rokom a nastalo obdobie hodnotenia, čo sa v uplynulom roku udialo. V sobotu 14. januára 2017 sa jelšavskí dobrovoľní hasiči stretli v Klube dôchodcov v Jelšave, aby vyhodnotili rok 2016 na výročnej členskej schôdzi. Medzi jelšavských hasičov zavítali aj kolegovia z rumunského Nadlaku.
Na úvod si prítomní mohli pozrieť prezentáciu, ktorá poukázala na rôznorodú činnosť v uplynulom období.
K životnému jubileu jelšavského rodáka Prof. MUDr. Júliusa Mazucha, DrSc.
Napísal(a) Mgr. Ondrej Mladší
Radi zaznamenávame, že dňa 24. apríla 2016 sa v plnom zdraví a stále v plnom pracovnom nasadení dožil životného jubilea - 80 rokov Čestný občan mesta Jelšava, prof. MUDr. Július Mazuch, DrSc., špičkový odborník v cievnej chirurgii na Slovensku. V súčasnosti pracuje ako vysokoškolský profesor Jeseniovej lekárskej fakulty UK v Martine a v Univerzitnej nemocnici v Martine.
V utorok 5. apríla 2016 sme sa za prítomnosti veľkého počtu účastníkov pohrebného aktu rozlúčili v Dome smútku v Jelšave, následne v cintoríne v rodných Šiveticiach, s Mgr. Dušanom Mihalidesom. Opustil nás v sobotu 2.4.2016, dva dni pred svojimi 66-tymi narodeninami.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.